„To sme chodili áno. Tak sme triasli kľúčmi, že som aj stratil zväzok v tom dave. Bohužiaľ alebo bohudík…To je ťažko sa takto vyjadrovať, verili sme tomu. - „Ja by som sa opýtal či ste mali nejaké očakávania od toho, ako sa zmení Československo. Či ste mali nejaké očakávania od toho, v čom to bude iné, lepšie.” - „Bolo to najmä, že sa budeme vyrovnávať, že nebudeme zaostávať. Tam bolo cítiť, že my sme stále pozadu, už len voči Čechom. To bolo vždy aj za komunistov a je aj teraz. Bolo cítiť ale, že sú možnosti na ten rozlet a hlavne u tých mladých. Tí to museli viac cítiť, než tí starí.”
„Urobili sme prúser na vojne ako chalani. Niečo sme tam ukradli. Potom nás policajti vystopovali a mal som z toho prúser, škandál. Vojaci, Dukláci ukradli, vtedy boli v móde diskotéky, zosilovače, mikrofóny. Jednoducho sme to odsúdili. Bola to ešte taká pubertiacka nerozvážnosť, ale taká bola doba. Vtedy to bola ako droga, tieto materiály, keď niekde sa získavali. -„A to boli akože nejaké armádne?” - „Nie jedna skupina to mala odložené v hoteli v sklade, tak sme im to viac menej zlikvidovali. Mal som z toho súd na Pankráci a našťastie som dostal podmienku, lebo to nebola krádež v socialistickom vlastníctve, za čo je tvrdé u vojska. Bola to krádež v súkromnom vlastníctve, za čo bola podmienka.” - „Na tom Pankráci ste boli zadržaný dlhšie alebo ako to bolo?” - „Tam iba prebehol súd, trval pol dňa. Vyhadzov z Dukly, prišiel som o reprezentáciu a nastúpil som na pracovno-trestanecký útvar.”
„Jednoducho ich brali výnimočne. Ja som síce nevidel nič extra výnimočného, ale brali to výnimočne. My sme to mali tou jednoduchosťou. To ja za to nie že nemôžem, bol som pritom, ale nie je to žiadny zázrak, len plynulá práca. Na správnom mieste v správanom čase a správne urobená práca. Uznávali ich alebo sa snažili tiež tak pracovať ako oni. To sú také grify už ako sa pripravujú. Zisťujú to Nemci, Francúzi. Neskôr začali Číňania, tí nás dokonca kreslili, že čo robíme ako chodíme na tréning, ako odchádzame z tréningu. Tí to tak mapovali všetko či sme boli v Číne alebo aj tu keď boli na kempoch, tak nás, nielen nás aj Martikána. To bolo skoro päťnásť ročné obdobie. čo bolo tak extrémne vyvrocholené až do 2012.”
No, nejaký problém som aj zažil, že náš farár dokonca prefackal jedného učiteľa takého komunistického, neviem presne ani, čo vyviedol, ale začal nadávať proti viere, on bol ortodoxný. Začal nadávať proti tým katolíkom. My sme mali vtedy aj náboženskú výchovu, a tak ďalej, no a došlo k tomu konfliktu práve v škole takto, kde chodil farár na tú hodinu poobede niekedy, každý, ja neviem, dvakrát do týždňa. Tam došlo raz ku konfliktu, a potom im zakázali, tá náboženská výchova prestala byť. To bolo, neviem, či som... siedmak som mohol byť, asi tak, na základnej škole.
Bolo treba sa zúčastniť jedných pretekov, medzinárodných, majstrovstiev Európy juniorov, boli v Špindlerovom Mlyne, no a chýbala im tam jedna loď, slovenskému mančaftu, a že či nechcú ísť, však vedia už jazdiť, tak či nechcú ísť na preteky. No oni išli a zhodou okolností tam favoriti vyplávali, všetci traja, tak skončili tretí, bronzoví. Tak to ich motivovalo tak, že potom som sa ich opýtal: No čo, chcete trénovať začať? No tak som ich chytil pod seba teda a o rok na to už vyhrali majstrovstvá sveta juniorov v tom Špindlerovom Mlyne, lebo už mali cieľavedomý tréning a tak ďalej. Tak tam nastúpila tá ich kariéra, a ja som mal bohom dané šťastie, že som bol na tých školách, pri športe, pri telocvikároch, to boli najlepší profesori telesnej kultúry na Slovensku.
Práve rané detstvo bolo veľmi jednoduché. Škola a ja tomu hovorím ihriská, ešte aj ulici, lebo chodilo jedno auto za polhodinu, možno niekedy ani to nie. Takže to je filozofia vtedajšej doby, že rané detstvo moje sú škola, povinná, a potom poobede ihriská. Futbal, hokej, to boli základné veci, a bicyklovanie, keď už sa kúpil bicykel, lebo v tej dobe bol bicykel vzácna vec. Vtedy bol jeden v rodine a ten využívali všetci, aj do práce, aj potom poobede na... a potom ja som to využíval na také trošku vyčíňanie, dokonca pretekanie na bicykli a tak ďalej, čo sme už v tej dobe vymýšľali ako len malé decká.
Peter Hochschorner sa narodil 11. júna 1952 v Bratislave. Jeho otec pochádzal z Prievozu, čo bola do roku 1946 samostatná obec, dnes je to mestská časť v oblasti Ružinova. Rodičia jeho otca boli po druhej svetovej vojne presídlení do Rakúska. Petrov otec ostal na Slovensku ako jediný z rodiny. Vyučil sa za čalúnnika a neskôr sa v Bratislave spoznali s pamätníkovou mamou.
Peter navštevoval od roku 1958 základnú školu v Petržalke. Bol pionierom a zároveň miništrantom. V roku 1967 nastúpil na stredné odborné učilište. V roku 1970 získal v kanoistike prvú výkonnostnú majstrovskú triedu. Neskôr ho vybrali do československého slalomárskeho klubu Dukla Bechyně. V roku 1972 bol v Mníchove na olympiáde zavedený slalom. Povinnú vojenskú službu prvotne slúžil v Dukle, čo bol jediný športový útvar. Petra neskôr kvôli krádeži z Dukly vylúčili a musel nastúpiť do pracovno-trestaneckej skupiny na letisku. Po vojne nastúpil do Tesly, kde pracoval rok. Potom sa zamestnal ako telovýchovný inštruktor a o dva roky sa stal inštruktorom na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Tam bol zamestnaný do roku 2000. Súťažil do svojich 27 rokov, nebol však súčasťou reprezentácie. Počas obdobia Nežnej revolúcie sa zúčastňoval na demonštráciách skoro každý deň. Neskôr sa stal trénerom svojich synov, Pavla a Petra Hochschornerovcov. Po roku tréningu vyhrali majstrovstvá sveta v Špindlerovom mlyne. Ako tréner sa zúčastnil na štyroch olympijských hrách: v Sydney, Aténach, Pekingu, kde získali bratia Hochschornerovci zlato, a v Londýne vyhrali bronz.
