Ján Hanes

„Oni už vraveli, že údajne sa pôjde domov. To vraveli štyri-päť dní. A nakoniec k tomu prišlo a všetko sme museli dať do pôvodného stavu. Keď sme vybrali vetriesky, tak sme to zahadzovali, tie jamy, a aj suché záchody. Zarovnávali sme to, ako keby tam nič nebolo. Už som vedel, že pôjdeme preč. Dva dni sme to čistili, jamy zahrabali, a zase sme čakali do večera a večer sme šli. Zase sme cestou prišli na nejaké naše cvičisko, tam sme prespali, ale už sme potom išli domov cez deň. Do kasární, do autoparku v Terezíne sme prišli za vidna. Autá sa dali pod prístrešok, všetko sa odložilo a prešli sme riadne pešo do kasární."

„No a tam sme jednoducho všetko vykopali. Záchody, jamy, zamaskovalo sme to, aby nás nebolo vidno, čakali sme a strážili. Sami seba. A ešte viem, že tam chodil dáky Poliak, takže museli sme byť už niekde na poľských hraniciach alebo aj v Poľsku, pretože čo sme si varili, tak on bral z toho jedla zvyšky, pomyje. Musela tam byť bieda, lebo z toho, čo sme my vyhádzali, si on vyberal mäso a to bral preč. Len viem, že vraveli, že tam dačo zle bude, lebo dáka Solidarita. To sme iba tam počuli. Ale prečo? To ja neviem doteraz vlastne, načo sme tam boli.“