MUDr Ján Hanák

* 1935

  • „Taký najsilnejší dojem nechal vo mne hlad, furt sme mali hlad. Pri jednom z nástupov som si všimol, že neďaleko bola jedáleň, väzni tam škrabali zemiaky a jeden z väzňov išiel k smetnej nádobe a tam vysypal šupky. A keď skončili, ja som išiel do tej smetnej nádoby a som tie šupky vybral. Doniesol som ich do miestnosti, kde nás bolo päťdesiat, možno šesťdesiat. S bratom sme si ich umyli a taká piecka bola v miestnosti, tam sme si to upiekli. Je tomu sedemdesiat rokov, celých sedemdesiat rokov, do dnešného dňa, hocikedy som v nejakej reštaurácii, príde čašníčka, donesie jedálny lístok, kde je päť polievok, halušky, klobásky, rybacie jedlá, hydinové jedlá, palacinky a neviem čo. Ja mám oči na tom jedálnom lístku, ale hlavu mám v Seredi v smetnom koši a na tej peci, čo to bola za pochúťka tie šupky zemiakové."

  • „Spolu s bratom sme hľadali matku a zrazu som zbadal jednu pani, ktorú som poznal zo Žiliny. Tak som sa jej prihovoril, že či náhodou nepozná našu mamu. Ona odpovedala, že áno a veľmi dobre, tak jej hovorím, že ju hľadáme, že sme ju od jesene nevideli, a či nevie, kde je, lebo nám povedali v Seredi, že sa nachádza tu. Tá pani povedala, že tu bola, ale ju odviezli, nevie, či do Osvienčimu alebo niekde inde, ale že v Terezíne už nie je. Tak si viete predstaviť, ako nám to padlo. A ešte nakoniec dodala: ,A vy sa tu tiež moc neukazujte s bratom, lebo vás zoberú, odvezú a viac sa nevrátite.´ Ja som nechápal, prečo by sme sa nemali vrátiť, no ona povedala: ,Lebo židovské deti sa nikdy nevrátia!´ Na to som jej odvetil, že my predsa nie sme židia. A ona odpovedala: ,Vy možno nie, ale vaši rodičia áno.´"

  • „V tých vagónoch boli dva kýble. V jednom bola voda a jeden bol prázdny. Ten s vodou bol na to, keby mal niekto smäd, ale nemali sme pohár, ani nič. A prázdne vedro bolo na potrebu pre celý vagón - ženy, muži, starí, mladí, všetko jedno. Nastúpilo sa, starým ľuďom pomohli, okolo behali, kričali gardisti a Nemci. Dvere zavreli, zvonku zaháčkovali a transport sa pohol. Nepamätám sa už, koľko dní a nocí sme šli, samozrejme, občas ten vlak zastal, vtedy sa dvere otvorili a mŕtvi zvnútra sa vyložili. Niektorí už nastúpili chorí, no my sme našťastie s bratom neochoreli, ale starí ľudia áno, a tí zomreli. Potom sa vyložili, kýbeľ s vodou sa doplnil, ten na potrebu sa vylial, no a išli sme ďalej."

  • Full recordings
  • 1

    Žilina, 04.03.2017

    (audio)
    duration: 02:31:43
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Tie dva roky nemôžu prevážiť osemdesiat šťastných rokov

Výsadkár
Výsadkár
photo: archív pamätníka

Ján Hanák sa narodil 2. októbra 1935 v Žiline, tu navštevoval aj ľudovú školu. Od septembra do Vianoc 1944 sa s bratom postupne ukrývali v Pukline pri Žiline, v Bratislave a v sirotinci v Trnave. Od konca roku 1944 do prelomu februára a marca 1945 boli v koncentračnom tábore v Seredi. Odtiaľ išli transportom v dobytčích vagónoch do Terezína, kde ich zastihol koniec vojny. Po vojne sa v Žiline stretli s rodičmi, ktorí taktiež prežili holokaust. V rokoch 1947 - 1951 navštevoval Ján meštiansku školu v Žiline a neskôr elektrotechnické účilište v Žilne a Rajci. V roku 1956 zmaturoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Kysuckom Novom Meste. Absolvoval vojenskú prezenčnú službu ako príslušník výsadkového vojska v Prešove. V rokoch 1959 - 1965 študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a vyše dvadsať rokov pracoval ako chirurg v Žiline a v Bytči. Napokon od  roku 1987 až do odchodu na dôchodok pracoval ako posudkový lekár sociálnej poisťovne v Žiline. Celý život aktívne a všestranne športoval.