The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Granec (* 1934  †︎ 2012)

Zraď a dostaneš odplatu

  • narodil sa 7. februára 1934 v Devínskej Novej Vsi v chudobnej rodine

  • otec zahynul pri bombardovaní Devínskej Novej Vsi a o pár rokov neskôr zomrela i jeho matka na tuberkulózu

  • výchovy Františka a jeho sestier sa ujala ich teta

  • po ukončení školy sa zamestnal ako elektrikársky učeň v bratislavských Pozemných stavbách

  • už v štrnástich rokoch sa začal zapájať do protištátnej činnosti – prevádzania ľudí cez hranice

  • veľmi dobre poznal pohraničnú oblasť a okolie rieky Moravy

  • v rámci Bielej légie sa zapojil do pomoci pri organizovaní prechodov za železnú oponu

  • František Granec spolu s priateľmi vypracovali plán odchodu na štúdiá do Španielska

  • pri pokuse o útek do zahraničia zažili zradu z vlastných radov a boli zatknutí Štátnou bezpečnosťou

  • nasledovala vyšetrovacia väzba „U dvoch levov“ v Bratislave a na bratislavskom „Krajzáku“

  • v roku 1951 ho odsúdili na päť rokov odňatia slobody

  • svoj trest si odpykal v nápravnom ústave v Hlohovci, neskôr v Zámrsku, a napokon v baníckom meste Žacléř v Krkonošiach

  • po troch rokoch bol František vďaka prezidentskej amnestii prepustený na slobodu

  • po návrate do Bratislavy ho aj naďalej monitorovala Štátna bezpečnosť

  • dostal ponuku stať sa jej spolupracovníkom a donášať na ľudí, ktorí boli hrozbou pre vtedajší režim

  • so strachom túto ponuku prijal, no v spolupráci nebol aktívny

  • v roku 1966 bol čiastočne rehabilitovaný, plnej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1991

  • František Granec zomrel dňa 20. januára 2012 vo veku 77 rokov

František Granec sa narodil 7. februára 1934 v Devínskej Novej Vsi v chudobnej železničiarskej rodine. Mal pätnásť súrodencov, no len on a dve sestry ostali nažive. Prežívanie pekného a harmonického detstva narušilo bombardovanie Devínskej Novej Vsi, pri ktorom zahynul jeho otec. O pár rokov neskôr zomrela i jeho matka na tuberkulózu a  Františka i jeho sestier sa ujala ich teta, ktorá ich vychovala a pomohla im vyštudovať. František sa sprvu učil za obuvníka v Baťovanoch, krátko navštevoval Školu umeleckého priemyslu v Bratislave a napokon sa zamestnal ako elektrikársky učeň v bratislavských Pozemných stavbách. Už v štrnástich rokoch sa spočiatku nevedome, neskôr cielene, začal zapájať do protištátnej činnosti – prevádzania ľudí cez hranice. Keďže bývali neďaleko rakúskych hraníc, tamojší terén bol pre neho domovom, a aj rieku Moravu a jej plytčiny poznal veľmi dobre. Zo začiatku len „poradil“ utečencom miesta, kadiaľ možno bezpečnejšie prejsť Moravu, a keď ho o spoluprácu poprosil jeho učiteľ Vincent Drieňovský, rád sa zapojil do pomoci pri organizovaní prechodov za železnú oponu. „Bolo to katolícke, bolo to humánne, a bolo to také slnečné povolanie a poslanie týchto príslušníkov Bielej légie. Takto sa začala naša činnosť a takto sa narodila Biela légia v Bratislave,“ spomína František.

Postupom času sa stal aktívnym členom tejto kresťanskej protikomunistickej organizácie, Bielej légie, ktorá sa neskôr rozšírila do celej ČSSR. Ich hlavným cieľom bolo pomáhať ľuďom prechádzať cez hranice do slobodného sveta, šíriť letáky s protikomunistickými heslami a získavať nových členov na podporu odboja. František Granec spolu s priateľmi z Bielej légie vypracovali plán odchodu na štúdiá do Španielska. Keď sa ho však pokúšali naplniť, zažili zradu z vlastných radov a pri opúšťaní republiky boli pochytaní na železničnej stanici Bratislava Lamač. „Odtiaľ sme mali prejsť peši do devínskeho chotára, na Kobylu a tadiaľ sa spustiť za hranice. Toto sa nám už nepodarilo,“ nostalgicky opisuje pán Granec.

Po zatknutí ho spolu s ostatnými previezli do vyšetrovacej väzby „U dvoch levov“ v Bratislave. „Vtedy som ako 17-ročný chlapec po prvý raz pocítil na sebe, čo je to zúrivosť. Zúrivé tváre, pena okolo úst. Tých ľudí mám v živej pamäti. Dodnes mám sny, ktoré sú niečím strašným. Sníva sa mi, že som v jednej izbe, kde mi pália nohy novinami, kde ma bijú, kde sršia na mňa akoby draci, a to všetko vyšetrovatelia ŠtB tu v Bratislave U dvoch levov.“ Na prvé vyšetrovanie hneď po príchode má František veľmi trpké spomienky a následky si, žiaľ, musel niesť po celý život. „To vyšetrovanie ma nielen duševne, ale aj telesne zvalilo. Povalilo ma tak, že som, myslím, dva dni nebol na výsluchu, čo som nebol schopný a od tej doby mi krvácalo pravé ucho. Do dnešného dňa mám len desaťpercentnú počuteľnosť na pravom uchu.“ Po tamojšom neľahkom päťmesačnom pobyte strávil ďalších päť mesiacov na bratislavskom „Krajzáku“.

V roku 1951 ho odsúdili na päť rokov odňatia slobody. Krutosť totalitného režimu a jeho vyšetrovateľov zakúsil ako v Bratislave, tak aj v ďalších nápravných zariadeniach. Keďže bol vtedy ešte neplnoletý, časť svojho trestu prežil v ústave v Hlohovci, neskôr ho presunuli do Zámrsku, a napokon do uholných baní, kde vzhľadom na zdravotné problémy pracoval prevažne v kancelárii. Konkrétne na Hlohovec si pán Granec spomína ako na tú „lepšiu polepšovňu“: „Tam sme sa mohli učiť, tam sme mohli pracovať, tam sme mohli športovať.“ Ako vždy, išlo o druh prístupu k tomu, čo človeka postihlo. Mohol sa buď búriť, a tak si sťažovať svoj trest, alebo nájsť spôsob, ako z toho podľa možností vyťažiť čo najviac dobrého pre budúci život. „My sme si tam vytvorili takú samosprávu, ktorá fungovala s tým, že sme mali dovolené rôzne krúžky - hudobný, spevácky, divadelný, respektíve, bábkarský; zo športových to bol basketbal, futbal a volejbal. Cez deň sme chodili do práce na JRD, do mesta na výkopy, do autoservisov, do zámočníckej dielne, a tak ďalej. Ja som pracoval pri viazaní kníh a neskôr som vypomáhal v bábkovom divadle maľovať kulisy.  Bol som aj v hudobnom krúžku, kde som hral na gitaru,“ opisuje prevýchovný ústav František Granec.

Po odpykaní si troch rokov bol vďaka prezidentskej amnestii z 30. apríla 1953 prepustený na slobodu. Po návrate do Bratislavy ho aj naďalej monitorovala Štátna bezpečnosť. Dokonca dostal ponuku stať sa jej spolupracovníkom a donášať na ľudí, ktorí boli hrozbou pre vtedajší režim. So strachom túto ponuku prijal, avšak údajne od neho nikdy nik žiadne konkrétne informácie nežiadal, ani ho viac nekontaktoval. V roku 1966 bol čiastočne rehabilitovaný, no plnej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1991. František Granec zomrel dňa 20. januára 2012 vo veku 77 rokov.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period

  • Witness story in project Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)