Anna Galovičová

* 1950

  • Tí chlapi, čo prišli, oni sa tam ukázali v tom čase, kedy bolo jasné, že už režim padol. To bolo v čase po generálnom štrajku? Áno, vtedy sa ukázali, aj sa mi tak predstavili, prišli v skupine, nie po jednom, prišli, aby nám pomohli. Ja hovorím, ste vítaní, lebo každá ruka treba, a oni hovoria, že je teraz už v takom štádiu, že by bolo dobré už, poviem to tak, nejaké výbory, ktoré by koordinovali s Bratislavou. No tak ja hovorím, určite je to potrebné a je veľmi dobré sa takto skoordinovať. Pýtali ten zoznam, nedala som im už knižku, ten zošit s čiernym obalom, ale som im všetko napísala. Koľko podnikov? 80, minimálne. Zošit bol skoro plný. Ja tie kontakty som si už predtým urobila, aby to Anka obvolávala, aby sme vedeli zavolať, keď zase niečo nové bolo treba rozvešať, vylepiť v tých podnikoch, nástenkách, a tak. Tak sme mali zo všetkých mien, čo som tam rad za radom zapisovala, a potom už sme mali taký výcuc, lebo viacerí prišli z jedného podniku. To sme si postupne za tie týždne tak všelijako utriasli, že tomu mám volať. Lebo ten má na stole telefón, tak sme sa utriasli. Zas môžem povedať, že vtedy som im dala zoznam, no a na ďalší deň bola prázdna budova.

  • To sme my tým študentom premietali. Prišli, sobota, premietali sme, piatok alebo sobota, už neviem, to bolo tak, že ako premietame, počasie bolo i daždivo i studené, nevľúdne, my tam v teple. No a prišli tí mladí z Bratislavy a teraz hovoria, či môžu premietnuť ich videokazetu. My sme mali videoprehrávač práve spustený a ja hovorím, čo tam máte, no čo sa deje teraz v Prahe, čo sa udialo. Hovorím, no tak dobre, spýtame sa študentov, či tu počkajú alebo dopozeráme. Nech dáme, čo oni priniesli, tak sme dali. Oni medzitým vybehli a začali volať ľudí na Malú scénu, my to tam premietame, môžem povedať, že sme zostali paf. Tá bitka a ten mŕtvy, ten zákrok. Ono furt chodili, už aj študenti začali odchádzať a začali prinášať svojich rodičov, susedov. Celú noc to išlo. Malo to také grády, že nám do toho ten víkend padol. Ja som domov dva dni neprišla. Ten záznam trval asi polhodinu.

  • Mala som tlmočiť. Ale keď sa toto stalo, zavolali ma na ambasádu, tam ma dvaja chlapi, čo som ich ani nepoznala, drapli za ruky, začali mi ich vykrúcať, vzali mi kabelu, lebo chceli, aby som okamžite v ten deň letela. Raz do týždňa letelo lietadlo, takže ma zavezú na letisko a musím za tri hodiny odletieť a ja tam len s kabelou bola. Ja hovorím, nemám ani pas so sebou, tak nemôžem odletieť. Oni by ma niekde vopchali do lietadla. Doslova ako s nejakým špicľom alebo čo. Vzali mi kabelku, všetko vysypali, hrabali, kutali. Zvyknem mať veľké kabelky, lebo si tam dávam aj knižky, aj všetko. Poznámky mávam, píšem kade-tade. Nenašli pas, tak hovoria, nech idem domov pre pas, oni si pre mňa prídu a zavezú ma na letisko. Domov som nešla, echo som dala, muž s deťmi hneď odcestoval, ja som išla svojmu učiteľovi francúzštiny. To bol Francúz.

  • Full recordings
  • 1

    Piešťany, byt Anny Galovičovej, 12.11.2020

    (audio)
    duration: 01:48:26
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    telefonicky, 19.12.2020

    (audio)
    duration: 21:31
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Existujú momenty, kedy sa človek nesmie nechať zlomiť. Lebo potom je už veľmi ťažké vyrovnať chrbticu

Anna Galovičová sa narodila 1. októbra 1950 v Bratislave. Pochádza z robotníckej triedy. Na základnej škole zastávala funkciu predsedníčky celoškolskej Pionierskej organizácie Československého svazu mládeže. Na tomto poste pokračovala aj na Strednej ekonomickej škole. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy pamätníčku zachytil na zájazde v Bulharsku. Vysokú školu absolvovala na Karlovej univerzite v Prahe, v odbore psychológia. V prvom ročníku sa začala zaujímať o jogu. Z tohto dôvodu absolvovala svoj prvý výsluch na ŠtB. Vtedy si definitívne uvedomila nesprávne smerovanie spoločnosti. Vydala sa v roku 1971 a s manželom Petrom podnikla prvú cestu po západnej Európe. Po absolvovaní školy nastúpila do reedukačného ústavu v Hlohovci a u chovancov propagovala jogu. V rokoch 1980 až 1985 žila v Alžírsku, kde jej manžel pôsobil ako obchodný radca. Kvôli pozvaniu indického rabína ju kontaktovala ŠtB so zámerom prinútenia k okamžitému odchodu do vlasti, čo sa jej nepodarilo. V tom istom roku po prvý raz za dramatických okolností vycestovala do Indie. Nakontaktovala sa tiež na skupinu Joga v dennom živote a realizovala v nej viacero aktivít. Bola zamestnaná ako osvetová pracovníčka v Mestskom kultúrnom stredisku v Piešťanoch. Tu ju v roku 1989 zastihli spoločenské zmeny a stala sa líderkou Nežnej revolúcie v piešťanskom regióne. Po prebratí vedenia VPN (pozn. e. Verejnosť proti násiliu) inou skupinou vyhrala konkurz na miesto riaditeľky Mestského kultúrneho strediska. Vo funkcii zotrvala dva roky a jej ďalšia kariéra sa odvíjala na poste psychologičky na voľnej nohe. Krátko po prepuknutí revolúcie založila Spoločnosť Slovensko-indického priateľstva, prvú neziskovku na Slovensku. Od jej vzniku stojí na jej čele. Je aktívna tiež v Slovenskej sieti proti chudobe, kde takisto zastáva funkciu riaditeľky. Zároveň je veľvyslankyňou Fóra náboženstiev sveta na Slovensku.