The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Naftali (Juraj) Fürst (* 1932)

• 1933 - narodený ako Juraj Fürst

• 1940 - rodina sa dostala do tábora v Seredi

• 1944 - rodina sa rozhodla ujsť zo Serede

• august 1944 - chytenie gardistami a opäť návrat do Serede

• november 1944 - deportácia do Osvienčimu, oddelenie od rodiny

• január 1945 - pochod smrti z Osvienčimu

• január 1945 - Buchenwald

• apríl 1945 - oslobodenie

• jún 1945 - opätovné stretnutie s rodinou

Počas rozprávania svojho príbehu nám pán Naftali Fürst zdôraznil: „V celom mojom rozprávaní budem hovoriť neraz, čo je strach alebo zima či hlad. No všetko, čo sme zažili, sa nedá vyjadriť slovami. Neexistujú slová, filmy alebo knihy, ktoré môžu vyjadriť hlad, zimu, plač a strach, ktoré som zažil. Nikto, kto tam nebol, to nemôže pochopiť. Nič, čo zažil, sa tomu nemôže podobať.“  

Moja vojna začala, keď som musel opustiť náš dom

Naftali Fürst sa narodil v roku 1933 ako Juraj Fürst do rodiny drevára v československej Petržalke, ktorá po podpísaní Mníchovskej dohody pripadla Tretej ríši. Juraj spomína, že otca krátko predtým mobilizovali a rodine prikázali, aby opustili byt. Otcovi kamaráti pomohli rodine previezť materiál z drevoskladu do mesta, a čo mohli, zobrali: „Medzičasom sa otec vrátil domov a bol taký zúfalý a nahnevaný, že zobral sekeru a rozbil všetok náš krásny nábytok, aby v našom byte nič neostalo. Moja vojna začala, keď som musel opustiť náš dom.“ V tom čase mal Juraj 6 rokov, no na základnú školu už nastúpiť nestihol. Rodina sa presťahovala do Bratislavy. Chvíľu fungovali v rôznych podnájmoch, až sa im podarilo získať stabilné ubytovanie v byte pri Dynamitke.

V roku 1942 začala vláda Slovenského štátu s transportami židovského obyvateľstva. V Bratislave chytili aj Jurajovho strýka, ktorý s manželkou a štvorročnou dcérou krátko nato zahynul v Treblinke. Jurajova rodina sa deportáciám snažila vyhnúť ukrývaním sa striedavo u rodiny a známych vo Vrbovom, Piešťanoch či Novom Meste nad Váhom, odkiaľ pochádzal Jurajov otec. V mestách a dedinách začal byť pre nich akýkoľvek pobyt neznesiteľný, okrem iného aj preto, že Jurajovým rodičom pomaly dochádzali peniaze, za ktoré kupovali jedlo a častokrát aj skrýšu: „Vtedy sa otec dozvedel, že stavajú seredský pracovný tábor. Myslel, že pre nás to môže byť východisko, aby sme sa zachránili. 9. mája sme sa tak dostali do Serede. Vysvitlo, že to nebol len pracovný tábor, ale ozaj koncentračný.“ 

Prvýkrát v Seredi

Keďže otec bol drevár, stal sa vedúcim stolárskej dielne. Rodina dostala izbičku s rozmermi cca 3x4 metre v baraku číslo 1. Nemali iné východisko, než sa novým podmienkam prispôsobiť. Každých pár dní odchádzali transporty smerom do Poľska: „Naše šťastie bolo, že otec bol pre tábor dôležitý, a tak sme sa nedostali na rad. Keď sa časy trochu upokojili a z tábora prestali deportácie, zriadili pre nás školu a chodili sme sa učiť. Pomery sa zlepšili, dokázali sme sa opäť hrať hry či futbal. Obaja s bratom sme pracovali s otcom v stolárni. Jedného dňa prišla do dielne dôležitá návšteva. Deň predtým sme museli všetko vydrhnúť a vyčistiť, keďže boli očakávaní – až neskôr som sa dozvedel, že to boli oni – Eichmann s Brünnerom. Celá skupina s gardistami sa prechádzala cez stolárňu a zastavili sa aj pri mne, aby videli, ako pracujem.“

Juraj si zo Serede spomína aj na partiu mladých mužov z hnutia Hashomer Hatzair: „Žili v jednom baraku, mali okolo 17-18 rokov a žili ako komúna. Ak by dostali možnosť, ich plán bol bojovať proti Nemcom a Slovákom. Pamätám si, ako sme boli na nich pyšní – boli náš vzor. Vedeli sme o tom, že niečo chystajú.“ Deti sa od rodičov dozvedeli, že Nemci na východnom fronte prehrávajú vojnu, a začali dúfať v oslobodenie od ťažkostí. Navyše pred povstaním pocítili zníženie stráženia v tábore. Celá rodina sa preto dohodla, že sa pokúsia o útek: „Otec nás zaviedol na jedno miesto pri plote tábora. Povedal, že na druhý deň prídeme s rebríkom, ktorý nám umožní ujsť. Keď preskočíme plot, nakázal nám, aby sme sa vydali smerom na Sereď, no nemali sme ísť spolu, aby sme neboli nápadní. Tak sa aj stalo a my – dve malé deti – sme išli samé smerom do Serede. Dal nám adresu svojho priateľa, čo taktiež prevádzkoval drevosklad. Dva či tri dni nato vypuklo povstanie a za nami prišli rodičia.“

Uväznenie a začiatok pohromy

Čoskoro Nemci začali obsadzovať Slovensko a rodina sa opäť musela ukrývať. Nemohli ostať v Seredi, a tak sa rozhodli, že pôjdu za babkou do Piešťan. Sused im dovolil prvú noc prespať v sene na povale, no keďže Jurajov otec silno chrápal, museli ísť ďalej. Ubytovali sa priamo v dome u babky. Rodičia sa dohodli, aby nikam nechodili všetci štyria pohromade. Jeden deň šla mama s Jurajovým bratom Petrom navštíviť do mesta rodinu Kwittnerovú. Juraj mal ísť za nimi a otec zatiaľ šiel do parku k hotelu Thermia: „Keď som prišiel k domu, hneď dole mi povedali, že pred hodinou tu boli gardisti a zobrali aj Kwittnerových, aj moju mamu s bratom nevedno kam. Ostal som úplne zúfalý a bežal som otcovi povedať, že chytili mamičku a brata. Utekal som cez ten Sklený most k parku a našiel otca. Keď som mu povedal, čo sa stalo, prvýkrát som ho počul, ako si chytil hlavu a kričal Shema Yisrael.“

Onedlho sa dozvedeli, že matka s bratom je väznená na polícii v Piešťanoch, no Jurajov otec nemal žiadnu šancu sa k nim dostať. Medzitým mladšieho syna poslal k šustrovi po topánky, ktoré tam nechal. Keď však Juraj vyšiel na ulicu, videl, ako do ulice prichádza malé nákladné auto patriace gardistom: „Nevedel som, čo robiť, tak som sa postavil pod bránu. Povedal som si, ak to auto prejde cez ulicu, idem ďalej po topánky. No keď zastaví pred domom mojej babky, neviem, čo budem robiť.” Auto zastavilo. Juraj naďalej stál pod bránou. Niekto z ulice videl gardistov a kričal na nich, že Juraj patrí tiež k rodine: „Gardista prišiel za mnou a vzal ma k autu. Ako ma bral, počul som, že v dome strieľajú. Posadil ma do auta. O pár minút z domu nesú moju babku a vidím, že je úplne biela. O otcovi som nič nevedel. Vysvitlo, že keď otec zbadal gardistov, preskočil plot a ušiel. Gardisti po ňom začali strieľať. Netrafili ho, a tak utekal smerom k železnici. Babičku vytiahli z kysne od mlyna, kde sa ukrývala v múke, a preto bola úplne biela. Ostal som tak s babičkou sám, bez otca, bez brata, bez mamy.“

Opäť v sereďskom tábore

Gardisti ich zobrali na tú istú stanicu, kde bola predtým väznená Jurajova mamička s bratom. Juraj dúfal, že sa ešte stretnú, no už tam neboli. Spomína na veľký krik a plač, keďže tam gardisti niektorých Židov aj trýznili. Na druhý deň ich odviedli z Piešťan opäť do seredského tábora. Juraj s nádejou zamieril rovno do baraku, v ktorom s rodinou predtým bývali. Tam sa s mamou a starším bratom opätovne zvítali a boli skoro všetci pokope. Hneď však zistili, že Sereď je iným miestom, než bola naposledy. Tentokrát do tábora zvážali všetkých Židov, ktorých na Slovensku chytili, a tábor sa stal preplneným. Transporty potom z tábora odchádzali s oveľa väčšou frekvenciou i vervou než počas prvej vlny deportácií. Tábor viedol nacista Alois Brunner, ktorého jeden z hlavných organizátorov holokaustu Adolf Eichmann označil za svojho najlepšieho muža. 

Každých pár dní boli apely, kde vyberali do vagónov ľudí. Juraj s rodinou sa snažili vyhnúť selekcii, ako vedeli: „Raz nás všetkých – mamu, babku, brata i mňa – vybrali do transportu. Vyberali deväťsto až tisíc ľudí a aj nás už poslali na druhú stranu appelplatzu, kde boli ľudia určení do vagónov. Keď už bolo pred večerom, môj brat povedal: ‚Poďme!’ a všetci sme sa vybrali na druhú stranu, tam, kde ešte stáli tí, ktorých nevybrali. Neviem, kde našiel odvahu, no ozaj sme sa pre ten deň zachránili a v Seredi ostali. Mamička vedela, že čím dlhšie ostaneme na Slovensku, tým je väčšia možnosť to prežiť.“

Raz v noci musel celý tábor prísť na nástupište. Zrejme niekto utiekol a gardisti v hneve všetkým prikázali postaviť sa do kruhu a potom do kruhu utekať. Na každých desiatich metroch stál gardista alebo Nemec a bičom alebo palicou bili väzňov hlava-nehlava. Trvalo to niekoľko hodín a keď niekto od vysilenia spadol, oblievali ho na zemi studenou vodou. V tú noc zomrelo niekoľko ľudí. 

Štandardne appel prebiehal tak, že sám Brunner vyberal ľudí do transportov. Rodina používala taktiku, že pri prehliadke budú stáť za sebou zoradení od najmladšieho po najstaršieho, aby čo najviac ukryli babičku: „Treba povedať, že sme vyzerali ako Nežidia. Mali sme modré oči a keď gardisti s Brunnerom na čele prišli pred nás, Brunner si nás prezrel a naraz nemecky povedal: ‚Vy ste Mischlinge – vy ste miešaná rodina.’ Na to môj brat, a opäť neviem odkiaľ nabral tú odvahu, mu odpovedal, že áno, sme miešanci. Na to sa Brunner opýtal, že ak sme len Polžidia, čo tu robíme. Brat mu odvetil: ‚Neviem, čo tu robíme, sme tu s mamičkou a otec tu nie je.‘ Vtedy nám Brunner povedal: ‚Choďte na ten roh a ostaňte tam stáť.’ Vtedy sme už vedeli, že je to záchrana. No napriek tomu to bola jedna z najstrašnejších situácií, ktoré sme zažili. Lebo moja mamička musela jej mamičku nechať tam na tom appeli stáť. Nás zachránila, no babku ešte tej noci zobrali do transportu a už sa nikdy nevrátila.“

Zatajovanie otca

Do tábora neustále dovážali nových Židov. Jedného dňa sa Juraj s rodinou dozvedeli, že medzi novými väzňami je aj ich otec. Vysvitlo, že potom, ako utiekol pred gardistickou raziou, sa pridal k partizánom. Neskôr ho zajali Nemci a priviedli do Serede. Mama mu po niekom poslala odkaz, aby sa zaprel a nepriznal, že sa volá Fürst z dôvodu, aby nevyzradil ich krytie. Práve v tom čase nechal Brunner Jurajovho brata poslať von z tábora, aby priviedol ich „árijskeho“ otca. Mal 14 rokov. Nevedel, čo má robiť, tak šiel do Piešťan k jednej židovskej rodine a povedal, aký má problém. Za pár dní získal falošné papiere a s nimi sa vrátil do tábora s tým, že otca nenašiel, no má potvrdenie o jeho existencii. Na veliteľstve mu však na tento trik neskončili, dostal tri facky a tým sa táto možnosť uzavrela. Medzitým sa Jurajovej mame podarilo dostať manžela z baraku č. 3 a ukryť ho v stolárskej dielni. Rodičia dávali pozor, aby sa nestretli a aby sa nikto zo strážcov nedozvedel, že sú rodina. No jedného dňa sa deti dozvedeli, že otec s mamou idú cez nástupište na veliteľstvo seredského tábora. Vtedy si Juraj s bratom pomysleli, že je to ich koniec. Na veliteľstve po vypočúvaní im dali vybrať z dvoch možností – zastrelenie na mieste, alebo miesto v budúcom transporte.

Rodičia sa rozhodli, že celá rodina vyskočí z vlaku. Vtedy sa už veľmi dobre vedelo, čo sa v koncentračných táboroch na území Poľska deje. Mama bratom našila do kabátov rôzne nástroje a zväčšila im ich poduškami, aby vyzerali väčší. Zrejme už vedela, že pri selekcii to môže byť záchrana: „Deň pred transportom sme sa rozprávali s rodičmi a otec nám vysvetlil, že je pred nami hrozná cesta a treba spraviť, čo môžeme, aby sme sa tam nedostali. Vysvetlil nám, ako to bude, keď sa mu podarí otvoriť dvere. Mne povedal, že ako najmladší budem prvý, potom má vyskočiť môj brat, po ňom mamička a on pôjde posledný. Mali sme dávať pozor na stĺpy a potom sa kotúľať, postaviť sa a utekať čo najďalej od koľají. Vlakom šli aj Nemci s guľometmi. Ako jedenásťročný som mal pocit, že je to ako šport. Veľmi som sa nebál, veď vyskočiť z vlaku, to musí byť sranda…“

Osvienčim

Zo Serede vyrazili 2. novembra 1944. Keď už vlak chvíľu cestoval a za Žilinou bolo jasné, že ide smerom do Poľska, otec začal otvárať dvere. Vybral z kabátov inštrumenty a začal pracovať, no vo vagóne začal nepokoj. Ľudia sa búrili a zo strachu spustili krik, aby to neotváral: „Vtedy mi prišlo strašne smutno, lebo som pochopil, že pravdepodobne ideme na istú smrť. Ešte pred cestou nám otec povedal, že musíme byť silní a že musíme mať bez ohľadu na to, čo sa stane, stále nádej, že to prežijeme. Povedali sme si, že ak nás rozdelia a prežijeme to, stretneme sa opäť v Bratislave na Šulekovej 8, kde bývali naši priatelia.“ Do Osvienčimu dorazili pred večerom 3. novembra. Otvorili sa vagóny a spustil sa krik a štekot psov: „Zázrak bol, že to bolo prvýkrát, čo sa nerobila selekcia pri rampe. Prvýkrát sa stalo, že celé rodiny zobrali do vnútra Birkenau a umiestnili ich do barakov. Dozvedeli sme sa to až neskôr, no 2. novembra sa v Osvienčime skončilo plynovanie. Nemci chceli začať rozoberať komory, aby zahladili dôkazy. No ešte keď sme tam prišli, z komínov vychádzal dym a oheň, takže krematórium stále pracovalo. “ 

V Birkenau začali hladovať: „Oddelili nás od mamičky. Ostali sme bez nej s bratom a otcom. Tetovali nás. S otcom sme sa postavili do radu tak, aby sme dostali číslo jeden za druhým. Otecko dostal číslo 14024, môj brat 14025 a ja mám číslo 14026. Väzni, čo už boli v Birkenau, nám povedali, že to, že nás tetovali, znamená, že nás nezavraždia hneď.“ Po pár dňoch poslali Nemci otca do Dachau. Juraj s bratom ostali sami a dostali sa do detského bloku: „Bol to strašný blok, pretože sa vedelo, že keď niekto chýbal do počtu v plynovej komore, vždy na to miesto vyberali deti. Okrem toho kápo bloku bol strašný človek a trpeli sme tam okrem hladu a odlúčenia od rodičov často ešte aj bitku.“ Niekoľko dní na to dostala skupina detí rozkaz na pochod: „Vtedy som prvýkrát uvidel tábor v Auschwitzi aj nápis: ‚Arbeit macht Frei.‘ Počuli sme orchester hrajúci muziku. Do tábora sme však nešli a odbočili sme doprava. Dostali sme sa do menšieho koncentráku. Vysvitlo, že to bol poľnohospodársky tábor Budy.“

V baraku tohto tábora však boli strašné podmienky. Pamätník spomína, ako sa v noci často stávalo, že ľudia, ktorí už nevládali vstať z vrchných priční, sa pomočovali, a moč tak z vrchných postelí stekal na väzňov pod nimi. Juraja sa však ujal jeden spoluväzeň - francúzsky lekár. Ten ho uchýlil v malej izbe, ktorá slúžila ako ordinácia. Onedlho na to začali k táboru doliehať zvuky bombardovania a delostreľby z približujúcej sa frontovej línie. Väzni zacítili vzrastajúcu nádej, no čoskoro ich nacisti informovali, že všetci odídu preč. Deň na to, 19. januára 1945, väzni koncentračného tábora Budy vyrazili na pochod smrti.

Pochod smrti a dotyk ľudskosti

„Pred pochodom sme dostali chleba, kus margarínu a ešte kúsok salámy. Mne sa podarilo zobrať z ordinácie nejaké lieky, všetky, ktoré ostali. Lekára však už nebolo, ušiel a odvtedy som ho už nikdy nevidel. Vyšli sme z Budy, zase sme šli smer Osvienčim, zase sme videli tú bránu a naďalej sme sa dostali na hlavnú cestu. Tam sme pochopili, že už pred nami pochodovali tisíce ľudí. Na oboch stranách cesty v priekopách ležali mŕtvi, ranení, plačúci i kričiaci ľudia. To bolo, ako keby ste prešli cez dvere do pekla, ten obraz sa nedá opísať. Krv, plač, mŕtvoly. Nie sú na to slová. Pochod bol strašný aj preto, lebo sme neboli dobre oblečení, nemali sme silu, bolo -25 stupňov. Vôbec nám nepovedali, kam ideme a ako dlho pôjdeme. Človek tak kráča úplne zúfalý, nevie kam a nevie ako dlho, až dokiaľ oslabne, poddá sa, posadí sa a na koniec ho odstrelia. A my, dve malé deti, kráčame v tej skupine.“

Prvú noc kolóna strávila vo veľkej stodole, kde nocovali stovky ľudí. Druhý deň ráno pochod pokračoval. Juraj s bratom pochopili, že ostať na čele pochodu znamená o čosi väčšiu šancu na prežitie: „Tu sme museli ukázať, ako veľmi chceme žiť. Spraviť v takej situácii ďalší krok, neostať vzadu, na to treba veľa sily. Z diaľky som večer za tmy videl malé svetlo. Myslel som, že to je už dedina a tam zastaneme, ale šlo sa ďalej a ďalej. Strácali sme sily. Nakoniec sme došli do jednej dediny, kde nás nechali spať v budove školy. Mali sme s bratom šťastie, že sme našli miesto pri komíne, ktorý ešte úplne nevychladol, a tak sa nám dostalo trocha tepla. To bola veľká radosť sa trochu ohriať.“

Tretie ráno po nástupe k Jurajovi pribehla miestna žena a dala mu do ruky sendvič: „Dva krajce chleba a vnútri bola husacia pečienka. Ako mi to dala, ušla. Hneď som si to rozdelil s bratom a sme to zjedli. Boli aj ľudia, ktorí videli, ako strašne trpíme, a mali to srdce nám pomôcť. Nie všetci boli proti nám. To bolo malé svetlo, stretnúť normálneho človeka. Bolo to pre nás veľmi dôležité a vzácne.“ Tretí deň pochod dorazil na vlakovú stanicu. Poobede väzňov naložili do otvorených vagónov: „Po tom, ako sme prešli tie tri dni peši, nás mokrých, hladných a vysilených natlačili do otvorených vagónov plných snehu.“ Vlak vyrazil v noci. Premrznutí a premočení ľudia tak boli okrem chladu vystavení aj noci a vetru. Juraj otvoril lieky, ktoré s bratom cmúľali dovtedy, kým boli sladké. Keď zhorkli, vypľuli ich. Bolo to posledné jedlo, ktoré im zostalo.

V koncentarčnom tábore Buchenwald

23. januára 1945 dorazil vlak do tábora v Buchenwalde. Po vystúpení z vlaku ich začali „domáci“ väzni ukľudňovať, nech sa neboja, že toto nie je Auschwitz. Novopríchodzí dostali nové čísla, Juraj bol tentokrát označený ako 14021. Po rozdelení do barakov sa Juraj s bratom ocitli v baraku č. 45. Po niekoľkých dňoch za nimi prišiel niekto so zoznamom a začal vyberať ľudí do ďalšieho transportu. Na tom zozname bol brat Peter, no Juraj nie. Chlapci začali hľadať východisko, ako ostať spolu. V baraku sa im podarilo nájsť dvoch bratov z Maďarska, ktorých postihol rovnaký osud. Dohodli sa, že si mená medzi sebou zamenia. Maďarskí chlapci dostali možnosť vybrať si, či zostanú v Buchenwalde, alebo odídu. Rozhodli sa pre transport. V ten deň americké lietadlá bombardovali stanicu vo Weimare práve v momente, keď do vagónov nakladali väzňov z tábora. Obaja maďarskí bratia tam zahynuli.

Onedlho na to sa v barakoch opäť ukázali neznámi ľudia a hľadali Juraja. Vysvitlo, že prišiel väzeň Antonín Kalina, vedúci detského bloku č. 66, ktorý v Buchenwalde založilo a vystavalo podzemné hnutie. Kalina tu zabezpečil priaznivejšie podmienky pre 900-1000 detí. Mnohé deti aj zachránil, keď im vymieňal židovské mená za árijské, za čo získal ocenenie Spravodlivý medzi národmi. V detskom bloku však už Juraj nebol, keďže vážne ochorel a jeho brat ho zobral do nemocnice. K táboru sa priblížil front a začala evakuácia. V nemocnici sa Jurajovi uľavilo a zotavení dostali rozkaz – zajtra sa pôjdete ukryť do bordelu: „Ja som nevedel, čo to je, a veru som sa aj zľakol. Na druhý deň nás naozaj zobrali do iného baraku. Vysvitlo, že v Buchanwalde bol Lagerbordell. Keď som vošiel dovnútra, vedľa mňa stáli dve krásne ženy, blondíny, oblečené v civile. Ako som kráčal dnu, jedna povedala druhej: ‚Pozri sa na neho, aký je mladý!‘ Vo vnútri bola väčšia izba, boli tam koberce a lampy, vyzeralo to ako v normálnom dome. Tie ženy, čo tam boli, si ma veľmi obľúbili. Videli malé decko a postarali sa o mňa. Dostal som najesť, pyžamo, čokoládu a vysvetlili mi, kde som. Bordel fungoval pre kápov a vybraných väzňov. Nemci mali styk so Židmi zakázaný. Väzni získavali kupóny na návštevu a bordel viedol zvnútra jeden esesák.“

Oslobodenie v nevestinci

Juraj tam strávil niekoľko dní. Jedno ráno však esesák i ženy zmizli a doobeda začuli z Appelplatzu streľbu. Dňa 11. apríla 1945 bol Buchenwald oslobodený zvnútra podzemným hnutím. Väzni zbraňami vyhnali Nemcov a poobede okolo tretej Američania vstúpili do už oslobodeného tábora. Po oslobodení začal Juraj zbierať jedlo pre svojho brata. Nepodarilo sa mu ho však nájsť. Vysvitlo, že 10. apríla večer, deň pred oslobodením, niektorých väzňov naložili do transportu a poslali ich v otvorených vagónoch putovať po Nemecku celý mesiac, až kým neprišli 9. mája do Terezína. Tam z celého vagóna po mesiaci hladovania vytiahli len troch živých ľudí.

Juraj sa vrátil na Slovensko k tete do Piešťan. Jedného dňa v rozhlase, v zozname navrátených ľudí začul meno svojej mamy. Krátko nato sa dozvedel, že aj jeho brat žije a je v nemocnici v Prahe. Onedlho na to prišla ďalšia radostná správa, že sa podarilo oslobodiť aj jeho otca. Netrvalo dlho a rodina bola opäť spolu: „Tak, ako som povedal, že sa nedá opísať, čo je to strach, hlad alebo zima, rovnako sa slovami nedá opísať, aký je to pocit dieťaťa stretnúť po tom všetkom opäť rodičov a pocity rodičov, ktorí opäť našli svoje dieťa.“