MUDr. Hedviga Forbátová

* 1950

  • Otec sa skrýval v Maďarsku. Mojej babičky mladšia sestra robila v židovskej nemocnici v Budapešti. Ona tam otca skryla. Otec hovoril jednu príhodu, že keď prišli nemeckí gestapaci do nemocnice, tak ho rýchlo vzali, že to je urgentný prípad a že ho idú operovať. Jemu nebolo vôbec nič, ale už bol na operačnom stole a chceli mu vybrať hoci len slepé črevo, aby ho zachránili. Toto je jediná vec, ktorú spomenul. Ukrýval sa tam asi od roku 1943/44 so svojim priateľom z tábora, z ktorého vraj ušli. Neviem presne, kde bol ten tábor, ale podrobne o tom nikdy nerozprával. Keď som sa na to opýtal, tak ma vždy maďarsky zahriakol: Teraz nie.

  • V roku 1948 sa rodičia nedostali von, lebo zavreli hranice. Potom sa otvárala očná optika a otec bol poverený ju budovať. Ale chceli emigrovať. Odchod im však úrady zamietli. Našla som papiere, kde sa píše, že nevidia dôvod na vysťahovanie, lebo sme samostatná rodina, takže v rámci spájania rodín sme tam nespadali. Podpísaný tam bol Novotný (prezident ČSR). Keď som ten papier čítala, tak som ho roztrhala od zlosti, čo ma mrzí. Prečo sme nešli von v 1968 tak to už neviem. Možno to už bolo tým, že otec robil šéfa optiky, bol odborník, preto sa chcel vrátiť.

  • Mám na základnú a na strednú školu veľmi pekné spomienky. Len jednu spomienku mám smutnú zo strednej školy. Spolužiačka, ktorá so mnou chodila aj na základnú a aj na strednú školu mala rodičov učiteľov. Tá bola jediná, ktorá vytiahla môj židovský pôvod na základnej, aj strednej škole. Na základnej povedala, že židovka dnes nie je v škole, lebo som bola v synagóge. To som nevnímala negatívne. Na strednej škole tiež mala poznámky pre môj pôvod a najmä na pomaturitnom stretnutí po piatich rokoch. Ja som vtedy vstala, povedala som, že ma nikdy viac neuvidia, a odišla som. Moji spolužiaci na presviedčajú, aby som na to zabudla, že boli hlúpi. Ja som im jasne povedala, že nikdy viac na maturitné stretnutie neprídem. Dodnes sa toho držím.

  • Ja som mala taký pocit, že toto boli udalosti (deportácie židov), ktoré chceli vymazať zo svojho života. Tým pádom nám o tom nerozprávali a malo to také psychologické a psychiatrické vysvetlenie. Bola to pre nich veľká trauma. Mama sa raz preriekla, že videla na vlastné oči ako zomrela babička, že ju zastrelil esesák. To sa udialo v Osvienčime.

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 29.06.2022

    (audio)
    duration: 02:08:55
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Po maturitnom stretnutí mali viacerí spolužiaci poznámky k môjmu židovskému pôvodu

Hedviga Forbátová
Hedviga Forbátová
photo: Post Bellum SK

Hedviga Forbátová pochádza zo židovskej strednostavovskej rodiny z Košíc. Pamätníčkin otec sa volal Alfréd Forbát, narodil sa 9. júla 1923. Hedvigina mama sa volala Valéria Karpová. Narodila sa 12. septembra 1924 v Košiciach. Rodičia sa pravdepodobne zoznámili cez šport na kúpalisku. Otec Alfréd chcel pôvodne študovať elektrotechniku, ale keď sa zoznámil s mamou pamätníčky, tá ho prehovorila, aby zmenil školu a študoval optometriu, pretože jej otec mal optiku. Obaja rodičia prežili holocaust v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Po vojne sa snažili emigrovať do Izraela, ale nepodarilo sa im to. Detstvo pamätníčky bolo krásne. Trávila ho na plavárni a na tenisových kurtoch, v parku a na bicykli. Popri škole lyžovala, chodila na hudobnú a mala rada filmy. Film chcela aj študovať, ale napokon išla na medicínu. V roku 1968 chcela emigrovať do Izraela, ale rodičia boli proti tomu, preto ostali v Košiciach. Po skončení štúdia na vysokej škole pracovala v nemocnici v Košiciach-Šaci a kariéru skončila na detskej klinike. Zmenu režimu a pád komunizmu v roku 1989 privítala. Rozpad Československa ľutovala a bála sa nástupu nacionalizmu počas mečiarizmu. Dnes opäť sleduje nástup nacionalizmu a antisemitizmu, čo je jej ľúto.