profesor Daniel Fischer

* 1950

  • „My sme to dostali ako úlohu, vystavovať v tom ObKaSSe, kde rad-radom jedna ľudová škola umenia za druhou mali povinnosť vystavovať a ukázať, čo ako výtvarníci robíme, ako učitelia. Ten Skrak volal deň po tom a upozornil ma na ten článok. Vyšiel jeho článok, čo bol napísaný už počas toho aktívu, samozrejme, kde nás rozniesol na cucky, čo by nebol až taký problém, ale čo bolo najsprostejšie, posledná veta bola: ‚Ako je možné, že takíto ľudia učia naše deti?‘ Čo v tom čase, v osemdesiatom roku bola slučka na krku. Takže ten režim si vyhľadával takýchto aktívnych výkonných ľudí, ktorí to vytvárali všetko.“

  • „Ovšem po prvom, druhom, treťom vystavovaní sme zistili, že sa zritualizovalo v tom negatívnom zmysle. Na druhý deň po vernisáži si nás zavolali na Zväz a tam nám kolegiálne povedali bububu; inokedy, že čo sa naparujete, keby ste to nerobili, už tu bude kľud, len tu kazíte situáciu. Na ďalší deň na ministerstvo kultúry, tam to môžem potvrdiť, riaditeľ odboru - to bol pomerne dobrý prekladateľ Jozef Kot, Zeljenka povedal: ‚Ten muž s neúplným menom.‘ Takže ja som bol u neho. Riaditeľ odboru umenia bol, to bola jeho funkcia. Nad ním bol Koyš a Válek, takže to bol v rangu druhý pod Válkom. Ďalšia, bohužiaľ, bola Februárka, to bolo to najnepríjemnejšie. No a toto sa opakovalo.“

  • - „Mne to oznámil asistent, to bol Ivan Vychlopen, Matejkov asistent, bol samozrejme starší od nás, ale sme si tykali s ním. On mi to povedal priateľsky, no a ja som ho tiež priateľsky poslal kdesi, a nato, deň-obdeň prišiel znovu o moc vážnejšie, že kvestor ma volá. Ten tykal suverénne každému, samozrejme. On mal svoju špeciálnu miestnosť na rektoráte na Hviezdoslavovom námestí, kožené sedačky, to ani rektor nemal. Svoj stôl, prišiel, otočil si stoličku, klasicky si dal ruky na operadlo: ‚To čo si tam povedal?‘ Asistent mu v dobrom povedal, že nemám veľký záujem. Niečo mi tam povedal, to bolo koncom týždňa, povedal mi, nech si to dobre rozmyslím a v pondelok nech prídem. Tak som mal 21 rokov. Samozrejme, že som sa radil s ľuďmi, s ktorými som si myslel, že... Pritom otec s mamou, ani strýko mi jednoznačne nepovedali, že odmietni to jednoznačne, z obavy o mňa. Nikto nebol taký, ktorý by mi takým tým chlapáckym [spôsobom] takpovediac, s rozhodnosťou povedal: Pošli ho do čerta. V tom sedemdesiatom prvom... - To bolo po tom, čo vašich rodičov vyhodili? - Ja som mu to tam všetko vybľabotal, tomu Orlíkovi, a on na to – strana ti pomôže, strana to dá do poriadku. Takže to bolo potom, čo otca vyhodili z tej jeho práce a mamu z toho Zväzu, ja som vedel, že tam nemám čo vstúpiť, ani teraz sa nebudem hrať na žiadneho siláka, ale som vedel, že nie."

  • Full recordings
  • 1

    Devínska Nová Ves, 18.07.2019

    (audio)
    duration: 04:04:03
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Eštebáci neštudovali kunsthistóriu, nemali to zo svojej hlavy

Daniel Fischer sa narodil 11. apríla 1950 v Bratislave. V roku 1974 absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 1978 - 1988 bol mnohokrát vypočúvaný na ŠtB. Nebol oficiálne povoleným umelcom, vystavoval najmä neoficiálne a v zahraničí. Podieľal sa na Albume 76 a mnohých ďalších. V roku 1988 vystavoval a prednášal v Houstone (Texas, USA). Počas novembri 1989 sa zúčastnil stretnutia u Miroslava Cipára a v Umeleckej besede dňa 19. novembra, kedy vznikla VPN. Od roku 1990 bol prorektorom VŠVU pre zahraničné vzťahy a pôsobil tiež ako vedúci ateliéru voľnej tvorby na katedre maľby. V roku 1992 bol vymenovaný za profesora pre odbor maľba. Žije v Devínskej Novej Vsi.