The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Margita Duchová (* 1926  †︎ 2022)

• narodená 16. októbra 1926 v Kšinnej pri Uhrovci

• rodičia Michal a Katarína, Margita tretia v poradí zo šiestich detí, otec bol podrichtár Kšinnej

• po skončení školy chodila po robotách, na gazdovstve pri Viedni zažila bombardovanie

• počas SNP v dome ukrývali Židov, neskôr ich vyviezli do vopred pripravených bunkrov za dedinou

• jej brat Ján Čukan bol členom Partizánskej brigády Jana Žižku, poškodzoval železničné trate

• doma varili jedlo a nosili partizánom do hôr

• Margita niesla do hôr aj zbraň, ktorú si doma zabudol brat, keď sa prišiel umyť a vyspať

• v ich dome istý čas sídlil nemecký štáb

• zažili raziu Nemcov a gardistov, kedy ich vyhnali z domu a nepustili dnu, hľadali peniaze a jedlo

• Margita sa vydala za Adama Ducha a porodila tri deti, po vojne museli platiť vysoké kontingenty

• Margitin manžel Adam Ducho nechcel vstúpiť do družstva, no družstvo podpísal jeho otec, čiže vstúpili aj oni

• pracovala ako dojička na družstve, neskôr vo výrobe nábytku

• v čase dokumentovania dôchodkyňa, žila v domove sociálnych služieb v Kšinnej

• Margita Duchová zomrela 05. októbra 2022.

Margita Duchová sa narodila 16. októbra 1926 v Kšinnej ako tretia v poradí zo šiestich detí Michala a Kataríny Čukanových. Mali hospodárstvo, otec Michal Čukan pôsobil ako podrichtár Kšinnej pri Uhrovci. Deti pomáhali na gazdovstve, pásli kone, kravy a ovce. Pamätníčka spomína, že pri žatve pomáhali tiež kosiť, viazať snopy a odvážať dole do dediny. Do školy nastúpila ako šesťročná, no v Kšinnej škola nebola. Deti sa učili, kde bolo miesto. „Pokiaľ sme nemali novú školu, tak sme sa učili aj po domácnostiach, kde mali miesto prázdne. Tak aj tam sme sa učili. Až keď nám postavili novú školu, už bolo dobre,“ spomína svoje na školské časy.

Začiatky vojny v Uhrovskej doline

Nová škola v Kšinnej začala fungovať akurát v čase vzniku ľudáckej Slovenskej republiky. V novej škole sa učila len tri roky a neskôr už ako pätnásťročná začala pracovať. Niektorí gazdovia organizovali sezónne práce mimo rodnej dediny. Jednu sezónu pracovala pri Trnave v Medziháji, neskôr pri Bratislave. Ďalšiu sezónu v roku 1943 odišla spolu s asi dvadsiatkou dedinčanov na veľkostatok pri Viedni. Prácu im zabezpečoval gazda Schwarz zo susednej dediny, ktorý vedel po nemecky. „Boli sme pri Viedni na robotách. Tam sme robili, čo prišlo. On (domáci gazda) mal veľké hospodárstvo, tak sme obrábali všetko. Od jari do jesene sme tam boli. Obrábali sme zemiaky, mak, všeličo, čo dopestoval. Hrach, zbožie, to sme všetko obrábali, celé leto sme tam boli. A keď už bombardovali Viedeň, tak nás chytro do takej vrbiny pri potoku nahnali ten gazda,“ spomína na prvé dotyky s vojnou. Sezónne práce končili neskoro v jeseni a do Kšinnej sa vrátila tesne pred Vianocami.

Slovenské národné povstanie

Ďalší rok už na roboty nešla, práce bolo dosť aj doma. Navyše, na Slovensku sa začalo politicky zmrákať. Vojna v podobe bojov, ktorá sa dovtedy prebiehala prakticky mimo nášho územia, sa nebezpečne blížila. V Uhrovskej doline sa koncom leta 1944 začali diať čudné veci. Podhorská dedina, ktorá mala vtedy viac ako 1300 obyvateľov, sa začala plniť cudzími ľuďmi. V Uhrovci, Bánovciach a okolí sa už začiatkom roku 1944 začalo potichu formovať partizánske hnutie. V Kšinnej sa nakopilo množstvo mladých mužov zapojených do odboja. Dedinčania ich prijali a poskytli im všetko, čo mohli. Vznikla Partizánska brigáda Jana Žižku. Pôsobila najmä v Inoveckých a Strážovských vrchoch. Do radov partizánov Partizánskej brigády Jana Žižku vstúpil aj jej starší brat Janko Čukan, ktorý pôsobil ako míner. Spolu s niekoľkými ďalšími partizánmi mal na starosti sabotáže na železničnej trati vedúcej z Bánoviec nad Bebravou do Trenčína. Niekoľkokrát vyhodili do vzduchu koľaje a sťažili tak presun nemeckým jednotkám. „Keď to začalo, brat išiel do hôr ako partizán. Išli aj s Gejzom Hrubým. Keď prišli Nemci, tak oni ušli do hôr. Báli sa, lebo tých bolo vyše ako partizánov,“ spomína na brata Janka. „Najprv boli zavretí v škole. Jano ušiel, Gejza sa nezachránil. Voľaktorí ušli, po bruchu sa po potoku plazili a tí sa zachránili. Gejza zostal v tej škole, zobrali ho do Bánoviec a na Cibislávke ich potom... Jeden vyzrádzal, že ktorý bol partizán a ktorý nebol. Ale ten, čo vyzrádzal, aj toho zabili,“ spomína na to, ako boli v obecnej škole zadržaní a vypočúvaní partizáni. V lesíku Cibislávka skončilo 28. novembra 1944 v masovom hrobe 35 umučených a zavraždených ľudí z okolitých dedín.

Kšinnú obsadili nemeckí vojaci

Začiatkom novembra 1944 Kšinnú obsadili Nemci a gardisti. Prehľadávali a rabovali dedinu a okolie. Nemci strieľali od Trebichavy smerom do hôr Čierneho vrchu, kam začali vystrašení dedinčania utekať. Kšinná sa nachádza v doline medzi dvomi horami a guľky lietali ponad strechy domov. „Jeden raz vám poviem, že ako sme sa báli doma. Nemci prišli na všetkých svätých k nám. No a prestreľovali nám dedinu a potom nás vrátili domov. Sme išli, že do hôr ideme. Ale oni nás vrátili domov. Len nám povedali, aby sme sa vrátili, lebo nás postrieľajú. Tak my sme sa vrátili,“ približuje pamätníčka, ako museli utekať z domu a zase naspäť. Nemci ich nepustili skryť sa do hôr, ktoré práve prehľadávali. „My sme mali strach, nás vyhnali z chalupy. Boli sme tam vonku, nesmeli sme byť v izbe. Tu boli aj gardisti. Tie dediny niže Bánoviec, to boli všetko gardistické, s Tisom držali. Pravdaže sme ich mali aj tu, s Nemcami držali. Vyhnali nás z tých našich chalúp a rabovali tí gardisti a Nemci s nimi. Peniaze hľadali a čo bolo na jedenie. Všetko, slaninu našli nejakú, skrátka, to všetko zobrali. Ale peniaze nenašli, lebo sme si my peniaze zobrali so sebou, keď nás vyhnali,“ popisuje, ako gardisti z okolitých dedín spolu s nemeckými vojakmi rabovali domy. „Potom nás už naspäť do chalupy povolali, aby sme išli do izby. Aby sme už tam vonku neboli. No tak sme prišli dovnútra a všetko prehádzané. Kasne, postele, všetko bolo prehádzané. Nič nám nezobrali, lebo handry nechceli, len jedenie,“ uzatvára spomienku na jednu z mnohých rabovačiek v Kšinnej. Nemci a gardisti peniaze v dome nenašli, nakoľko ich otec pamätníčky prezieravo rozdal deťom a žene, aby mal každý pri sebe nejakú korunu. Vraj aby mali na chlieb, keby ich zajali.

Židovská tragédia

Vo dvore jej rodičov bol postavený dom židovskej rodiny Zimlerových. Prevádzkovali tam malý obchod so zmiešaným tovarom. Po prijatí zákonov, ktoré zaviedli proces arizácie, však rodina odišla nevedno kam. Pamätníčka si spomína, že aj u nich v dome sa istý čas skrývala nejaká židovská rodina. „U nás bývali, ale málo. Tri alebo štyri noci tam boli. Ale zo desať ich bolo, z Bánoviec. Aj inde v dedine, pravdaže, ukrývali Židov,“ spomína. V obciach Uhrovskej doliny sa v lete a na jeseň 1944 ukrývalo množstvo židovských rodín, ktoré utekali pred ľudáckym a nacistickým prenasledovaním. Boli to najmä Židia z Topoľčian, Bánoviec nad Bebravou a okolia. Najprv prežívali po domoch, kde sa o nich postarali dobrí ľudia, no príchodom jesene bol ich úkryt v rodinách nebezpečný pre obe strany. Neskôr im dedinčania vykopali bunkre pod vrchom Rokoš a skrývali sa aj v jaskyni. „Pod Kameňom boli Židia, tí mali tam bunkre. V horách. Tí sa tiež chránili. Aj u nás nocovali, ale zopár rázy. Ale my sme sa báli, že ich tam Nemci nájdu a že nás vypália, aj nás postrieľajú. Tak my sme ich zaviedli do tých hôr. Môj otec naložili, čo mali, ako šaty a jedenie a do tých hôr ich ten môj otec zaviedli. Tam už mali vykopaný bunker,“ spomína na židovské rodiny, ktoré istý čas bývali aj u nich v dome. Koncom novembra robili Nemci a gardisti v Kšinnej a okolí razie. Nadránom, 30. novembra 1944, Nemci objavili židovský úkryt. Niekoľko ľudí hneď postrieľali na mieste, asi desiatku upálili v bunkroch a 40 ľudí zadržali. Boli to väčšinou starí a deti, zdatným dospelým sa zväčša podarilo včas ujsť. Všetkých zajatých sústredili na školskom dvore v Kšinnej, vypočúvali a na druhý deň nad nimi vyriekli rozsudok smrti. Židia si museli vykopať vlastný hrob a Nemci s gardistami ich doň postrieľali.

Dom obsadený Nemcami

Kšinná bola istý čas obsadená nemeckými vojakmi, keď po dedinách a v okolí robili razie na partizánov a Židov. „Oni ráno prišli a večer odchádzali do Bánoviec. Tam mali štáb. Hľadali partizánov. Išli do jednej hory, do druhej hory, po horách, po tých lazoch išli, potom vypaľovali tie lazy. Šebeňov laz vypálili,“ spomína pamätníčka. V tom čase vypálili aj laz Dlhé pri Závade pod Čiernym vrchom, odkiaľ pochádzala jej mama Katarína. Jej otec bol podrichtárom, a tak sa jedna partia Nemcov zložila u nich a druhá u richtára. „Päť aj desať ich tu bolo, niekedy aj prespali. My sme museli hore na komoru vyjsť a oni dole v izbe spali, aj štáb bol u nás. U nás bolo dosť miesta, kde sa vyspať. Boli tu ale tri-štyri dni, potom išli preč od nás,“ V tom čase už bol brat pamätníčky, Janko Čukan, v horách medzi partizánmi. Pamätníčka spomína, že všetci susedia partizánov podporovali. Nosili im jedlo. „Celá dedina nosila partizánom jedlo. Slaninu, mäso a také veci sme im dávali. Doma sme navarili a do hôr sme nosili. Aj chleba sme napiekli a potom sme im to do hôr nosili tým partizánom. A oni už čakali. Povedali si tam na to miesto, tam budeme čakať, tam nám to doneste a hotovo. Popredku povedali a oni sa tam schovali a čakali. Nuž, pravdaže, sme sa aj báli,“ popisuje pamätníčka, ako podporovali partizánov. „Mama napiekli chleba, potom zase pobili husi, kačice. Otec zobrali kone, naložili na voz a tým partizánom to zavliekli do hôr. A oni tí partizáni už čakali na nás. Aby tí Nemci nevedeli, kde sú schovaní, tak boli ukrytí. Potom si tam pobrali to jedlo tí partizáni a išli ďalej.“ Z času na čas sa však miestni mladí chlapci, ktorí boli tiež v horách, objavili aj doma. Aj jej brat Janko občas prespal doma na pôjde. Dole spali nemeckí vojaci a hore Janko. „Brat sa prišiel domov prezliecť, ten bol partizán. Prezliekol sa do čistých handier, lebo už boli špinaví tí partizáni, ktovie ako boli kedy kúpaní... Tak on spal doma, prenocoval – na povale spal a Nemci v kuchyni. Zobudili sme ho, aby chytro išiel preč, flintu nechal doma. Zabudol, od strachu ju nechal doma. Tak otec mi ju dali do vreca, aby som mu ju zavliekla do hôr, tú flintu. On že ma tam bude čakať. No tak ja som mu ju zavliekla, aj ma tam čakal. No keby ma boli vtedy Nemci stretli, tak ma zabijú. Ale, našťastie, sa tam ani jeden Nemec, do tých hôr, keď som išla, neukázal,“ spomína, ako niesla do hôr bratovu zbraň. „Zabudol ju od strachu a ja som ju zase v strachu niesla. No ja som išla, poručeno pánubohu...“

Koniec vojny a ťažký život po nej

Vianoce prežili s rodinou v tichosti a skromnosti. Domáci naďalej podporovali odboj, aj keď už boli veľmi vysilení. V dedine cez deň sliedili Nemci a na večer sa stiahli. Na noc prišli premočení a hladní partizáni. Potrebovali sa zohriať. Ľudia im vychádzali v ústrety. Usušili sa, zohriali sa a najedli, pokiaľ bolo čoho. Trochu podriemali a zavčasu ráno odišli opäť do hôr. Takto to išlo, až kým na jar dedinu neoslobodila rumunská a sovietska armáda. Začiatkom apríla prišli do dediny rumunskí vojaci na vychudnutých koňoch. V ten deň sa vojna v Uhrovskej doline skončila.

Po vojne v chotári odkryli niekoľko masových hrobov. Z hromadného hrobu pri Kšinnej exhumovali asi 40 ľudí židovského pôvodu a nanovo ich pochovali na cintoríne v Kšinnej. Ľudia si konečne mohli vydýchnuť a začať žiť v mieri a pokoji. Avšak, hlad a nedostatok mnohých mladých ľudí vyhnal z chotára preč. „Po vojne boli kontingenty a hlad. Museli sme odovzdávať ako gazdovia. Maslo, mlieko, všetko...“ spomína na ťažké obdobie po vojne pamätníčka. V roku 1950 sa vydala za Adama Ducha, syna veľkostatkára. Adam sa chystal vo veľkom hospodáriť, predal dva staré koníky a kúpil dva mladé. „On nevedel, že príde tak chytro družstvo. Staré kone predal a nové si kúpil. Jeden stál 20 tisíc a druhý tiež. Potom išli do družstva. Za každého koňa sme dostali 2 tisíc korún. Robilo sa na družstve, bol chlad, zima, kone tam nachladli. Robil tam svokor, môj išiel do roboty na ČSAD. Pršalo-nepršalo, musel s nimi svokor ísť piesok voziť na tie maštale. Kone nachladli, dostali zápal a išli jeden za druhým. Ale aj vyše koní tak vyhynulo,“ spomína na ťažké začiatky vstupu do družstva. Adam družstvo nechcel podpísať, no svokor to urobil a odvtedy sa otec so synom viac nerozprávali. Niekoľko gazdov sa proti družstvu postavilo. „Voľaktorí nešli do družstva, neposlúchli. Tak ich vyradili, dali im role ďaleko od domova. Tým, čo nechceli podpísať družstvo. To si museli obrábať oni tam. Keď im to dali aj ďaleko, museli si tam zasadiť aj obrobiť.“ Nakoniec v Kšinnej družstvo vzniklo - z gazdu, ktorý najviac protestoval, spravili predsedu.

Pamätníčka porodila tri deti. Časom sa zamestnala na družstve a pracovala ako dojička v maštali. Neskôr pracovala v Uhrovci v podniku na výrobu nábytku Mier. Politicky sa nikdy neangažovala. Udalosti v auguste 1968 vnímala len veľmi okrajovo. Ľudia v podhorských dedinách mimo veľkých miest mali informácie len z rozhlasu či televízie, ak nejakú mali doma. V Mieri pracovala až do dôchodku, neskôr si ešte privyrábala na chate v neďalekej Striebornici. Neskoršie zmeny v roku 1989 a rozdelenie Československa tiež nevnímala dramaticky, keďže politiku nikdy neriešila. V čase dokumentovania takmer 95-ročná dôchodkyňa žila vv zariadení pre seniorov SED Kšinná. Margita Duchová zomrela 05. októbra 2022.