Micha Dor

* 1948

  • A v Izraeli paralelne s mojou prácou v Izraeli, aj teda hlavne kvôli spestreniu. Finančný odraz to ako nemalo, teda nie spočiatku, som sa začal zaoberať s turistikou. Tak, že spočiatku som sprevádzal izraelské skupiny do zahraničia, teda takzvaný outgoing do celého sveta, a aj mi vyšlo vtedy, keď sa tu trošku tá situácia ukľudnila trochu, ale bolo to v čase totality jednoznačne. Som bol s izraelskými skupinami v Československu, v čase keď platil na mňa zatykač, keďže som bol súdený. Po prvýkrát keď som prišiel, priznám sa, že obzrel som sa dozadu, ale na druhej strane mal som tú istotu, že mám izraelský pas, a prešlo to vporiadku. Potom som sa sem vrátil ešte niekoľkokrát so skupinami. Samozrejme, spočiatku to bolo veľmi, v úvodzovkách by som povedal, na spôsob šu-šu-šu. Napríklad vízum. Nikto nemal ani len čiarku a dôkaz, že niekedy bol v Československu. Bolo takzvané skupinové vízum, ktoré som ja mal v pase, ktoré som si... ktorým som sa preukázal, akonáhle sme vstúpili do Československa, pri odchode mi ho zobrali. A ani ja, ani nikto iný sme nemali, len fotky, ktoré sme fotili samozrejme tu a tam. Bratislavský hrad a Hradčany v Prahe, a čo ja viem čo ešte, ešte niekoľko miest, ešte to bolo zjednotené Československo. Oficiálne sme nemali nič ako dôkaz, že sme niekedy v Československu boli. Čo sme tu videli a čo moje oči zhliadli a moja duša hlavne... to ma viac a viac utvrdzovalo, že nemám tu čo hľadať, ako dobre, že som odišiel. Vidieť na prechode do Viedne ostnaté dráty, strážne veže, kde na mňa mierili kalašnikovmi a pri odchode ešte prišiel pohraničiar a takým obrovským zrkadlom... Ľudia, ja som musel ľuďom vysvetľovať, oni boli celí vystrašení.”

  • Po oslobodení sa vrátili teda naspäť do Bratislavy? (dokumentaristka) Nie, išli do Topoľčian. A tam ich stretol ten známy pogrom po vojne, povojnový. Mojich rodičov, mojich bratov, môjho otca. Vieš o tom niečo viac alebo si sa o tom dozvedel niečo? (dokumentaristka) Viem. Keď sa to spustilo, tak ešte otec stihol zakričať matke, aby sa s deťmi schovala pod posteľ a on vybehol na ulicu. Tam ho dohonili, železnou tyčou mu rozbili hlavu. Tak, že mozog mal v rukách... tak utekal. Do konca života, skoro každú noc. Dá sa povedať, že každú noc, kričal zo spánku. Toto bol... toto bola súčasť môjho dectva. To nebol ľudský rev, to bolo ako ranené zviera. Každú noc, asi v dôsledku tejto príhody. Odišli z Topoľčian a sa presťahovali do Bratislavy. A tam sme žili, tam som sa ja narodil. V Bratislave alebo čo sa týka majetku, alebo vieme teda, že počas vojny prebiehala arizácia. Dostali ste sa vôbec k pôvodným svojim majetkom alebo? (dokumentaristka) Neviem, neviem o tom nič. Nemyslím.”

  • Jediné, jediné čo som počul niekoho z mojich rodičov, čo sa vôbec na túto tému vyjadrili. Viac sa o tom u nás doma vôbec nehovorilo. A môžeš rozprávať o tom čo si sa dozvedel teda nepriamo? (dokumentaristka) Že boli ako deportovaní do Serede, zo Serede do Terezínu. V Seredi... otec nakoľko bol účtovník, tak mal postavenie, čomu sa hovorilo, hospodársky žid a kvázi takto chránil svoju rodinu. Teda rodičov svojej manželky, mojej mamy, a svojich rodičov, tým že ich nezaradili do transportu. Až prišiel za ním veliteľ tábora a povedal: `Židák, chrániš priveľa židov, musíš ako niekoho sa zrieknuť.` Takže otec mal ako strašnú dilemu, vlastne na ňom záviselo, koho ako pošle do transportu. A bohužiaľ, ako sa hovorí, že košeľa bližšia ako kabát, tak sa zriekol rodičov mojej mamy, a nie vlastných rodičov. Samozrejme, to mu nikdy neodpustili, ale nebola iná možnosť. Čiže starí rodičia z maminej strany, boli deportovaní kam? (dokumentaristka) Do Terezínu. Tiež do toho Terezínu. (dokumentaristka) A neskôr celá rodina. Ešte raz, kedy boli transportovaní do toho Terezína? (dokumentaristka) Kedy... rodičia od matky boli, presne neviem. Ostatok rodiny, teda moji rodičia a moji bratia, štyridsať štyri. Teda už tá posledná vlna deportácie, po potlačení SNP. (dokumentaristka) Viac-menej áno. Zase nakoľko ja viem, lebo toto neviem ako z domu, doma sa o tom nehovorilo, tieto údaje sú dosť také… Vieš alebo dozvedel si sa teda možno nepriamo o tom, že ako vyzeral ich život v Terezíne? (dokumentaristka) V Terezíne... a viem ako ich život vyzeral aj v Seredi. Môžeš o tom porozprávať. (dokumentaristka) Môžem. Otec... otca to skoro dvakrát stálo život. Raz, nejaký chlapec bol drzý k nejakému dozorcovi, ten ho zbil k smrti. Bolo treba pochovať mimo tábora. Ako sa vie, k pochovaniu človeka-žida, bolo treba desať mužov, aby sa mohli pomodliť takzvaný min jan a otec bol spolu s tými desiatimi a sa zaručil samozrejme pred veliteľom tábora, že sa všetci vrátia, hoci vo vnútri vedel, že to asi nebude. A naozaj, dvaja alebo traja chlapci ušli, využili to ako na útek. Otca zbili do smrti, ako trest za to, že nedodržal slovo a traja mu ušli z tej desiatky. To bol jedenkrát. Druhýkrát, dostával on a ešte asi nejakí iní členovia rady zoznamy. Teda večer pred transportom mal chodiť ľuďom, teda tí ľudia sa mali na druhý deň dostaviť k vlaku. A otec aby išiel, namiesto aby išiel domov a staral sa o mamu, o moju mamu a dvoch mladých mojich súrodencov, bratov... deň, večer predtým išiel k tým rodičom, ľuďom, aby ich upozorňoval - zajtra máte ísť do transportu. Spravte niečo. Prišli na to, že, vedenie tábora, že sa mali dostať sem práve takí, čo chýbajú. Nevedeli presne kto a ako. To som sa dočítal, zase niekto písal do tábora v Seredi, že desať mužov, ktorí boli vo vedení židovskom, nahatí tri dni stáli v snehu, aby ako prezradil niekto, kto je ten, čo upozorňuje židov pred nebezpečím poslania do transportu. Nikto sa nepriznal a nejak to jednoducho prešlo.

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    duration: 01:36:57
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Do konca života, skoro každú noc kričal zo spánku... to bola súčasť môjho detstva. To nebol ľudský rev, to bolo ako ranené zviera, každú noc.

Súčasná fotografia Micha Dora, z natáčania v Bratislave.
Súčasná fotografia Micha Dora, z natáčania v Bratislave.
photo: Sandra Polovková

Micha Dor (pôvodne Schőnhauser) sa narodil ako tretie dieťa v rodine 8. júla 1948 v nemocnici na Šulekovej ulici v Bratislave. Po svojich rodičoch, Blanke a Andrejovi, zdedil židovský pôvod. Matka Blanka, za slobodna Kreiner, pochádzala z Topoľčian, z učiteľskej ortodoxnej židovskej rodiny. Otec Andrej Schőnhauser mal síce rovnako židovský pôvod, ale z ortodoxnej rodiny nebol. Obaja, aj so svojimi rodinami a prvorodenými synmi, prežili koniec druhej svetovej vojny v koncentračných táboroch v Seredi a Terezíne. Otcova rodina prežila celá a z matkinej strany zomrel jeden brat Laci v Mauthausene na týfus. Nevyhol sa im ani povojnový pogrom v Topoľčanoch, počas ktorého bol otec Andrej napadnutý kovovou tyčou a útok takmer neprežil. Následne sa celá rodina presťahovala do Bratislavy, kde prvé dva roky žili na Klariskej a potom po zvyšok života na Mickiewiczovej ulici. Stále sa snažili viesť pobožný život, podľa židovských tradícií. Pamätník prvýkrát navštívil Izrael v roku 1965 s matkou a v roku 1966 sa rozhodol pre emigráciu. Bol odsúdený vo svojej neprítomnosti za vlastizradu a tiež bol označený za dezertéra. Život v Izraeli začal pôsobením v kibuci, kde sa naučil výborne hebrejčinu. Po roku bol povolaný do vojenskej služby a účastnil sa i niekoľkých vojenských konfliktov. Dokonca bol aj zranený. Po vojne si dokončil technické štúdium a zamestnal sa v televízii. Robil aj sprievodcu a po čase sa rozhodol vykonávať už len túto prácu na vysokej profesionálnej úrovni. Oženil sa druhýkrát so ženou českej národnosti, s ktorou sa zoznámil počas jej návštevy v Izraeli. Majú spolu pätnásťročnú dcéru. V súčasnosti žije Michal aj so svojou rodinou v izraelskom mestečku Givatayim.