Levko Dohovič

* 1935  

  • "Boli za mnou z Ameriky v 68'roku. Dali by mi robotu, nech idem preč. Rozmýšľal som, či to tu mám všetko nechať. Mal som dievčenský zbor v Prešove, robil som v celom okolí detské zbory, mládežnícke, divadelné krúžky. Tam by bolo ľahko ísť a kričať. Tu treba robiť. Aj som im to tak povedal. U vás to je ľahká robota. Nad vami KGB nesedí. Nešiel som. Možno som urobil chybu."

  • "Keď ti dajú slanú rybu, budeš vo vagóne. Vo vagóne dávali slanú rybu, pol kila čierneho chleba a dva razy na deň štvrť litra prevarenej vody a kocku a pol cukru. Neboj sa tú slanú rybu zjesť, aj keď budeš mať smäd, potom zjedz pol kocky cukru. Nebudeš mať smäd. Preveril som to. To bola zásada jedna. Keď sa dostaneš do pivnice na betón, neľahni si spať oblečený. daj si nohavice pod seba a sakom sa zakry. Bude ti lepšie. Tiež preverené. Potom mi pomáhal aký majú okruh otázok na výsluchu. Čo mám komu povedať. Uviedol ma do života. Veľa vecí mi povedal aj zo života lágrov. Ako to chodí so zlodejmi, ako s politickými. Bol som pripravený. Mal som 14-15 rokov, ale to bola taká univerzita životná."

  • "Všetkých, čo boli na západe ako vojaci, tak im doporučili, aby šli na Sibír pracovať. Aby nerozprávali v centre, čo videli na západe. Kto nechcel, toho vyviezli. Aj ten pán bol vyvezený do Archangeľskej oblasti. On mi pomohol. Previezol ma člnom na pevninu. A jedna z učiteliek. Učila tam geografiu. Mamku mala veriacu a ona bola vo výbore krajského komsomoľu. Ale tým, že sa so mnou stretávali, tak ja som ich prevychoval. Vysvetlil som im, čo a jak. Ona mi dala 300 rubľov na cestu a kúpila civilný oblek. Tak mi pomohli. Po dnešný deň im ďakujem. Hoci ma aj chytili, ale päť dní som bol na slobode a to bolo krásnych päť dní."

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 31.01.2020

    (audio)
    duration: 01:01:35
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Môj príbeh sú také rozprávky starého deduška

Levko (Leonid) Dohovič sa na rodil 29. septemba 1935 v rodine evanjelického farára Eugena Dohovyča a učiteľky Anízie Szilayovej. V roku 1944 pomohol spolu s dedinčanmi z obce Linci utiecť svojmu otcovi pred prenasledovaním NKVD do Československa. V roku 1946 ušla za otcom jeho staršia sestra a mal nasledovať on. Prechod cez hranicu sa ale nepodaril. Na socialistickej Ukrajine ostal žiť s matkou a dvoma sestrami. Dňa 2. februára 1950 ho uväznili a neskôr odsúdili za masovú agitáciu proti komunizmu a ZSSR, ako člena “antisovietskej organizácie” a zradu vlasti na desať rokov v nápravno-výchovných táboroch a päť rokov odobratia občianských práv. Prešiel šestnástimi rôznymi gulagmi. Z tábora pre maloletých v Archangeľskej oblasti na poloostrove Konvejer sa mu 12. júla 1952 podarilo utiecť. Na slobode strávil päť dní. 15. októbra 1952 ho za útek odsúdili na ďalších desať rokov väzenia. Dostal sa do tábora Rudnyk v meste Vorkuta. Tam, po Stalinovej smrti zorganizovali štrajk proti neprípustným pracovným podmienkam v tábore. Štrajk trval jedenásť dní. Vojaci ho krvavo potlačili. Levko za organizovanie štrajku dostal trest smrti zastrelením, ktorý na mieste zmenili na desať rokov nútených prác. Jeho cesta po pracovných táboroch pokračovala, no dňa 26. júla 1956 sa mu vďaka záruke troch spoluobčanov z Užhorodu podarilo dostať na slobodu. Koncom roka polo ilegálne vycestoval aj s matkou a sestrami za otcom do Československa. Tu pracoval a študoval. Ako zbormajster viedol Ukrajinský zbor v Prahe, neskôr Poddukelský ukrajinský ľudový zbor a dievčenský zbor Vesna. V roku 1971 mu zakázali viesť zbor a prácu s mládežou. 15 rokov pracoval ako brigádnik. Po nežnej revolúcii sa opäť vrátil k práci v zboroch. V roku 1995-2005 bol prezidentom Európskeho kongresu Ukrajincov a členom predsedníctva Ukrajinskej svetovej koordinačnej rady.