The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pál Csáky (* 1956)

Potom nacúvali k jednotlivým tankom nákladné autá a začali im dávať ostré náboje. Vtedy sa zmenila atmosféra

  • narodený 21. marca 1956 v Šahách

  • v roku 1980 ukončil štúdium na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach

  • v decembri 1980 bol ako vojak pri tankovom pluku v Strašiciach svedkom udalostí tzv. akcie Krkonoše, ktorá mala “normalizovať” politické pomery v Poľsku

  • do civilu odišiel v auguste 1981

  • od roku 1990 je aktívnym politikom, v súčasnosti pôsobí ako poslanec európskeho parlamentu

V septembri 1980 nastúpil Pál Csáky ako čerstvý absolvent chémie na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach na základnú vojenskú službu. Po niekoľkotýždňovom výcviku bol zaradený k prvému československému tankovému pluku do Strašíc, kde slúžil ako veliteľ čaty chemického prieskumu. Vojenčina spočiatku prebiehala bežným spôsobom. Na jeseň roku 1980 sa však začali odohrávať veci dovtedy nie veľmi obvyklé, ako napríklad oveľa častejšie bojové poplachy a nástupy. Vďaka počúvaniu rádia Slobodná Európa mu bolo jasné, že to má nejaký súvis s vtedajšou politickou situáciou v Poľsku. Aj medzi vojakmi z povolania už bolo cítiť istú nervozitu: „Spomínam si na koniec novembra, keď už situácia bola aj podľa správ zo Slobodnej Európy dosť napätá. A mali sme niekoľko cvičných poplachov aj v noci. Spomínam si, je to inak pikantné, že na to najviac nadávali tí profesionálni vojaci, ktorí robili na štábe, resp. ktorí nám velili, pretože ich vytiahli z ich súkromia. Oni mali v Strašiciach súkromné byty, tam boli bytovky pre nich, ale predsa len museli vstávať a ísť do kasární. My sme v tých kasárňach boli, tak sme len nastúpili a potom nás pustili preč. Niekedy sme tam čakali aj dve hodiny. Bolo to také nezvyklé oproti tomu, čo sa dialo v predchádzajúcich týždňoch a mesiacoch.“

Nerobte si srandu a vráťte sa do kasární po zvyšné veci. Toto nie je cvičný poplach

Situácia sa vyhrotila v prvý decembrový týždeň. Vojaci po vyhlásení poplachu mysleli, že ide opäť o otravnú rutinu, ale dôstojníci im potvrdili, že teraz idú už naozaj priamo do terénu so všetkou technikou: „Niekedy na začiatku decembra nám pískli ostrý poplach. A keď sme nastúpili, tak nám ešte dali tridsať minút, aby sme sa vrátili do kasární a zobrali fakt všetko, pretože oni vedeli, že pri takomto cvičnom poplachu si niektorí nechali na sebe pyžamo a na to si dali uniformy, resp. nebrali so sebou všetky veci. Ale vtedy povedali, že toto je ostré, už sa nevrátime do kasární a pôjdeme na ostrý výcvik, ale nepovedali, o čo presne ide.“

Stále pretrvávala nálada, že možno ide len o prísnejšie cvičenie. Všetko sa však úplne zmenilo, keď do tankov vojaci dostali ostré náboje. Bolo na nich možné vidieť značné znepokojenie. Nevedeli totiž, ani kam idú a prečo: „Spomínam si na tú atmosféru, hlavne v tom prvom momente boli nervózni najmä profesionálni vojaci, profesionálni dôstojníci. U vojakov to ešte nebolo tak badať, potom ale nariadili nástup tankov. Tie boli napáskované od veliteľskej budovy až po záložné zázemie, až na jeden tank, ktorý bol v plánovanej oprave a nemal motor. Chlapci boli na tých tankoch a vtedy už začali premýšľať. Spomínam si, že to bolo ráno a začali premýšľať, že niečo sa deje, prečo ideme von, ideme na výcvik, ale stále si to neuvedomili, čo sa deje. Tak sa čakalo asi do druhej poobede, potom prišli nákladné autá, nacúvali k jednotlivým tankom a začali do nich dávať ostré náboje. A vtedy sa zmenila atmosféra. Chlapci boli práve po obede a vtedy si začali uvedomovať, že sa niečo deje, keď už ideme s ostrými.“

Pre Pála Csákyho sa veci zmenili v poslednej chvíli. Na porade pred odchodom tankových jednotiek dostal rozkaz, aby spolu s asi štyridsiatimi vojakmi zostali v kasárňach a zabezpečili strážnu službu. Divné pocity vyvolávala najmä neobvyklá prázdnota a ticho v predtým stále rušnom vojenskom areáli: „Oni odišli, ja som nastúpil do služby, a potom sme tam v podstate viedli štyri, päť dní taký usporiadaný život v čudnej atmosfére, počúvali sme Slobodnú Európu a naraz asi v piaty deň bez akéhokoľvek oznámenia sme počuli tanky a celý tankový pluk sa vrátil do kasární. Ja som bol v tom, že to bolo nejaké ostré cvičenie. Medzitým vyšlo najavo, že boli v oblasti Krkonôš, pri nejakom lese, tanky tam boli nastavané v bojovom postavení a čakali na rozkaz na vtrhnutie do Poľska.“

Oslavujte, že to takto dopadlo!

Po návrate vojakov do kasární si Pála Csákyho spolu s kolegom zavolal jeden z dôstojníkov do kancelárie a vysvetlil im, o čo vlastne šlo. Dôstojník mal chuť oslavovať, pretože dobre vedel, ako blízko bolo k rozpútaniu ozbrojenej vojenskej akcie, z ktorej by sa sotva vrátili živí a zdraví: „Keď sa vrátili, ja som končil službu tuším o šiestej, tak som išiel na rotu, vtedy sa tam chlapci už znova ubytovali, a ten nadporučík zo štábu, ten chemik, tam práve prišiel. Bol už dosť napitý a povedal mne aj môjmu kolegovi, aby sme išli k nemu do kancelárie. Tak sme tam išli a on nám nalial nejaké pitie a povedal, že to máme osláviť, lebo predsa to dopadlo dobre. Začal nám vysvetľovať niečo také, že naše jednotky Varšavskej zmluvy sa pohli k poľským hraniciam a tým naše západné československé hranice ostali odkryté. Na to sa posunuli americké a nemecké jednotky priamo na čiaru. A niekto si to potom uvedomil, že tam nie je efektívna ochrana, tak ich potom odvelili naspäť.“

Aj keď sa priamo nezúčastnil cesty k poľským hraniciam, trvalo mu utkveli v pamäti najmä momenty odchodu vojakov, zmeny ich nálad a emócie, ktoré prejavovali, keď precitli do reality a uvedomili si, že ich zrejme čaká aj ozbrojený konflikt: „Pre mňa najväčší šok a najväčšia skúsenosť bola, ako v ten prvý deň poobede z tých chlapcov, radových vojakov, ktorí boli vždy pripravení robiť si srandu, proste tvárili sa ako vojaci už len vtedy, keď veľmi museli, brali to tak lážo-plážo, aj tí, ktorí boli už druhý rok na vojne a už boli mazáci, tak tí boli páni už aj pri tom nástupe a dávali to najavo svojím spôsobom správania sa, tak keď sa naložili ostré náboje do tankov, a keď si každý uvedomil, že sa ide niekam možno do tuhého, tak vtedy sa za päťnásť minút z tých chlapcov-srandistov stali dospelí ľudia. Proste začali sa správať úplne inak. Každý mal taký pocit a bolo na nich vidieť, že sú vyľakaní, a že nikto nevie čo bude a z toho fakt môže byť aj zle. Takže toto bol taký čudný zážitok.“

Do civilu to možno tak rýchlo nepôjde

Aj v novom roku 1981 bola medzinárodná situácia stále napätá, vojsko malo neustále zvýšenú bojovú pohotovosť, bol problém s dovolenkami. V auguste mal byť Pál Csáky prepustený do civilu, viaceré okolnosti ho však utvrdzovali v tom, že si na život mimo kasárenských stien zrejme nedobrovoľne počká dlhšie: „Ešte aj začiatkom augusta nám povedali, aby sme si nerobili ilúzie, že možno ešte aj pol roka, potom tri mesiace budeme ešte na vojne, lebo je napätá situácia. Kľudne sa môže stať, že ak sa tá situácia neupokojí, tak nás nepustia na ten zákonný termín domov a budeme nadsluhovať. Nakoniec sa to nestalo a pustili nás riadne na konci augusta.“

Nakoniec sa dostal domov načas a nemusel nútene zotrvať na základnej vojenskej službe dlhšie. Situácia v Poľsku sa však z pohľadu Československej ľudovej armády a komunistickej politickej garnitúry stabilizovala až na jeseň roku 1981, po nástupe generála Jaruzelského k moci a vyhlásení stanného práva.

V roku 1981 sa Pál Csáky zamestnal vo firme Levitex v Leviciach. Tu pracoval ako hlavný technológ až do roku 1990. Následne vstúpil aktívne do politiky. V rokoch 1990 až 2010 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, medzi rokmi 1998 až 2006 bol podpredsedom slovenskej vlády. Je členom Strany maďarskej komunity, členom jej predsedníctva a zároveň ju v súčastnosti zastupuje v európskom parlamente ako poslanec.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: 1980: A Turbulent Year in Poland and the Czechoslovak Reaction

  • Witness story in project 1980: A Turbulent Year in Poland and the Czechoslovak Reaction (Michal Ďurčo)