The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Bródyová (* 1959)

• narodená 16. decembra 1959 v Bratislave

• traja súrodenci, staršia sestra Katarína a mladší brat Henrich

• 1966 – Eva nastúpila na základnú školu v Ružovej doline

• ako desaťročná absolvovala atletickú prípravku

• v 13 rokoch – oficiálna hráčska licencia

• 1974 – Gymnázium na Bilíkovej ulici v Bratislave, volejbalová trieda

• 1979/1980- vysoká škola, Fakulta telesnej výchovy a športu UK v Bratislave, preradenie do nižšej ligy, v Slovenskej národnej lige ako kapitánka

• 1984 – znovu hráčka Slávie, ukončenie vysokej školy

• FTVŠ – ponuka pracovať v reprezentácii

• doplnenie trojročného najvyššieho trénerského vzdelania na vysokej škole v Prahe, popritom dva roky pôsobila ako asistentka trénera v Brne

• ako hlavná trénerka pôsobila od roku 1990 v Klagenfurte ďalšie štyri roky

• neskôr FIVB kurzy - prednášajúca, následne s prestávkami pôsobila aj ako trénerka

• súčasnosť – trénerka volejbalovej špičky, v Rakúsku (družstvo Sokol Viedeň a rakúska reprezentácia), mládežnícka liga

Tí najbližší a druhá svetová vojna

Eva Bródyová, bývalá volejbalistka a stále vynikajúca trénerka, sa narodila 16. decembra 1959 v Bratislave. Pochádza z troch súrodencov, má staršiu sestru Katarínu a mladšieho brata Henricha. Otec Leopold Bródy sa narodil v roku 1926 vo Viedni a o osem rokov mladšia mamička Anna, za slobodna Štafuriková, pochádzala z Bardejova. Annin starý otec sa narodil v Arménsku, odkiaľ kvôli vtedajším pogromom musel utiecť. Evini predkovia sa potom usadili v Bardejove, kde sa začali živiť poľnohospodárstvom. „Živili sa tým, čo vyrobili,“ vysvetľuje Eva. Annin otec bol v období druhej svetovej vojny nasadený ako vojak a jeho blízki považovali za zázrak, že sa vrátil domov a dostal tak šancu pokračovať v rodinnom živote. Zrejme i prežité vojnové skúsenosti spôsobili, že otec začal hľadať útechu v alkohole, čo neskôr prispelo k rozpadu manželstva. Hoci Anna dostala šancu stať sa gymnazistkou a študovať, kvôli rodinným problémom musela zostať doma a pomáhať s výchovou ďalších šiestich súrodencov v početnej katolíckej rodine. Evin otec bol židovského pôvodu, no jeho predkovia mali slovenské, rakúske i maďarské korene. Leopoldova matka Štefánia, rodáčka z Budapešti, sa zoznámila vo Viedni s chlapcom z Myjavy, Izidorom Bródym, ktorý tam pôsobil ako novinár. Z veľkej lásky sa narodil Leopold a jeho staršia sestra Erika. Žiaľ, ich rodinné šťastie vo Viedni trvala krátko, len do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Leopold o ťažkých vojnových časoch hovoril málo, Eva však vie, že v roku 1938, po tom, čo nastal tzv. anšlus Rakúska, teda jeho pripojenie k vtedajšiemu nacistickému Nemecku, musel on a jeho rodina svoj domov čo najskôr opustiť. „Tým ľuďom, ktorí sa nejako informovali, čítali, bolo jasné, že treba ujsť,“ približuje situáciu pamätníčka. Jeho rodičia sa ho rozhodli okamžite poslať vlakom k tete do Bratislavy. Využili to, že mal len dvanásť rokov, a dúfali, že ho na hranici pustia aj bez predloženia pasu. Oni museli počkať, keďže ich doklady ešte neboli hotové. Erika, Leopoldova staršia sestra, sa rozhodla emigrovať do vtedajšej Palestíny. Odo dňa, keď odišla, Leopold ani rodičia o nej nič nevedeli. Žiaľ, jej emigrácia nebola úspešná. Keď mala loď vyplávať, židovskí pasažieri boli prezradení a odvedení do koncentračného tábora, v ktorom Erika zahynula. O tom sa však jej rodina dozvedela až po vojne. Medzitým, hneď ako obdržali pasy, sa aj rodičia vydali na cestu do Bratislavy. Kým prežívali ako-tak pokojné časy, Leopold sa venoval štúdiu fotografie na strednej odbornej škole. Keďže jeho matka Štefánia nebola židovského pôvodu, nebola tŕňom v oku. To však neplatilo pre Leopolda a jeho otca. Izidor bol tiež deportovaný do koncentračného tábora, ktorý sa mu, našťastie, podarilo prežiť. Leopold sa posledné roky zväčša skrýval a deportácii sa dokázal vyhnúť. „Keď to bolo veľmi nebezpečné, odišiel.“ Po skončení vojny, keď sa Leopoldov otec dozvedel o osude svojej dcéry, už sa nevedel zaradiť do bežného života a zakrátko zomrel od žiaľu. Evin otec s babičkou sa snažili pokračovať ďalej, i keď to vôbec nebolo jednoduché.

Evina matka Anna spomínala, že počas druhej svetovej vojny žili v Bardejove blízko miestneho židovského obchodíka, ktorý ostal zo dňa na deň zatvorený a susedia, ktorí tam bývali a pracovali, boli nasilu odvedení. Annina rodina bola jednou z mála z tých, ktorí aj reálne pomáhali židovskému obyvateľstvu, a to napríklad schovávaním v pivnici, keď to najviac potrebovali. Bežný denný režim Anny sa ani počas vojny v podstate nijak zvlášť nezmenil. Stále pomáhala v domácnosti či v starostlivosti o zvieratá. Keďže milovala literatúru, voľný čas trávila čítaním kníh. Ku koncu vojny sa mestom často ozýval poplach, počas ktorého sa skrývali v pivnici. Našťastie, vojnu prežila celá jej rodina, pričom si pamätá že oslobodenie spoločne oslavovalo celé mesto.

Ranné detstvo a útle športové začiatky

„Ľudia boli euforicky presvedčení, že idú budovať novú spoločnosť,“ približuje Eva atmosféru po oslobodení. Po ukončení druhej svetovej vojny nejaký čas trvalo, kým sa obyvateľstvo pozbieralo. Zlom nastal v roku 1948, keď začali mnohí veriť, že práve socializmus im zabezpečí slobodu a mier. Členmi komunistickej strany sa z tých istých dôvodov stali aj Evini rodičia. To, že opak je pravdou, zistili až po rokoch. Viera v lepšiu budúcnosť bola však tak silná, že Leopold, ktorý sa dal dokonca aj pokrstiť, sa po narodení detí rozhodol vychovávať ich ateistickým smerom. „Bolo to na to, aby si zachránil život vtedy,“ myslí si Eva.

Osudové zoznámenie čakalo na Eviných rodičov až začiatkom päťdesiatych rokov. Leopold býval so svojou mamou a tetou v bratislavskom podnájme a vyštudoval fotografiu na vysokej škole v Prahe. Pôsobil ako žurnalista a filmár a jeho dôvera v socializmus bola stále slabšia a slabšia. Anna žila pokojným životom v rodnom Bardejove, dokončila si školu a začala pracovať ako účtovníčka. Leopold s Annou sa zoznámili v kúpeľoch Mariánske Lázně a stretávali sa aj neskôr. Po svadbe v roku 1952 začali spoločný život v Bratislave a Anna sa ďalej venovala účtovníctvu a zamestnala sa v Stavokombináte. Neskôr vďaka manželovej profesii tiež kreslila animácie a dokonca aj príležitostne dabovala.

Rodina sa rozrástla v roku 1956, keď sa narodila Evina staršia sestra Katka. Behom nasledujúcich piatich rokov pribudli do rodiny aj Eva a o niečo mladší brat Henrich. Po Evinom narodení sa rodina presťahovala do nového priestrannejšieho domu. Kým ešte žila stará mama, celým domom sa ozývala maďarčina, z ktorej sa niečo nalepilo aj na Evu. Okolo domu však bolo všetko rozkopané, prebiehala nová výstavba, no detské ihriská boli zatiaľ v nedohľadne. „Hrali sme sa na stavenisku,“ spomína Eva. Detstvo s otcom filmárom bolo v socialistickej šedi o niečo dobrodružnejšie. Keďže Leopold do roku 1968 veľa cestoval a navštívil pracovne krajiny ako Anglicko či Egypt, čo v tej dobe nebolo bežné, mohol sa podeliť o množstvo zaujímavých zážitkov. S Evou a jej súrodencami tiež často počúval viedenské správy, ktoré im potom prekladal. „Videli sme tu rozdiel a otec si tie správy nikdy nenechal ujsť,“ vysvetľuje Eva, ktorá bola spolu so súrodencami na svojho otca nesmierne hrdá. Eve dokonca otec pravidelne dovoľoval nazrieť do jeho snímok, ktoré potom už poznala naspamäť.

V roku 1966 Eva nastúpila na Základnú deväťročnú školu v Ružovej doline. Keďže celá rodina bola umelecky zameraná, aj ona chcela vyskúšať výtvarnú výchovu, spev i recitáciu. Nakoniec sa však našla v športe. V desiatich rokoch sa rozhodla absolvovať atletickú prípravu, kde si vyskúšala viacero športov, získala výborné základy a nasmerovalo ju to k jej srdcovej športovej disciplíne: „Neskôr som sa dostala na volejbal a tam mi to nejak učarovalo.“

Ako osemročné dievčatko Eva prežila rok 1968, keď bolo Československo napadnuté vojskami Varšavskej zmluvy. Spomína si, že množstvo tankov sa rútilo cez ulice a ako dieťa nechápala, čo sa deje. Akonáhle jej babka počula zvuk lietadiel, ozvali sa v nej spomienky na druhú svetovú vojnu a stará pani začala zastierať okná a skrývať sa.

Volejbalová kariéra a štúdium

Evin vážny záujem o volejbal odštartoval absolvovaním vtedajších športových hier mládeže, ktoré navštívil aj tréner volejbalového družstva. Jeho zámerom bolo vybrať si vysoké a talentované dievčatá, ktoré môžu jeho tím posilniť. Keďže sa mu Eva nezdala dostatočne vysoká, rozhodol sa pre iné jej spolužiačky, avšak po týždni sa vrátil a zavolal aj ju. Nebola síce až taká vysoká, ale svojou dynamikou si chýbajúce centimetre vynahradila. S aktívnou hrou začínala v trinástich rokoch, kedy získala aj oficiálnu hráčsku licenciu. Nasledovalo množstvo turnajov, z ktorých niektoré sa odohrali aj mimo Bratislavy.

V roku 1974 Eva nastúpila na Gymnázium na Bilíkovej ulici v Bratislave. Motiváciou nastúpiť na túto školu bolo tiež otvorenie prvej volejbalovej triedy vôbec. Eva sa tešila, ale cesta do školy cez celé mesto trvala nekonečnú hodinu. K tomu sa pridali tréningy trikrát do týždňa, aj nulté hodiny. „Pre mňa to znamenalo o šiestej ísť z domu a vstávať skôr,“ opisuje vyčerpávajúce obdobie. Náročné bolo i to, že Eva ako hráčka volejbalu začínala neskôr než jej spoluhráčky, a preto ich fyzickú kondíciu musela individuálne dobehnúť. Aj dnes spomína s vďačnosťou na svojho vtedajšieho trénera, ktorý jej veľmi pomohol a motivoval ju. Keď však musel absolvovať povinnú vojenskú službu, ich tím sa rozpadol. Eve odchádzajúci tréner odporučil pokračovať v Stredisku vrcholového športu mládeže v klube Slávia. Stala sa tak hráčkou špičkového klubu Slávia a súčasne aj hráčkou Slovana, kde reprezentovala v slovenskej národnej lige. Začali sa pre ňu špičkové tréningy a turnaje iných rozmerov. Stali sa majsterkami Slovenska a každý rok vyhrávali slovenskú mládežnícku súťaž. Dostali sa aj na európske súťaže, vďaka ktorým navštívila Belgicko, Turecko, Rakúsko a iné krajiny, ktoré pre väčšinu občanov socialistického Československa boli v tej dobe tabu. „Ja som zrazu videla niečo úplne iné!“ spomína Eva.

Celú strednú školu hrala Eva v dorasteneckej lige, avšak po jej ukončení skončila v nižšej lige ako kapitánka. V školskom roku 1979/1980 začala študovať na vysokej škole, na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Ako nositeľka titulu majstra Slovenska a s priemerom známok do 1,5 bola prijatá bez absolvovania prijímacích pohovorov. Rozhodla sa pre učiteľskú aprobáciu telesná výchova a nemecký jazyk. Keďže veľa trénovala a samotné štúdium bolo dosť náročné, nemala veľa voľného času. Na konci vysokej školy sa v roku 1984 stala znovu hráčkou volejbalového klubu Slávia. Medzi najdôležitejšie európske súťaže vtedy patrili Pohár majstrov a Pohár víťazov pohárov. Eva absolvovala Pohár víťazov pohárov, pričom v rámci neho po výhre nasledovali ďalšie a ďalšie kolá. Veľkým zážitkom bol napríklad Istanbul, kde už počas tréningov boli haly plné divákov. Na samotnú súťaž ich sprevádzali policajti a atmosféra, ktorú tam Eva zažila, bola nevídaná. Bežná bola prítomnosť politického agenta, ktorý do zahraničia cestoval vždy spolu so športovým tímom. Z jeho strany prebehla pravidelná prednáška, zozbieranie pasov a občasné kontroly. Za najväčšieho súpera vtedy Eva považovala Taliansko, s ktorým súťažili o európsky pohár. Síce prehrali, ale Eva to i dnes hodnotí ako úžasnú a nezabudnuteľnú hru: „Hoci sme ho prehrali, bolo to asi volejbalovo najviac, čo sme dali.“ Rovnako silnú spomienku v nej zanechala i Čína, kde tiež museli vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a vydať zo seba všetko.

Po ukončení vysokej školy Eva začala učiť, avšak vo svojom prvom zamestnaní vydržala iba dva týždne, pretože škola neakceptovala jej časté tréningy a súťaže. Rozhodla sa preto pre špeciálnu strednú odbornú školu pre nepočujúcich, kde jej umožnili naplno športovať a dodatočne sa vzdelávať. Otvorila pre svojich študentov volejbalový krúžok, ktorý ju veľa naučil. Vzhľadom na ich hendikep musela od základov zmeniť metodiku svojej práce, čo ju mnohému naučilo. Po dva a pol roku prišla pracovná ponuka z FTVŠ pracovať v reprezentácii: „Zrazu som sa mohla tomu volejbalu venovať úplne naplno.“ Eva tak bola stále hráčka Slávie a zároveň pôsobila na fakulte, kde sa mohla systematicky vzdelávať.

Rola trénerky

„Poď k nám dělat ženský!“ znela ponuka od trénera volejbalového klubu v Brne, kvôli ktorej Eva po roku ukončila výhodnú kombináciu práce a aktívnej hry na FTVŠ. Rozhodla sa pre doplnenie trojročného najvyššieho trénerského vzdelania na vysokej škole v Prahe, pričom popri škole dva roky pôsobila ako asistentka trénera v Brne. Po štátniciach, ktoré Eva absolvovala tesne po Nežnej revolúcii v Prahe, sa rozhodla pre návrat domov do Bratislavy. Pol roka pôsobila na športovej škole a aktívne sa vtedy zúčastňovala všetkých zhromaždení na podporu revolúcie. V roku 1990 prijala ponuku pôsobiť ako hrajúca trénerka v rakúskom volejbalovom družstve v Klagenfurte. Zo začiatku to bolo veľmi náročné, keďže trénovala aj v dvoch tímoch naraz, však Eva všetko zvládla a slávila veľký úspech, keď v Európskom pohári získali doposiaľ najvyššie tretie miesto. V roku 1994 sa ju aj napriek všetkým dosiahnutým úspechom rozhodli nahradiť a následne bola rok nezamestnaná.

Čoskoro Eva získala ďalšiu zaujímavú ponuku, tentokrát prednášať na FIVB medzinárodných trénerských kurzoch. Išlo o desaťdňové kurzy v rôznych kútoch sveta. Začínala v Karibiku, dostala sa do Belize, Jamajky a mnohých iných miest, ktoré by, nebyť tejto možnosti, zrejme nikdy nenavštívila. Dodnes to Eva považuje za úžasnú pracovnú skúsenosť, za ktorú je veľmi vďačná. Následne dva roky pôsobila ako trénerka vo Švajčiarsku a neskôr sa opäť vrátila do rakúskeho Klagenfurtu. Za zmienku stojí tiež pozícia prednášajúcej odborníčky na ženských kurzoch v islamskom svete, v Teheráne v roku 2000, kde Eva prednášala pre čisto ženské publikum. Získala i veľmi vzácnu výnimku - možnosť zúčastniť sa na mužskej súťaži, kam je bežne ženám vstup zakázaný. Za veľký úspech Eva tiež považuje, že ešte vo veku 42 rokov bola aktívnou hráčkou v extralige za volejbalový klub v Senici.

V súčasnosti pôsobí ako trénerka volejbalovej špičky v Rakúsku. Trénuje družstvo Sokol Viedeň a rakúsku reprezentáciu, pričom sa venuje najmä mládežníckej lige. Družstvo s Evou ako hlavnou trénerkou vyhralo v roku 2005 Majstrovstvá Európy, ale aj Majstrovstvá sveta.

Na záver príbehu sa Eva podelila o svoju životnú múdrosť a nabáda k rešpektu, otvorenosti k inakosti, k iným národom, pričom má pocit, že na Slovensku toho nie je dostatok. Jej myšlienka siaha hlbšie: „Rešpektuj každého, ľudia žijú po celej zemeguli a všade môžu byť smutní, ale aj šťastní.“