The following text is not a historical study. It is a retelling of the life story of a witness based on his memories recounted in an interview. The narration was prepared by external collaborators of Memory of Nations. In some cases, materials made available by the Security Services Archive (ABS) have been used in the preparation of the portait. Hence, we use them only as a supplement to the witness’s testimony or that of other sources. Pages cited from ABS volumes have been placed in the additional materials section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Imrich Brezanský (* 1921  )

Ľudia, ktorí sa chcú šplhať po vašom chrbte, to sú zákerní ľudia

  • Imrich Brezanský sa narodil 24. októbra 1921 v obci Maňa
  • keďže otca aj starého otca stratil v útlom veku, musel spolu s matkou veľmi skoro prevziať starostlivosť o domáce hospodárstvo
  • po roku 1938 ich obec pripadla na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže Maďarsku
  • Imrich sa musel maďarčinu naučiť po odvode do maďarskej armády v októbri 1942, keď narukoval k 24. pluku do Sedmohradska
  • prenasledovanie v armáde kvôli svojej národnosti nezažil, Slováci museli znášať rovnaké podmienky ako ich maďarskí kolegovia
  • u horských karpatských hraničiarov pri rumunských hraniciach pôsobil dva roky
  • v septembri 1944 bol poslaný na front
  • Imrich zakrátko spolu s ďalšími vojakmi padol do sovietskeho zajatia
  • strávil niekoľko týždňov v sústreďovacom tábore Fokšany na rumunských hraniciach, neskôr bol odtransportovaný do Ruska, do tábora v Čeljabinsku
  • zajatci v Rusku zomierali od hladu, zimy a vyčerpania, Imrichovi však pomohla prežiť skutočnosť, že sa v tábore uplatnil ako tlmočník
  • od mája 1945 pracoval spolu s niekoľkými maďarskými zajatcami v továrni na výrobu tankov
  • Imrich sa zo Sovietskeho zväzu dostal po prepustení v októbri 1945
  • domov sa vrátil 25. novembra 1945

Imrich sa narodil 24. októbra 1921 v obci Maňa. Otca aj starého otca stratil v útlom veku, preto musel spolu s matkou veľmi skoro prevziať starostlivosť o domáce hospodárstvo. Napriek všetkým problémom sa im v čase Československej republiky darilo gazdovstvo udržiavať, situácia sa však zmenila po roku 1938, keď ich obec pripadla na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže Maďarsku. Niektorí miestni obyvatelia príchod Maďarov vítali, Imrich však neovládal ani len maďarský jazyk. „Potom už v tridsiatom deviatom to Maďari zobrali úplne do svojich rúk. Nastali maďarské úrady. Ja som už do školy maďarskej nechodil, lebo som bol už veľký, ani ma neučili maďarsky. Potom som robil doma na poľnohospodárstve u mamy.“ Kým matka sa cudziu reč naučila ešte počas služby v Budapešti, Imricha k tomu donútil odvod do maďarskej armády. „Prvého októbra (1942) som narukoval k 24. pluku do Erdély, to je Sedmohradsko, ale Maďari ho volali Erdély.“ Aj keď niektorí jeho známi riešili situáciu útekom na Slovensko, on túto možnosť nevyužil: „Ale ja komu by som tam, keď som nikoho nepoznal. Ani som tam nemal známych, ani nič, ani komu ísť. Tak som sa ja vrátil, aj keď sme boli na dovolenke.“ Prenasledovanie v armáde kvôli svojej národnosti nezažil, Slováci museli znášať rovnaké podmienky ako ich maďarskí kolegovia. „Aj som sa dosť podučil maďarsky, aj tam boli rozumní velitelia, lebo veď to boli posťahovaní väčšinou učitelia, pedagógovia z civilu. A boli povolaní takisto ako my.“ U horských karpatských hraničiarov pri rumunských hraniciach pôsobil dva roky. „Už by boli v októbri dva roky, šiel by som do civilu, keby nebolo vojny. Ale v septembri už sme išli na front, lebo Rumuni sa v auguste (1944) vzdali. A ako sa Rumuni vzdali, hneď boli na hraniciach aj Rusi. A my sme to tam držali.“ Postupujúce sovietske vojská nebolo Maďarsko schopné zastaviť a tak Imrich spolu s ďalšími vojakmi padol onedlho do zajatia. Najprv strávil niekoľko týždňov v sústreďovacom tábore Fokšany na rumunských hraniciach. „To bola taká vonku na hraniciach vysunutá stredná dedina. A tam sa usadili a urobili tábor z tej dediny. Tam sústreďovali všetkých zajatcov... Tam sme boli sústredení nielen my, ale všelijaké národnosti, aj židia, Nemci, Taliani, Rakúšania, Francúzi. Všetko, čo Rusi zajali, sa tam sústreďovalo.“ V tábore, kde sa tlačilo asi päťtisíc zajatcov, vládli tvrdé životné podmienky: „Raz cez deň si išiel so šálkou na tú zupu čo varili. Chodil si, nebolo kde spať. Neboli prične, to bol tábor voľný na tráve. Vonku na zemi. Zakryl si sa mantlom, na mantel si si ľahol, polovicu na seba, polovicu pod seba. Takže dlho sme tam neboli, ale tri týždne.“ Nádej, že sa ich pomery zlepšia po odtransportovaní do Ruska, boli márne. „Najprv sme šli až hore za Ural, hore na Sverdlovsk. A od Sverdlovska ide tá magistrála, čo ide až do Vladivostoku. To som všetko prežil až tam. A zima. Tam sme veľmi mreli, tam nás išlo tisícpäťsto Maďarov a tam padalo viac ako na fronte.“ Zajatci v Rusku zomierali od hladu, zimy a vyčerpania, Imrichovi však pomohla prežiť skutočnosť, že sa v tábore v Čeljabinsku uplatnil ako tlmočník. Nezabúda ale zdôrazniť, že mal aj veľké šťastie: „Ja som chvalabohu neležal ani pol hodiny, ani v zajatí. Všetky gule a granáty ma obchádzali.“ Od mája 1945 pracoval spolu s niekoľkými maďarskými zajatcami v továrni na výrobu tankov. Krátko po skončení vojny v Európe Sovietsky zväz začal niektorých zo zajatcov prepúšťať na slobodu. „Najprv išli už v auguste štyridsaťpäť domov, už v júli štyridsaťpäť a v auguste už boli doma, ktorí boli nezdraví... A my, čo sme boli zdravší, tak sme chodili ešte do roboty. My sme išli odtiaľ až v októbri.“ Významnú úlohu pri jeho prepustení zohrali pravidelné previerky, pri ktorých sa Imrich vždy prihlásil k československej národnosti. „,Kakoj naciji?‛ Keď ste raz povedali, že si Maďar. Ale ja som povedal, že som Čechoslovák, lebo Slovákov nevedeli, čo je. Ale Čechy vedeli, čo je Československo. Takže keď ste raz povedali, že ste Nemec alebo Maďar, už ste neboli čistý.“  Zo Sovietskeho zväzu sa dostal až s druhým transportom, v ktorom sa viezlo viac ako 1500 zajatcov. Imrich však využil vhodnú príležitosť a v Budapešti sa vybral domov vlastnou cestou, kam šťastlivo dorazil 25. novembra 1945.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Svedkovia z obdobia neslobody