The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Pavol Bojkovský (* 1953)

• Pavol Bojkovský sa narodil v Nitrianskej Strede v roku 1953 do rodiny dedinských učiteľov.

• Otec sa postavil 1968 za Dubčeka, bol vyhodený z Komunistickej strany a stratil prácu.

• Mal troch súrodencov.

• Futbalu sa začal venovať ako žiak na základnej škole v Spartak Kablo Topoľčany.

• Pokračoval na Gymnázium v Topoľčanoch a potom na Vysokú škol ekonomickú v Bratislave.

• Svoju profesionálnu hráčsku kariéru začal v Slovane Bratislava (1975 - 1979, 1980 - 1983).

• Počas základnej vojenskej služby hral za Dukla Banská Bystrica (1979 - 1980).

• V drese Slovana získal dvakrát Slovenský pohár (1976, 82) a dva razy Česko-slovenský pohár (1982,1983).

• Potom na dva roky (1983-1985) reprezentoval Agro Hubanovo a pomohol mu postúpiť do I. slovenskej národnej ligy.

• Potom nastúpil na ekonomické oddelenie zahraničného obchodu do podniku Matador a na dva roky sa stal aj hráčom ISKRA Matador (1983- 1985).

• Ku koncu hráčskej kariéry pôsobil ako hrajúci tréner v rakúskom Zurndorfe (1987- 1990).

• Ako tréner ešte pôsobil v Tomášove (1991- 1992), pod ktorého vedením postúpili na Majstrovstvá kraja.

• Keď spoločnosť Matador sprivatizovali, začal podnikať.

• Pred 15 rokmi sa presťahoval sa do Vinosadov.

• Je ženatý, na dôchodku a má jedného syna.

Futbalista Pavol Bojkovský nastúpil v 147 ligových zápasoch a dal 20 gólov. So Slovanom Bratislava získal dvakrát Slovenský (1976, 82) a dvakrát Česko-slovenský pohár (1982,1983). Dnes sa podieľa na rozvoji futbalu družstva Topoľčian, kde začínal svoju športovú kariéru.  

Pavol Bojkovský sa narodil v Nitrianskej Strede v roku 1953 do rodiny dedinských učiteľov ako najmladší zo štyroch súrodencov. Futbalu sa začal venovať už ako jedenásťročný žiak základnej školy v Topoľčanoch. Práve na dvore s chlapcami si ho totiž všimol Štefan “Etano” Červený, ktorý jazdil po dedinách a ihriskách na bicykli a vyhľadával športovo nadané deti, aby ich pritiahol do klubov. Pavla priviedol spolu s ďalšími chlapcami do mužstva v Topoľčanoch. V klube Spartak Kablo Topoľčany sa vypracoval na stredového hráča. „Topoľčany na počet obyvateľov vyprodukovali veľké množstvo športovcov. Boli tu hádzanári Majstri Slovenska, vo vodnom póle patrili k najlepším na Slovensku, hokej bol na výbornej úrovni. Multifunkčný športový nadšenec František Kotrba pomáha vybudovať trénerské základne a športoviská. Potom sme tam mali Etanola - predchodcu dnešných skautov, ktorý vyhľadával zadarmo športové talenty. Bol postihnutý, chodil na bicykli, mapoval deti na dvoroch v Topoľčanoch a blízkom okolí a posúval ich do rôznych tímov. Mal pozorovací talent a vedel podľa pohybu určiť, na aký šport by sa hodili. Nás s chlapcami priviedol na štadión. Hrával som s Lacom Jurkemikom, Julom Gogom, Ferom Babčanon, Slávom Strapekom, Peter Herda, Rudo Ducký, Ľubo a Jano Stankovci a ďalší,” vysvetľuje Pavol. 

Dubčekovci 

Otec Jozef Bojkovský sa narodil vo Vinosadoch pri Pezinku v roku 1921 do rodiny vinohradníckych roľníkov. Mal sestru Júliu a bratov Ruda a Pavla, ktorý ako sedemnásťročný pred Druhou svetovou vojnou emigroval do Francúzska a rodina o ňom odvtedy nevedela. Jozef absolvoval Učiteľskú akadémiu v Modre a celý život sa venoval insitnému umeniu. Po skončení školy dostal umiestnenie na prax do Topoľčianskeho okresu a pôsobil v rôznych dedinách Klatov, Nová Ves, Veľké Uherce. Nakoniec sa dostal do obce Krnča, kde spoznal svoju budúcu manželku Máriu. Po absolvovaní študijnej praxe pôsobil ako učiteľ a organizátor kultúrnych a osvetových podujatí v Topoľčianskom regióne a v rokoch 1945 -1951 ako riaditeľ školy v Hajnej Novej Vsi. Postupne sa im narodil syn Jozef (1949), dva dcéry Soňa (1947) a Vlasta (1950) a najmladší Pavol. 

Neskôr sa stal riaditeľom Okresného domu osvety. V roku 1968 po Invázii vojsk Varšavskej zmluvy písal transparenty za Dubčeka a Slobodu. Za to bol počas normalizácie vylúčený z Komunistickej strany a začal mať problémy v zamestnaní. „Otcova sesternica mi hovorila, že oni boli vždycky celá rodina demokrati. Po vojne, keď sa lámal chleba a komunisti vyhrali, tak Vinosady, celá dedina bola demokratická. Otec mal funkciu a hlásal - Dubček, Sloboda, záruka národa. Po roku 1968 začal mať problémy. Bol straník a so súhlasom nadriadených deň - noc písal transparenty a vydával letáky na podporu Dubčeka a Slobodu. Paradoxom je, že funkcionári, ktorí mu revolučné akcie schválili, ho neskôr obvinili a súdili. Otec trpel a mal dva infarkty, čiže ho to dosť poznačilo. My sme boli štyri decká, tak mamka sa prihlásila do strany, lebo vedela, ako to funguje. Myslela si, že potrebujeme mať podporu strany, aby sme prežili. To som vtedy nechápal. Ja som mal 15 rokov a bývali sme nad reštauráciou Topoľ, v Topoľčanoch, kde bola hlavná križovatka, odkiaľ sa išlo do Piešťan, na Prievidzu a Nitru. Bola to hlavná križovatka a bola tam vždy vojská hliadka, lebo sa tu všetko mlelo a my sme to všetko mohli sledovať z okna. Väčšinou tu boli Bulhari a Maďari. Rusov som tam nejak nevidel,” hovorí bývalý futbalista. Otca zbavili funkcie riaditeľa Okresného domu osvety, neskôr mu pridelili miesto riaditeľa Vlastivedného múzea.Pavol tak so súrodencami trávil letá na brigádach pri vykopávkach v okolí Topoľčian. 

Mama Mária, rodená Vargová, sa narodila v obci Krnča v roku 1928 ako najstaršia zo šiestich detí. Pôsobila ako robotníčka, sociálna pracovníčka, dlhoročná kultúrna pracovníčka a riaditeľka Mestského osvetového strediska v Topoľčanoch. Aktívna bola aj v zväze žien, istý čas bola členkou okresného výboru SZŽ a členkou MV NF SSR. Venovala sa hontianskej ľudovej výšivka a ručným prácam, ktoré aj učila. Za svoju prácu bola ocenená bronzovou plaketou a odznakom ÚV SZŽ a bola aj na prijatí u prezidenta republiky Ľudvíka Slobodu na Pražskom hrade. Ocenená bola aj z Ministerstva kultúry SSR.

Cesta do Slovanu 

Pavol po skončení gymnázia v Topoľčanoch v roku 1973 chcel ísť na vojenskú školu, ale vďaka kádrovému posudku ho nepozvali ani na prijímačky. Nastúpil teda na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, Fakultu ekonomiky a riadenia výrobných odvetví. Na dekanáte mu povedali, že musí ísť na letnú aktivitu, aby dostal internát. Mesiac pomáhal stavať diaľnicu Bratislava - Malacky, ale prvého septembra mu internát aj tak nepridelili. Našťastie ho prichýlil na izbe, s ďalšími tromi spolubývajúcimi, celoživotný kamarát Ľubomír Stanko. Tam spával dva roky na rozkladačke. Ako vysokoškolák hrával najprv za Topoľčany B a prepracoval sa ako pravé krídlo do A tímu pod vedením trénera Vojtecha Schotterta. 

V roku 1975 sa zúčastnil československej Univerziády v Ostrave, kde ho za Univerzitu Technika Slovenska nominoval tréner František Skyva. Tam si ho všimol aj tréner Jozef Vengloš, ktorý mu zabezpečil prestup do Slovanu Bratislava (1975 - 1979, 1980 - 1983). Pod jeho vedením začal profesionálnu hráčsku kariéru a konečne získal ubytovanie na slobodárke v Bratislave. Na trávniku pôsobil ako záložník a útočník.. Keďže začal intenzívne trénovať a hrávať, v škole mal vybavený individuálny študijný plán. Nie všetci profesori boli naklonení študujúcim športovcom, ale Pavol mal nad štúdiom nadhľad a prepracoval sa až ku inžinierskemu titulu. Počas vysokej školy sa zoznámil aj s budúcou manželkou Vierou Vávrovou, za ktorú sa oženil v roku 1978.    

Počas pôsobenia v Slovane bol Pavol viackrát zranení, ale vždy sa rýchlo vrátil na zelený trávnik. „Potom prišla veľká tragédia a mali sme ťažkú haváriu. Bolo to 24.júna 1976, pár dní padlo lietadlo na Zlatých Pieskoch (28.6.1976). Mali sme letnú prípravu a na druhý deň sme sa chystali na jeden zápas do Turecka. Bolo to za trénera Vičana (Michala). Ráno sme mali tréning a Jano Čapkovič, Ivan Pekarík, Jožo Čapkovič a ja sme sa dohodli, že pôjdeme na Vajnorské jazerá v rámci prestávky medzi dvoma tréningami. Ivan Pekarík mal vždy takú udičku - pytliačku, tak že si pôjdeme zachytať ryby. Lenže Tibor Matula, čo bol náhradný brankár Šaňovi Vencelovi, poprosil Joža Čapkoviča, aby ho v rámci prestávky išiel zaviesť do Galanty, lebo potreboval niečo súrne vybaviť. Takže nakoniec sme išli len traja Jano Čapkovič, Ivan Pekarík s jeho auto a ja. Ako sme prišli na Vajnorské jazerá, začala strašná búrka, krupobitie. Tak sme naskákali do auta a išli sme na Zlaté piesky, že prečkáme búrku a dáme si tam aspoň kávu. Ešte tam neboli svetlá. Teraz tá križovatka vyzerá úplne ináč. V hlavnom prúdu sa mohlo odbočiť doľava, na Zlaté piesky. Lenže zozadu, bola hrmavica, padali krúpy, tak nákladiak zozadu naložený štrkom, tadial išiel na plné pecky. A my sme stáli v strede cesty, čo sme museli dávať prednosť z vozom z Bratislavy. On v plnej rýchlosti do nás. V poslednom momente chcel točiť volant, ale bola mokrá vozovka, tak nestihol a preletel do nás. Z auta v podstate šrot, nás to točilo a spredu ešte 613 do nás narazila. Sedel som vzadu a bol som zmačknutý. Mal som pochrámanú chrbticu a vykĺbené ľavý bedrový kĺb. Ivan Pekarík bol celý dobitý. Jano Čapkovič bol na tom najlepšie a odišiel po vlastných nohách. Hneď tam ostali stáť autá, začali nás vyprosťovať s nejakými hevermi. Mňa vyťahovali von, lebo tam bol začapnutý vzadu. Hneď nás zobrali na Kramáre. Tam som pobudol až do večera, kým som sa dostal na radu. Striedavo som odpadával a bol pri vedomí. Boli tam nejaké decká, ktoré mali haváriu a boli prednejšie. Po pár dňoch, keď som bol na izbe, prišla jedna sestrička a hovorila, že budete mať dobrých pacientov, na Zlatých pieskoch padlo lietadlo. A tam v podstate skoro všetci zomreli, asi traja alebo štyria sa zachránili,” opisuje pamätník. Nehoda vyvolala veľký rozruch a chýry hovorili, že Pekarík a bratia Čapkovičovci sú mŕtvy. Našťastie to nebola pravda. Jano Čapkovič vyviazol z nehody dobre a išiel hrať na druhý deň zápas do Turecka. Ivan Pekarík nehodu prežil, ale bol tiež ranený. Pavol ležal mesiac v nemocnici s vyviazanou nohou v kladke a dokopy sa dával asi rok. Nakoniec sa aj pamätník vrátili na trávnik, hoci začal hrať najprv za Slovan B, aby sa rozohral. Zahral tri zápasy a v každom dal gól, takže sa rýchlo vrátil do základnej zostavy tímu A. 

V roku 1979 úspešne ukončil vysokú školu a mal nastúpiť na vojenčinu.Pamätníka zaradili do reprezentačného futbalového mužstva Bratislavy a hral zápas proti Maďarsku. Bola tam zmes hráčov zo Slovana, Interu, Spartak Trnavy. Tréneri boli Jozef Marko a Ján Hucko, ktorí trénovali aj reprezantáciu na Majstrovstvách sveta v Mexiku. Na zápase s Budapešťou sa pamätník zranil, ale o pár dní už nastúpil na rok na základnú vojenskú službu v Dukle Banská Bystrica, hoci ho chceli v družstve v Petržalke. Ministri vnútra a obrany sa však nedohodli na vojenských kvótach. Pôsobenie v banskobystrickom klube si Pavol pochvaľoval, lebo tam mal voľnosť pohybu a na opušťák sa dostal päťdesiatpäťkrát. Po skončení ZVS sa vrátil do kádra Slovana a v jeho drese získal dvakrát Slovenský pohár (1976, 82) a dva razy Česko-slovenský pohár (1982,1983). Počas pôsobenia v bratislavskom tím bol vedený ako technicko hospodársky pracovník Matadorky ako ďalší známi futbalisti.  

 

Nové výzvy 

Po odchode zo Slovana ho na dva roky stiahli reprezentovať Agro Hubanovo (1983-1985), ktorému pomohol postúpiť do I. slovenskej národnej ligy. Počas pôsobenia v Hurbanove si urobil II. trénerskú triedu. „Stretli sme tam chalani z celého Slovenska, ktorý už vrchol kariéry mali za sebou alebo to boli futbalisti, ktorí boli na vojne. Napríklad hral so mnou Vlado Weiss. V celom mužstve boli len dvaja domáci, ostatní boli dochádzkári,” spomína Pavol, ktorý bol v tom čase vedený ako zamestnanec družstva v obci.  

Posledné hráčske roky strávil pamätník v Iskre Matador (1985- 1987) a zároveň sa stal súčasťou ekonomického oddelenia zahraničného obchodu podniku Matador. Ku koncu hráčskej kariéry pôsobil ako hrajúci tréner v rakúskom ASV Zurndorf (1987- 1990), kedy každý deň k večeru cestoval z Petržalky. Na hraniciach boli veľké kolóny, ale futbalisti už mali fintu a vždy jeden pustil v rade ostatných. Samozrejme, pri týchto manévroch prichádzalo ku konfliktom s ostatnými čakajúcimi. Najmä s Poliakmi, ktorý tam chodili robiť nedovolený obchod s nedostatkovým tovarom. 

Na záver trénerskej kariéry sa Pavol podujal ešte na spoluprácu s družstvom v Tomášove (1991- 1992), pod ktorého vedením postúpili na Majstrovstvá kraja. Občas pomáhal aj s mládežou v Slovane, kde pôsobil ako tréner jeho spoluhráč Ján Haraslín.  

Popritom stále pracoval v Matadorke, kde sa naučil viesť podnik, budovať cenovú politiku a začal sa individuálne vzdelávať v obchodnej činnosti. „Po troch rokoch sme sa s vedením rozhodli osamostatniť oddelenie zahraničného obchodu, lebo všetko išlo cez pražské podniky zahraničného obchodu kontrolované štátom, aj nákup aj predaj surovín. Vytvorili som oddelenie, ktorá komunikovalo s koncovým zákazníkom napriamo a podarilo sa nám dať dokopy celý nemecký trh,” uvádza Pavol, ktorý pomáhal budovať spoluprácu s piatimi najväčšími nemeckými firmami, ktorý odoberali gumárenské produkty. Pavlovi sa podarilo nadviazal dôležité kontakty aj s rakúskou firmou Wagner büroa a riešil veľké objednávky protikoróznych úprav kovov pre elektrárne či prepravu rôznych materiálov. Politický funkcionári už mali s Matadorkou iný plán postupne ju zlikvidovať a sprivatizovať. 

„Do podniku dosadili polytruka, ktorý sa staral o likvidáciu zariadenia, ktoré väčšinou skončilo v šrote. Postupne rozpúšťali celé oddelenia. Vtedy tam prišlo o robotu asi tritisíc ľudí. Ja keď som chodil ešte von, za mojimi klientami, pýtali sa ma, že potrebujú napr. dopravné pásy. Nosil som domov informácie a zoznamy tovaru, že čo všetko klienti potrebujú. Oni absolútne nemali záujem ani len neodpovedali. Ako sa likvidovala gumárina v Matadorke, tak som sa dozvedel, že tie receptúry, čo boli na gumu, sa dostali do Číny. Tam naši ľudia chodili na mesačné stáže učiť Číňanov a bývali priamo v podniku. Čínania kúpili zariadenie v Čechách a technológie, čo tam vyrábali pre nás. Odtiaľ tiež zobrali nejaké lisy na prípravu gumy. Zobrali to do Číny, porozoberali a začali vyrábať gumu sami, za prispenia našich technikov. Najväčšia sranda bola v tom, že tá produkcia, čo sa vyrábala na Slovensku v Matadorke, začala v Československej republike chýbať. Začali sa stavať diaľnice, potrebovali tesniace dosky alebo sa stavali haly, kde bolo treba dlážkoviny a nemal to kto dovážať. Nakoniec sa zistilo, že Číňania si urobili v Nemecku firmu Sinoda. Keď som začal podnikať, dohodol som sa s našim odberateľom, že sa skontaktujem s nemeckou Sinodou a začali sme dovážať gumu do bývalého Československa, “ vysvetľuje Pavol. Ako živnostník pamätník sprostredkovával dovážanie gumárenského tovaru do bývalého Československa a pôsobil ako konzultant v oblasti priemyslu pre viaceré firmy. 

Pavol bol vždy demokraticky zmýšľajúci, preto spolu s manželkou sa zapojil aj do protestov počas Nežnej revolúcie, kedy chodili štrngať kľúčmi na námestia. Spolu s ročným synom sa zúčastnil aj pochodu k rakúskym hraniciam po páde Železnej opony v novembri 1989. Po sprístupnení archívu Ústavu pamäti národa Pavol, ako posledný vedúci SZM za Slovan, hľadal svoje meno, lebo vo funkcii podpisoval rôzne papiere a výplaty. Svoje meno nenašiel, ale našiel pár mien, ktoré ho nepríjemne prekvapili. 

V osobnom živote sa presunul s rodinou z Petržalky do rodinného domu vo Vinosadoch, ktorý sa mu podarilo dokončiť v roku 2010. Je ženatý, na dôchodku a má jedného syna. Dnes sa spolu s ďalšími bývalými hráčmi venuje podpore a rozvoju futbalovej mládeže v Topoľčanoch, aby oživil družstvo, kde futbalovú kariéru začínal.   

POZN: Jozef Bojkovský bol dôverník ŠTB od roku 1976 -1977 a krycie meno Hudobník