The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Blechová (* 1951)

• 10. apríla 1951 narodenie v Senici nad Myjavou

• 1961 smrť otca

• 1965-1969 štúdium na chemickom odbornom učilišti pri Slovnafte

• 1969 sobáš s Milošom Blechom, prvé zamestnanie v Slovnafte

• 18. apríla 1970 narodenie dcéry Miroslavy

• 1972 začína pracovať v Ústave ropy a uhľovodíkových plynov

• 14. januára 1975 narodenie syna Juraja

• 1981 prvá cesta do západnej krajiny

• 1990 založenie firmy Ilab, dcérskej spoločnosti nemeckej firmy obchodujúcej s laboratórnou technikou

• 1997 rozchod s nemeckým obchodným partnerom a založenie firmy Ilabo

• 2000 – 2024 pôsobí ako lektorka pilatesu

• 2020 smrť manžela

• 2022 zatvorenie firmy Ilabo

• 2024 pracuje v synovej firme

 

Po starom otcovi má Mária Blechová židovské korene, ale bola vychovaná v duchu katolíckej viery. Početná a rozvetvená rodina sa rozutekala do sveta a v pamäti rodiny ostalo len málo o jej židovských predkoch. Mária Blechová, rodená Kaufmannová, však cíti v sebe niečo z ich húževnatosti a s obrovskou láskou spomína na otca Viliama Kaufmanna, fotografa a majiteľa fotoštúdia v Senici.

Kaufmannovci boli v prvých desaťročiach 20. storočia vážení obchodníci v Senici. Leopold Kaufmann žil na sklonku 1. svetovej vojny s rodinou vo Viedni a pôsobil tam ako obchodník. Jeho osud zmenila láska k slúžke Helene, s ktorou sa oženil, opustil rodinu a usadil sa v Jablonici. Synovia Aladár a Viliam už boli vychovávaní ako katolíci, rovnako ako vnučka Mária, ktorá dnes žije v Bratislave.

Stratené korene

Mária sa narodila 10. apríla 1951 v Senici nad Myjavou. Obaja rodičia pochádzajú z Jablonice – matka Agneša Horňáková (1918) zo sedliackej rodiny a otec Viliam Kaufmann (1917) bol mladším synom Leopolda Kaufmanna.

Podľa knihy Senica púl Vídne autorov Petra Brezinu a Jána Petra boli Kaufmannovci zo Senice predovšetkým obchodníci s obilím, rodina vlastnila aj mlyn v Čáčove (1906 až 1026).

Leopold bol predtým už raz ženatý a mal päť detí. „Zaľúbil sa do starej mamy a žil s ňou v Jablonici,“ spomína pamätníčka. Nevie, či s rodinou prvej manželky ešte udržiaval styky, v rodine sa o nej nikdy nehovorilo. „Bolo tam vraj päť detí, myslím, že sa niektoré vysťahovali do USA alebo do Kanady,“ spomína Mária. Leopolda poznala iba z fotografií. Zomrel, keď bol jej otec ešte malý. Aby sa stará mama mohla postarať o synov, urobila si pôrodnícky kurz a chodila po dedinách ako pôrodná babica. Náboženstvo sa dedí po matke a stará mama bola katolíčka. „My so súrodencami sme boli všetci krstení a vychovaní v katolíckom duchu,“ opisuje Mária. Otec Viliam s nimi chodieval do kostola tiež, ale pokrstený nebol.

Karolína a Štefan Horňákovci, starí rodičia z matkinej strany, boli sedliaci, mali nejaké majetky, vďaka ktorým mohli v roku 1943 prispieť Viliamovi Kaufmannovi na založenie fotoštúdia. Starý otec Štefan často chodieval za prácou do Ameriky. Robil tam v bani, vykladal vagóny a robil aj inú ťažkú fyzickú prácu. S Karolínou mal deväť detí, ktoré sa s otcom vídali väčšinou iba na Vianoce. „Starého otca si vlastne pamätám z truhly, i dnes sa mi táto spomienka vybavuje,“ spomína Mária na starkého, ktorý zomrel v roku 1958, keď mala Mária sedem rokov. „Mama spomínala, že rodičia boli veľmi láskaví. Súrodenecké vzťahy v rodine boli veľmi silné, aj ja si ešte pamätám na strýkov a tety, dosť ma ovplyvnili v živote.“

Fotografovanie ako živnosť i vášeň

Máriini rodičia sa zoznámili v Jablonici a mali spolu päť detí. Ivan sa narodil v roku 1941, Daniela o dva roky neskôr. Zdenka (1948), Mária (1951) a Sylvia (1953) sa už narodili po vojne. Ivan a Zdenka už nežijú.

Agneša sa vyučila v Smoleniciach v krajčírskom salóne. Chvíľu sa s tým aj živila, pričom zároveň pracovala na poli i v záhrade, neskôr pomáhala manželovi vo fotoštúdiu, aj sama fotografovala.

S fotografickým štúdiom začali Kaufmannovci podnikať v roku 1943 v Senici, kam sa rodina presťahovala a kúpili tu dom. Podľa knihy Senica púl Vídne sa Viliam učil fotografickému remeslu v trnavskom Strnadovom ateliéri, kde bol aj zamestnaný. Ateliér na Čáčovskej ulici bol známy po celom okolí. Mal dobré technické vybavenie, bol v samostatnom dvore a mal tmavú komoru i prijímaciu miestnosť. Viliam chodieval fotografovať rodinné udalosti, venoval sa portrétnej fotografii a je i autorom niekoľkých podkladových fotografií pre pohľadnice.

Zo SNP sa otec vrátil s podlomeným zdravím

Viliamovi kvôli židovským predkom hrozila počas vojny deportácia, preto sa rozhodol odísť do odboja a zúčastnil sa bojov v rámci Slovenského národného povstania. „Bojoval v zákopoch, o Tri duby, o letisko. Počas vojny ochorel, asi tam v tých zákopoch prechladol a nemohol byť hospitalizovaný. Mal poškodené ľadviny a neskôr sa to s ním ťahalo. Domov sa vrátil po prechode frontu,“ spomína Mária.

V čase jeho neprítomnosti viedla ateliér jeho manželka Agneša. Ateliér fungoval nezávisle až do roku 1948, keď prešiel pod komunál. Obaja manželia tam ostali pracovať ako radoví zamestnanci, Viliama neskôr prepustili, ale Agneša tam pracovala až do roku 1968. Aj Mária jej chodila do ateliéru pomáhať cez prázdniny, keď navštevovala chemické učilište v Bratislave.

Starým rodičom zobrali počas kolektivizácie statok, ale predtým stihli niečo predať. Mária nepociťovala, že by im režim ako deťom bývalých živnostníkov robil problémy, rodina vraj bola v Senici vážená.

Spomienky na otca

Mária sa narodila v dome, ktorý kúpil otec, a na detstvo spomína ako na obdobie lásky a pokoja. Dom stojí dodnes na Hviezdoslavovej ulici neďaleko fabriky Slovenský hodváb a je jedným z posledných troch domov, ktoré nezbúrali, keď sa stavalo sídlisko. Mária často chodievala do ateliéru za otcom a nosila mu jedlo.

Z piatich detí mala práve ona k otcovi najsilnejší vzťah, brával ju so sebou na cesty, keď chodieval fotografovať. „Moji súrodenci sa i dnes čudujú, že ja som bola stále s ním. Bol to človek, ktorý mal na mňa vždy čas. A ja som asi cítila, že s ním musím byť čo najviac,“ spomína Mária. Mala iba deväť rokov, keď Viliam v roku 1960 zomrel. „Potom nastal ťažký život bez ocka. Som vďačná za tie spomienky, ktoré s ním mám.“

Rodičia chodievali spolu často tancovať a s deťmi precestovali Slovensko. Žiadne tanečné akcie či koncerty v kultúrnom dome sa neobišli bez ich prítomnosti. Mária si spomína, ako ich spolu so starou mamou pozorovala na tanečných zábavách. „Žili spoločenským životom. Otec bol veľmi šikovný, mal veľa ľudí okolo seba. V Senici ľudia držali spolu a on vedel vždy všetko vybaviť. Rodičia nás často brávali na výlety, to, čo zarobili, si vedeli rozdeliť tak, aby sme my deti videli aj niečo iné ako dom či dvor,“ spomína Mária Blechová.

Detstvo v Senici

Už ako dieťa rada športovala, na základnej škole bolo ihrisko, zime sa tam korčuľovalo. Prešla socialistickou výchovou od iskričky cez pionierku až po zväzáčku, ale neuvedomovala si, že hromadné akcie mali politický obsah. Prvý máj i lampiónový sprievod bol pre ňu zážitok, rovnako ako cvičenie pri hudbe, prírodovedecké výlety, či pionierske tábory.

Starší súrodenci boli už preč z domu, keď vyrastala. V deviatom ročníku odišla do Bratislavy aj ona a ešte pol roka bývala u tety a chodila tam na základnú školu. Chcela študovať na chemickom učilišti pri Slovnafte a tam brali iba deti z bratislavských škôl. Matka neskôr dom v Senici predala.

Zážitky počas štúdia

Aj Mária chcela študovať fotografiu, ale napokon sa rozhodla pre chémiu, vyštudovala za chemika-ropára. Najskôr mali štyri dni školu a jeden deň prax. Potom mali týždeň školu a týždeň prax v Slovnafte v rôznych prevádzkach – v rafinérii, pri odsoľovaní ropy či destilácii.

Cez týždeň musela byť z vychádzky o siedmej večer späť na internáte a vychádzka bola len raz do týždňa, v stredu. No v sobotu a v nedeľu mali dovolené byť vonku do desiatej. Často sa chodievala kúpať na Štrkovecké jazero a tancovať na tzv. čaj o piatej, ktorý organizovali priamo v Slovnafte. „Na to mesto bolo málo času. Tešili sme sa, keď sme mohli ísť do mliečneho baru dať si tam šalát. Tak dvakrát do roka nás zo školy brávali do Národného divadla na operu či balet a to bol veľký zážitok. Dalo sa tam zažiť veľa vecí, i keď sme na internáte mali určitý režim. Mne to ale problém nerobilo, bola som na disciplínu naučená z domu.“

Rok 1968

V čase okupácie Československa sovietskymi vojskami v roku 1968 bola práve na povinnej praxi. „V deň, keď prišli Rusi, nám vychovávateľky prikázali, že si máme zbaliť veci a ísť domov. V meste sa strieľalo a so spolužiačkou sme sa museli rýchlo dostať na stanicu na vlak do Senice. Na tú streľbu si pamätám,“ spomína.

Vedeli o tom, čo sa deje, vedeli o Jánovi Palachovi, ale nerozprávali sa o tom. „Keď máte okolo seba len vychovávateľku a prísny režim, keď nemôžete robiť, čo chcete, radšej sa o ničom nebavíte, každý sme boli z inej rodiny. Nezačínali sme nijaké debaty. Každý to bral tak, že nebudem vyskakovať, aby ma videli.“

Prvé roky manželstva

V treťom ročníku chodievali na prax do laboratórií, kde sa zoznámila s manželom Milošom Blechom. Študoval v Slovnafte za elektrikára. Zobrali sa v roku 1969. „V Bratislave sme mali civilný sobáš a potom v Senici bol sobáš v kostole a hostina.“ Predtým chodievala do kostola, ale v manželovej rodine to nebolo zvykom. Svokra pracovala v nápravnom ústave, keď si chcela prácu udržať, ani iní členovia rodiny do kostola chodiť nesmeli.

Po svadbe bývali najskôr každý zvlášť – manžel doma, ona v hoteli. Keď manžel podpísal zmluvu so Slovnaftom na 15 rokov, dostal garsónku. „To bol náš prvý byt,“ spomína Mária. Po skončení školy ich dali do prevádzok, kam chodili počas štúdia. Už v prvom roku otehotnela a preradili ju do laboratória. Dcéra Miroslava sa narodila 18. apríla 1970. Na materskej bola šesť mesiacov, potom sa vrátila do Slovnaftu, dcéru musela dať do jaslí. Syn Juraj sa narodil 14. januára 1975.

V laboratóriu robila kontrolu kvality olejov, parafínov a iných produktov z ropy tri roky. Manžel pracoval v Slovnafte ako elektrikár. Potom sa zamestnala vo Výskumnom ústave ropy a uhľovodíkových plynov v areáli Slovnaftu, kde robila 14 rokov. V tom čase dokončila štúdium a k výučnému listu, ktorý dostala v roku 1969, si večerne dorobila maturitu.

„Chcela som ísť na výšku, ale svokrovci, nech im je odpustené, tvrdili: ‚Ty nemôžeš mať vysokú školu, keď tvoj manžel ju nemá.‘ Ale ja som sa chcela ďalej vzdelávať, tak som sa sedem rokov učila po nemecky.“

Cesta na západ

Keď mala 30 rokov, odcestovala s manželom prvýkrát do západnej krajiny. Dostali do Nemecka devízový prísľub na pozvánku priateľov, s ktorými sa zoznámil, keď boli pracovne v Slovnafte. „Bývali sme u nich doma dva týždne. Fascinovala ma tá čistota v meste, tovar, ktorý bol v obchodoch, bol to zážitok.“ V Hamburgu boli znovu aj v roku 1989. Cestou sa dozvedali, čo sa deje v Československu. Keď sa vrátili, už boli demonštrácie v plnom prúde, chodievali na ne a dodnes spomína na to obrovské nadšenie.

Podnikanie

Spolu s priateľmi z Nemecka sa po revolúcii pustili do podnikania. V roku 1990 založili firmu Ilab, Mária potom ešte dva roky pracovala v Slovnafte, kým sa začala firme venovať naplno. Kanceláriu i dielňu mali v priestoroch dnešnej Slovenskej technickej univerzity. „V podstate som ja prvá povedala manželovi, že urobme tú firmu. Ja som chemik, ako-tak vieme po nemecky, ty si elektrikár, skúsme to!“

Stali sa zástupcami 15 firiem – výrobcov prístrojovej techniky – na Slovensku a v Čechách. Eseročka bola v Hamburgu a oni boli jej dcérskou spoločnosťou. Venovali sa predaju aj servisu. Manžel veľa cestoval medzi Košicami a Prahou. Ich partnermi boli veľké závody – Slovnaft, Slovenský hodváb či továrne na umelé vlákna v Čechách, dodávali prístrojovú techniku aj pre armádu.

„Po čase sme prišli na to, že v robíme viac-menej na nášho partnera v Nemecku. On zbohatol a my sme sa to len učili. I tak sme mali zrejme o trochu viac peňazí, ako bežne ľudia na Slovensku.“ V roku 1997 sa s partnerom v Hamburgu rozišli. „V zlom, lebo nás využíval. Zavrel nám kanceláriu, tak sa nám pomstil. Vtedy som spolu s dcérou založila firmu Ilabo a pokračovali sme v tom, čo sme robili predtým ešte veľa rokov, ale už nezávisle,“ opisuje.

V čase pandémie covidu nastali pre podnikanie horšie časy. „Konkurencia bola silná a silnejší vyhrávajú. My sme boli malá rodinná firma. Ale najmä vďaka manželovi, ktorý vedel zabezpečovať kvalitný servis prístrojov, sme sa dlho udržali.“

Manžel zomrel v roku 2021 a v roku 2022 musela firmu dať do konkurzu. Dnes Mária pomáha v podnikaní synovi, ktorý má vlastnú firmu. Popri tom sa venuje pilatesu ako lektorka kurzov.

Pilates objavila v roku 2008, keď mala 57 rokov a začala mať zdravotné problémy. „Kúpila som si knižku a dve DVD od žiačky Josepha Pilatesa a podľa nich som každé ráno hodinu cvičila.“ Prihlásila na certifikačný kurz tejto metódy a dodnes cvičí najvyššiu úroveň pilatesu, ktorá si vyžaduje dobrú kondíciu a miestami hraničí s akrobaciou. V uplynulých rokoch viedla kurzy pilatesu v rôznych centrách a máva aj súkromných žiakov.

„Je to moja veľká záľuba, kde sa zapája mozog aj telo. Napĺňa ma veľkým šťastím, že ma to stretlo. Ale milujem aj prácu v podnikaní a na tú firmu a prácu, na tých ľudí, čo som pri nej stretla, asi ťažko niekedy zabudnem,“ hovorí. Dnes 73-ročná Mária má ešte jeden sen: vybudovať si vlastné štúdio pilatesu.