The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Igor Bielik (* 1944  )

Aký to bol neľudský režim a čo bol schopný robiť ľuďom, som pochopil až v emigrácii

  • +narodil sa 19. júna 1944 ako prvý syn do židovskej rodiny v Trenčíne +po potlačení SNP sa s ním matka až do oslobodenia ukrývala v Žitnej +po vojne žili v Trenčíne a od roku 1956 v Bratislave +od roku 1958 sa venoval hádzanej, od roku 1966 bol československým reprezentantom +rodina sa okamžite po invázii 21. augusta 1968 rozhodla emigrovať na Západ +bez váhania sa k nim pridala Sláva, Igorova veľká láska z katolíckej rodiny +osem mesiacov strávili u príbuzného v Austrálii, kde sa Sláva a Igor zosobášili +Slávini rodičia neakceptovali dcérinu emigráciu +v máji sa rodina odsťahovala do Izraela, kde dostal výhodnú ponuku od hádzanárskeho tímu +Sláva sa rozhodla navštíviť rodičov na Vianoce 1969, keďže ich smutné listy neutíchali +československý režim ju už nikdy nepustil z Československa za manželom +dva krát sa stretli v Rumunsku než sa rozviedli a koncom 70. rokov si založili rodiny +od roku 1990 pravidelne navštevuje bývalé Československo a so Slávou sú v priateľskom styku

Ako židovské dieťa sa Igor Bielik narodil do tých najťažších časov - 19. júna 1944. Jeho matka pochádzala zo Zlatníkov pri Bánovciach nad Bebravou, kde rodičia vlastnili a obrábali malé hospodárstvo. Bola prostrednou dcérou z piatich detí. Rodina bola pobožná a dodržiavali kóšer. Aby umožnili deťom prístup k lepšiemu vzdelaniu vo väčšom meste, predali v roku 1933 kompletný majetok a presťahovali sa do Trenčína, kde žili z usporených peňazí a z predaja hospodárstva. Mama absolvovala obchodnú akadémiu a pracovala ako účtovníčka. V roku 1938 odišla do Považskej Bystrice, aby sa pridala k mládežníckemu sionistickému hnutiu, ktoré pripravovalo mladých Židov na odchod do Palestíny. Tu sa zoznámila so svojím budúcim manželom Jozefom Weissom a v roku 1939 sa zosobášili.

Otec vyrastal bez otca čiastočne u svojej starej mamy so svojím bratrancom v Budapešti a čiastočne u svojej mamy v Poprade. Ukončil iba základnú školu a nemal žiadnu kvalifikáciu. Väčšinou pracoval ako robotník, alebo vykonával rôzne pomocné práce.

V októbri 1939 sa rodičia vydali na cestu do Palestíny cez Taliansko, kde mali v Brindisi nastúpiť na grécku loď. Avšak, v Brindisi nekotvila žiadna loď, a bolo im hneď jasné, že naleteli podvodníkovi a prišli o všetky peniaze. Neostávalo im nič iné, ako sa vrátiť späť na Slovensko a hľadať útočisko u rodičov v Trenčíne. Nasťahovali sa k nim. Deportáciám do koncentračných táborov v roku 1942 sa im podarilo vyhnúť vďaka krstným listom na zmenené priezvisko Bielik, ktoré si vybavili u evanjelického farára.

Nie všetci Slováci boli zlí

Pamätník sa narodil v júni 1944 v Trenčíne počas bombardovania Slovenska spojeneckými armádami. Mama rozprávala, ako sa s ním musela hneď po pôrode schovávať pred náletmi v pivnici. Po potlačení SNP im už falošné papiere neboli nič platné, keďže deportácie Židov zo Slovenska prevzali Nemci. V septembri sa vydali rodičia s pamätníkom a jeho šesťročným bratrancom Ivanom – synom maminej najstaršej sestry Margity (jej muža už v 1942 odvliekli do Osvienčimu, kde zahynul), do priateľovej chaty v Inovci, kde ich mala čakať pomoc. Margita bola ešte v zbernom tábore v Novákoch a mala sa k nim o pár dní pridať. Starí rodičia na ňu čakali v Trenčíne, avšak, keď nechodila, rozhodli sa vydať na cestu do Inovca. Ako prechádzali cez cestu, zastavila ich nemecká vojenská hliadka so slovenským gardistom, ktorý na nich upozornil: „Auto zastavilo, na ceste ich zastrelili a hodili ich do priekopy,“ rozpráva pamätník. Po vojne ich mama nechala exhumovať z hromadného hrobu, ale keďže židovský cintorín v Trenčíne bol zbombardovaný, pochovali ich na evanjelickom cintoríne.

Na chate v Inovci ich však nikto nečakal, a tak sa vydali do Žitnej pri Uhrovci k starým známym – rodine Hrebíčkových, ktorá ich prichýlila. Po dvoch mesiacoch už u nich neboli v bezpečí, lebo pán Hrebíček bol partizánom a už ho hľadali gardisti. Mladá rodina sa rozdelila: mama s Igorom a Ivanom sa ukryli v Žitnej u rodiny Jamriškových a otec sa pridal k partizánom. Jamriškovci bývali so šiestimi vlastnými deťmi v dvojizbovej chalupe. Tu sa im podarilo prečkať až do konca vojny, kedy sa zvítali aj s otcom a usadili sa v Trenčíne. Až vtedy sa dozvedeli, že Margita bola z Novákov deportovaná do koncentračného tábora Ravensbrück. Podarilo sa jej prežiť.

Pani Jamrišková za žiadnu cenu nechcela ocenenie Spravodliví medzi národmi, ktoré udeľuje štát Izrael záchrancom Židov: „Povedala nám: ‚Ja som to nerobila pre peniaze, ani pre vyznamenania. Ja som to robila z ľudskej lásky. Pre mňa ste boli ľudia, ktorých treba zachrániť.‘ Akceptoval som to, aj mama. Nie všetci Slováci boli zlí. Neviem, či by som to ja bol schopný urobiť, riskovať celú rodinu. Osem ľudí v jednej izbe a podeliť sa o stravu, o posteľ,“ dodáva s uznaním.   

Mama im s bratom Petrom nikdy nezatajovala, čo sa dialo cez vojnu a ako ich rodina prežila: „Práve naopak. Kým sme boli deti, tak každú nedeľu k nám prišla ráno do postele a rozprávala nám všetko ako rozprávku. Už sme čakali kedy príde nedeľné ráno a kričali sme: ‚Mami, mami, už sme hore, poď nám porozprávať rozprávku o Nemcoch, o gardistoch, o babke a o dedkovi‘. Dokonca aj tie najhroznejšie veci ako koncentračné tábory, všetko nám ukazovala, mám to dnes pred očami,“ spomína.

Keď boli starší, pýtali sa mamy, prečo ich nevychovala v židovskom duchu. A mama odpovedala: „Ja som vás nechcela vychovať v žiadnom duchu. Po tom, čo sa stalo, po tom, čo židia vytrpeli a koľkých ich zavraždili, som prestala veriť v boha.“ Všetci boli ateisti, aj otec: „Že sme židia sme ale vedeli a nikdy sme to nezatajovali.“ Jasne si spomína na koniec roku 1952, kedy sa konali vykonštruované politické procesy s Rudolfom Slánskym a tzv. sprisahaneckým centrom s jasným antisemitským podtextom: „Rodičov som videl len s uchom pri rádiu. Samozrejme, počúvali Slobodnú Európu a Viedeň. Boli z toho obidvaja veľmi, veľmi nervózni.“

„Nebol som dobrým žiakom, hádzaná bola všetko“

Po vojne mama naďalej pracovala v Trenčíne ako účtovníčka a otec ako robotník, kým sa v roku 1956 nepresťahovali do Bratislavy. Žil tam mamin brat a jej sesternica Manca, s ktorou mala od detstva veľmi blízky vzťah a ktorá ako jediná z jej početnej rodiny prežila Auschwitz. V tom roku rodičia veľmi intenzívne sledovali udalosti v Maďarsku: „Táto kontrarevolúcia v Maďarsku bola hlavnou príčinou, prečo sme v 68. roku odišli z Československa. Bola to atmosféra medzi židmi v Bratislave, že treba odísť, lebo kto si za 68. rok vytrpí, budú prví židia,“ vysvetľuje.

Igor mal vždy veľa kamarátov, bol medzi svojimi vrstovníkmi obľúbený. S antisemitizmom nemal ako dieťa žiadnu zlú skúsenosť - okrem jednej príhody, kedy sa počas vyučovania k nemu obrátil jeden spolužiak a potichu mu povedal: „ ‚Ty židovský pes.‘ Nevenoval som tomu pozornosť. O chvíľu opäť: ‚Ty židovský pes.‘ Tiež som nereagoval. Potom začal vykrikovať, aby to počulo celé okolie. Cez vyučovanie sa nič nestalo, ale malo to dohru na dvore cez prestávku. Neviete si predstaviť, ako ho moji spolužiaci zrúbali. Lepšie zadosťučinenie som nemohol dostať. Toto bol môj jediný antisemitský zážitok,“ dodáva. 

Otec si našiel v Bratislave síce dobre platenú, ale nebezpečnú prácu: natieral kotle zvnútra acetonovou farbou. To ho stálo zdravie: „Po roku a pol dostal ťažkú rakovinu pľúc. Zomrel v roku 1961.“ Pre mamu nastali s dvomi dospievajúcimi chlapcami ťažké časy, aj keď jej pomáhali a snažili sa privyrobiť. Keďže ich 3,5 izbový byt presahoval povolený výmer na osobu, museli sa vysťahovať do menšieho bytu. V roku 1963 sa po dohode so synmi mama opäť vydala.

Keď mal 14 rokov, prihlásil sa s ďalšími spolužiakmi na nábor do hádzanárskeho tímu Slovana Bratislava, ktorý prišiel do školy robiť Ján Kecskemety, neskoršia československá trénerská legenda: „Nebol som dobrým žiakom, hádzaná bola všetko,“ smeje sa.

Za Slovan hral do roku 1961, kedy sa ich tím zlúčil s Červenou hviezdou (vtedajší športový klub polície), za ktorú hrával až do emigrácie v roku 1968. Po maturite v roku 1962 začal študovať na FTVŠ: „Keby som nebol v Červenej hviezde, tak sa na vysokú školu nedostanem.“ Do československého národného družstva sa dostal v roku 1966 ako junior, neskôr bol členom A-čkového kádra. Niekoľkokrát vycestoval na rôzne turnaje na Západ. Dokonca bol nominovaný na Majstrovstvá sveta v roku 1967, ktoré sa konali vo Švédsku a na ktorých Československo získalo zlatú medailu, dodnes jedinú na tomto svetovom šampionáte. Bohužiaľ, mal smolu a pred záverečným sústredením si išiel urobiť skúšku z gymnastiky: „Pri salte som si poškodil meniskus. Bye bye majstrovstvá sveta, ostal som doma. Ale nič sa nestalo, z toho sa neumieralo, to nebola druhá svetová vojna,“ smeje sa dnes. Štúdium úspešne ukončil v roku 1967.

Po šampionáte hral za československý tím ako úradujúceho majstra sveta v zápase proti tímu zvyšku sveta v Karvinej v auguste 1968: „To bol jeden z mojich najväčších zážitkov – 6 000 divákov na otvorenom ihrisku v Karvinej,“ spomína s nadšením. Tieto zápasy ostali dodnes tradíciou.

Na mamu sa spoliehali na tisíc percent

Na noc na 21. augusta 1968 sa veľmi dobre pamätá, zobudil sa na neobvyklý hluk lietadiel. O druhej v noci vyšiel do bratislavských ulíc: „Pri Pionierskom paláci už bolo plno ruských tankov a dosť ľudí. Už som pochopil, že nás obsadili. A 30. augusta sme odišli.“

S návrhom emigrovať prišla mama: „Na moju mamu sme sa spoliehali nie 100 percentne, ale 1 000 percentne. Presvedčila nás s tým, čo sa dialo v Maďarsku,“ vysvetľuje. Mamin manžel bol tiež za, Igorov brat Peter trávil leto v Izraeli.

Igor mal už dva roky vážnu známosť, Slávu Kopálovú: „Bola to moja prvá veľká láska,“ spomína. Bez váhania sa rozhodla, že pôjde s nimi: „Prosil som ju, aby to nikomu nehovorila, ani rodičom. Ale ona nakoniec večer pred odjazdom zavolala staršej sestre, ktorá bývala v Bratislave, a chcela sa rozlúčiť.“ Vlak smerujúci do Viedne zastavil na hranici. V týchto chaotických dňoch sa cestovné doklady vôbec nekontrolovali. Avšak, vlak sa nehýbal a z diaľky bolo počuť pohraničiara vykrikovať Slávine meno pred každým vagónom: „Až prišli k nám a povedali Sláve, aby vystúpila s kufrom z vlaku, že je neplnoletá a jej otec ju čaká na hranici.“ Bolo evidentné, že sestra zalarmovala otca a ten prišiel pre Slávu z Prievidze do Kittsee. Pohraničiar Sláve skontroloval pas a videl, že má 23 rokov: „Ale ona už nemohla. Zobrala kufor a s plačom v očiach išla späť. Takže to bolo prvýkrát,“ spomína smutne. Pôvodne mali z Viedne namierené do švajčiarskeho St. Gallenu, kde mal Igor dohodnuté, že ho angažujú ako hráča a postarajú sa o celú rodinu. O ich emigrácii sa však dozvedel strýko v Austrálii. Bol bratrancom nebohého otca pamätníka, ktorý sa tam vysťahoval z Maďarska pred druhou svetovou vojnou. Stal sa bohatým veľkopodnikateľom. Tvrdil, že sa o nich postará (už predtým posielal mame malé finančné príspevky) a pamätníka lanáril tým, že v Austrálii je „tá najlepšia hádzaná na svete.“ Zvažovali aj Izrael, pretože tamojší hádzanársky klub mal o pamätníka záujem. Tiež tam žili mamini súrodenci, ale otčim do Izraela nechcel ísť. Obával sa, že by sa ťažko uplatnil.

Sláva dostávala do Bratislavy správy od pamätníka z Viedne cez jeho trénera a spoluhráča, ktorí pôsobili v Rakúsku. Akonáhle sa dozvedela, že rodina odchádza do Austrálie, rozhodla sa okamžite odísť do Viedne a pridať sa k nim. Podarilo sa jej zrýchlene vybaviť víza a už začiatkom októbra odlietali do Sydney.

V lietadle zbadal pamätník spolužiaka s rodinou. Toho, ktorý na neho v škole vykrikoval Ty židovský pes: „Nikdy v živote som nebol pomstychtivý, ale vtedy to zo mňa vyšlo a pred všetkými som sa ho spýtal: ‚Ivan, a Ty sa nehanbíš utekať z Československa do Austrálie so židovským psom?’ V tom lietadle bolo totiž veľa Židov,“ spomína dnes s úsmevom. Brat Peter mal za nimi tiež prísť z Izraela do Austrálie.

Najväčšie rozčarovanie zažil pamätník hneď po príchode: hádzaná sa totiž vtedy v Austrálii vôbec nehrala. Slovom „handball“ sa označoval šport podobný squashu, ktorý sa hral rukou, bez rakety: „Bol som hotový a šokovaný.“

Strýko mu najprv sprostredkoval prácu v textilnej fabrike, mama s otčimom spočiatku pracovali v práčovni: „V lete je v Austrálii okolo 40 stupňov,“ vysvetľuje, o akú ťažkú prácu išlo. Po mesiaci ich so Slávou strýko zamestnal v kafetérii svojho veľkého hotela v Modrých horách neďaleko Sydney. Aj mama si našla ľahšie zamestnanie.

Relatívne rýchlo začali problémy so Slávinými rodičmi, ktorí nedokázali akceptovať dcérinu emigráciu a vypisovali jej smutné listy: „Prvé dva mesiace bola úplne mimo. Vedel som, že keď sa vráti z práce a príde dopis od rodičov, bude zrútená.“ Pochádzala z katolíckej rodiny a viac-menej kvôli rodičom sa 4. novembra 1968 zosobášili v katolíckom kostole. Mama pamätníka videla, aká je Sláva nešťastná, tak povedala: „Mne to nevadí, zoberte sa, kde chcete.“

Medzitým sa pamätníkovi ozval izraelský klub Hapoel Ramat Gan, že má naďalej o neho záujem, a keďže mu hádzaná veľmi chýbala, ponuku prijal. V máji 1969, po ôsmich mesiacoch, odleteli pamätník s mamou a so Slávou do Izraela: „Privítali nás tam fantasticky po každej stránke, aj rodina aj funkcionári klubu.“

Osudové rozhodnutie: „Bolo to zúfalstvo“

So Slávou dostali byt s výhodnou pôžičkou a začali navštevovať šesťmesačný intenzívny kurz hebrejčiny v Ulpane, ktorý štát Izrael financuje pre každého novoprisťahovalca. Hádzanárske mužstvo im pomohlo so zariaďovaním bytu a po finančnej stránke nemali žiadne problémy: „Jediným problémom boli Slávini rodičia. Každý list, každá správa, zármutok, plač. Všetko klapalo, len toto bolo pre ňu ťažké.“ So Slávou sa rozhodli, že na Vianoce navštívia rodičov: „Boli sme naivní,“ priznáva. Sláva mala vo svojom novom československom pase legalizovaný pobyt, ktorý bol potvrdený vycestovacou doložkou platnou do apríla 1970. Avšak, v čase, keď odcestovala do Československa, vládol už na hraniciach sprísnený režim a vydávanie vycestovacích povolení bolo výrazne obmedzené: „Pán Husák vyhlásil, že západné hranice prestanú byť korzom. Odvtedy koniec. Ani nás v duchu nenapadlo, že niečo také sa môže stať.“  Sláva nedostala povolenie na vycestovanie z Československa. Napriek tomu, že chcela ísť za svojím manželom a jej doterajší pobyt v zahraničí bol legálny.”

Manželia sa stretli dvakrát v Rumunsku, kam sa dalo z Československa dostať bez cestovnej doložky. Bola to krajina, ktorá po šesťdňovej vojne v roku 1967, na rozdiel od ostatných štátov východného bloku, neprerušila diplomatické styky s Izraelom. Prvýkrát to bolo hneď v lete v roku 1970 pri mori: „Tam sme mali ešte nádej a dúfali sme, že to dobre dopadne. Veril som tomu, ale už som tam nežil. Ja som stále žil v tom období pred augustom 68,“ vysvetľuje. Druhýkrát sa stretli o rok na to, keď mužstvo pamätníka absolvovalo týždňové sústredenie v Rumunsku pred odletom na medzinárodný turnaj do Japonska. Sláva sprevádzala pamätníka aj na izraelské veľvyslanectvo, kam bol pozvaný s celým tímom. Veľvyslanec bol blízky kamarát pamätníkovho strýka. Vedel o Slávinej situácii a manželia dúfali, že im bude môcť pomôcť dostať Slávu ilegálne na Západ: „Zobral si nás na balkón, kde neboli odpočúvacie zariadenia a povedal nám do očí: ‚Nemáte nádej.‘ Ani jeden z nás to ešte neprijal. Keď sme sa lúčili, myslím, že sme obidvaja cítili, že niečo sa blíži ku koncu.“

Vzťah pokračoval, naďalej si písali, „ale nič sa nedialo.“ Režim nepovolil Sláve vycestovať. Nemohla ho v listoch otvorene informovať o aktuálnej situácii, listy na Západ sa otvárali a kontrolovali. Na komunikáciu využívali rodičov  švagrinej pamätníka, ktorí žili v Československu a ako dôchodcovia mohli viackrát vycestovať do Izraela. Pamätník rozmýšľal aj o alternatíve kontaktovať v Izraeli skupiny, ktoré ilegálne pašovali ľudí z Československa na Západ. Bolo to však veľmi riskantné. Sláva s pamätníkom túto možnosť nevyužili: „Na to som povedal, že nechcem, aby riskovala život. Mohlo sa to skončiť tragédiou. Keby ju boli chytili, bol by koniec a išla by do väzenia.“

Všetko sa definitívne skončilo v roku 1976. Manželia sa rozviedli a každý si našiel nového partnera a založil rodinu. „Svoje si užila, aj ja, ale mal som to ľahšie ako ona. Bolo to zúfalstvo. Pravdu povediac bola to veľká láska. Pokazili to jej rodičia a jej dve sestry.“ Sláve v Bratislave pomohla sesternica matky pamätníka, Manca, u ktorej spočiatku bývala.

V Izraeli absolvoval povinnú vojenskú službu ako vojenský športový inštruktor v rámci polročného výcviku pre prisťahovalcov. Bolo to v čase Jomkipurskej vojny v októbri roku 1973. Slúžil na Golanskych výšinách, kde prebiehali intenzívne boje proti Sýrii.

Hádzaná bola v Izraeli len v plienkach a pamätník tam bol hráčskou hviezdou. Popri hádzanej pracoval ako učiteľ telesnej výchovy na strednej škole a potom pre telovýchovný inštitút Wingate, kde pôsobil 35 rokov až do odchodu do dôchodku. „Celý môj život bol šport, tým som sa uživil aj tu v Izraeli,“ dodáva. Pätnásť rokov popri zamestnaní trénoval mužský národný a juniorský tím. Je považovaný za najúspešnejšieho trénera, s ktorým dosiahol Izrael doposiaľ najlepšie výsledky. V osemdesiatych rokoch hral s reprezentačným tímom ako tréner aj trikrát proti Československu.

„My sme ešte dostali výchovu od našich rodičov, ktorí vyrastali pred vojnou, to bola úplne iná výchova. To nebol komunizmus. Naši učitelia boli ešte z predvojnovej generácie. Učili nás v prvom rade disciplínu. Ale aj skromnosť, usilovnosť, vytrvalosť, pokoru. Pokora je v športe veľká vec,“ vysvetľuje. Tieto zásady uplatňoval aj ako tréner v Izraeli, za čo sú mu dodnes bývalí hráči vďační.

Za manželku si zobral dcéru slovenských Židov, ktorí sa ku koncu vojny dostali do Izraela na parníku Pentcho. Majú dve deti, ktoré rovnako ako ich rodičia síce dodržujú základné židovské tradície, ale nežijú náboženským životom a slávia len veľké sviatky. 

„Moje najkrajšie roky boli na Slovensku“

Prvýkrát po emigrácii prišiel do Československa vo februári 1990. Ešte pred revolúciou v novembri 1989 sa podieľal na organizovaní tohto zájazdu a vybavovaní víz pre izraelských trénerov, hráčov a funkcionárov do Bratislavy na Majstrovstvá sveta v hádzanej vo februári 1990 v Československu. Bol uchvátený, keď po ňom po 21 rokoch v bratislavskej hale s nadšením kričali „Ičo, Ičko“ bývalí hráči, tréneri a známi. S bývalými spolužiakmi zo strednej školy zorganizovali stretávku a dvaja z jeho kamarátov, s ktorými hrával od začiatku hádzanú, sú dodnes napriek 21 rokom odlúčenia jeho najlepšími priateľmi. Vtedy sa prvýkrát po 19 rokoch stretol aj so Slávou. Dodnes sú priatelia a pravidelne sa stretávajú. Sláva naďalej udržuje kontakt s rodinou pamätníka v Izraeli, ktorý po revolúcii viackrát navštívila. Jej dcéra dokonca strávila rok u pamätníkovho brata v USA počas strednej školy.

Počas každej cesty na Slovensko viedla prvá cesta pamätníka k pani Jamriškovej do Uhrovca, ktorú viackrát navštívil aj s matkou.

Napriek emigrácii, „boli moje najkrajšie a najšťastnejšie roky na Slovensku, ostali mi najkrajšie spomienky a najlepší priatelia. Aký to bol režim, som pochopil až po emigrácii. Aký to bol neľudský režim a čo boli schopní ľuďom urobiť,“ hovorí dnes.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Andrea Kleine)