Albín Berky

* 1953

  • „Emigroval som ako 15-ročný. Mama mi hovorila: ‚Otec je už v Írsku, choď za otcom.‘ Tak som mal som ďalší zážitok. Februárka – policajné riaditeľstvo. Pasy sme mali, no nemali sme víza. Ešte s jedným kamarátom, ktorý je teraz v Kanade, sme prišli na Februárku a tam dvadsať alebo tridsať tankov obkľúčilo budovu. Ja som bol na motorke, tak pomedzi tie tanky som sa k nej prekľučkoval. Mohol som stratiť život. Až dnes si to tak uvedomujem, vtedy som mal odvahu. Takže prešli sme pomedzi tie tanky, zhodil som motorku na schody a rýchlo utekal na vízové oddelenie. A oni tam dávali pečiatky: bum, bum, bum, každému na počkanie. Bolo to možno dvadsiateho ôsmeho, dvadsiateho deviateho augusta? Dostali sme tie pečiatky, všetci ich dostávali. Prišli sme na schody a kričali: ‚Sloboda! Sloboda!‘ No ale mohli sme miesto toho dostať guľku, chvalabohu sme ju nedostali. Potom v noci sme šli do Rakúska. S kamarátom - on bol osemnásťročný, ja som mal vtedy pätnásť. Ďalší kamarát nás zobral cez hranice. Zobral som si len moje husličky a kufor - tak ma mama poslala. Dnes, kebyže takto ide niekam môj pätnásťročný syn, tak sa zbláznim od strachu."

  • „Potom som išiel na Námestie Slovenského národného povstania. Všetci sme tam išli, mladí, starí. Všade bolo tisícky ľudí. A tých vojakov sa pýtali: ‚Čo tu robíte?‘ - ‚Ja neznaju, Ja neznaju.‘ Vojaci nevedeli! Oni si mysleli, že sú na nejakom cvičení, oni nevedeli, že idú prepadnúť Československo. To bola dohoda politikov, a to sme nevedeli. A tam na Námestí SNP, tam prišiel jeden pán, roztrhal si košeľu a že: ‚Zabi ma, ty sviňa ruská!‘ A tlačili do tých Rusov a tlačili, až jeden z nich chytil ten guľomet a sa strieľalo po celom SNP. Tam, ako je ten kostolík pri bývalom kine Čas, na tú vežu začali strieľať. V tom momente boli tisícky ľudí na zemi. Všetci na zemi, pretože sa báli, že dostanú guľku. Ale jeden tam dostal guľku, pri pošte, ten chlapec..."

  • „21. augusta v noci o jednej sa celá Bratislava triasla. ‚Bože môj, čo sa deje, čo sa robí?‘ Pozriem sa z okna na Steinerke, ako je bývalé Centrálne trhovisko, a tam kolóna tankov. Stovky. ‚A čo je, vojenské cvičenie, alebo čo?‘ Tak sme si mysleli, že to je len vojenské cvičenie... Potom mi brat hovorí: ‚Poď ma zaviezť do roboty.‘ Tak sme šli na benzínku smerom na Lamač. Brat bol tiež čelista, ale nechal to a pracoval na pumpe. Odviezol som ho na motorke, a tam bolo dvadsať tankov, namierených na Bratislavu. To bol šok. To bol pre mňa taký šok, že na to nikdy nezabudnem. Veď som bol decko, mal som pätnásť rokov!"

  • Full recordings
  • 1

    Piešťany, 12.07.2018

    (audio)
    duration: 01:16:54
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Keď mi brali pas, hovorili: „Vy už cestovať nebudete nikde a nikdy!“

Bratislavské letisko pred odletom do Prahy-Belehradu-Sydney, máj 1980
Bratislavské letisko pred odletom do Prahy-Belehradu-Sydney, máj 1980
photo: Archive of Albín Berky

Albín Berky mladší pochádza zo známej muzikantskej rodiny. Jeho otec, violončelista Albín Berky starší, bol v období 1940 - 1967 sólistom Slovenskej filharmónie a reprezentačnou figúrou československej vážnej hudby. Albín Berky mladší zažil v roku 1968 ako 15-ročný priamo v uliciach Bratislavy vzopätie proti okupačným vojskám a ešte počas augustových udalostí sa rozhodol odísť za otcom na západ, kde otec v tom čase legálne pôsobil. Na Vianoce 1968 sa však vrátil za mamou a po prílete mu zabavili cestovný pas. Albín tak nemohol pokračovať v štúdiách v Írsku a zároveň sa doma ocitol na čiernej listine, keďže z otca sa rozhodnutím nevrátiť sa do ČSSR stal emigrant. Albín si doma roky kvôli obštrukciám režimu nevedel nájsť vhodné uplatnenie, a tak si podal žiadosť o vysťahovanie. Po troch zamietnutiach mu ju komunisti nakoniec povolili pod podmienkou vzdania sa československého občianstva. Albín následne v roku 1980 emigroval za bratom do Austrálie. Tam sa mu podarilo začať žiť nový život a o rok tam ilegálne presťahoval aj svoju snúbenicu Júliu. Spoločne už ako manželia v Austrálii neskôr založili vlastnú hudobnú školu - The Berky Music Academy, kde dodnes aktívne pôsobia a vychovávajú ďalšie generácie koncertných umelcov. Majú dve deti: dcéru – flautistku Jacqueline a syna – ekonóma Richarda.