Bohuslav Beňo

* 1951  

  • „Rád by som niečo pre príklad pripomenul tým, ktorí boli jeho súpútnici, a potom od neho odišli a rozprávali, že nevedeli o veciach, čo robil. Tak asi v septembri alebo októbri roku 1990 bolo v Papierničke, kde bolo [účelové] zariadenie národnej rady, stretnutie funkcionárov VPN a poslancov na rokovaní. Jednou z tém bolo ústavnoprávne usporiadanie federálneho Československa. Hovorilo sa, akú podobu bude mať v rámci toho Slovensko. Predseda vlády Vladimír Mečiar vystúpil a dlho rečnil. Samozrejme som si istý, že mnohým ľuďom to nebolo jasné, o čom on reční. Hovoril, aká má byť ústava a podobné veci. Ale mne ako právnikovi to prišlo akési divné, čo sa to vlastne pripravuje. Už v priebehu jeho vystúpenia Jano Mlynárik, tiež už nebohý historik od Poltára, disident – možno Vám to meno niečo hovorí –, sa postavil a kričal mu: ‚Duce, duce, duce!‘, aj odišiel preč. Mečiar skončil, bolo ticho a Ernest Valko, ktorý bol zodpovedný za prípravu týchto vecí, sa zdvihol a povedal natvrdo: ‚Pán predseda, vy ste pripravili ústavu kancelárskeho typu! My predsa máme zadanie pripraviť ústavu parlamentnú, nie kancelársku. Kto vám dal na toto oprávnenie?!‘ Vtedy som zbystril, že predseda vlády predkladá niečo v rozpore s tým, čo je dokument zásadného a najzásadnejšieho charakteru - príprava novej ústavy."

  • „50. roky som vnímal ako dieťa, ale vnímal som ich v súvislosti so starým otcom, ktorý ešte bol súkromný roľník. Raz som nechtiac s otcom-učiteľom bol na okresnom výbore komunistickej strany v Modrom Kameni. Vtedy to bol ešte okres Modrý Kameň. Tam som si ako malý chlapec vypočul, ako mu kričali, že čo si to dovoľuje, že ten jeho otec je stále súkromník a nechce vstúpiť do JRD. Tieto spôsoby už vtedy ako dieťaťu mi pripadali veľmi zvláštne, keď vám na otca niekto kričí a otec viacmenej mlčí. Veľmi ponižujúce to bolo."

  • „Po prvom ročníku na vysokej škole som prišiel domov a mamka mi hovorila, že ma hľadali policajti pohraničnej stráže, aby som sa dostavil. Ja som povedal, že nemám dôvod. Ona zrejme skúsenosťami povedala, nech idem, pretože sa zrejme niečo deje. Prišiel som na pohraničné oddelenie v Bušinciach, susednej obci, kde náčelníci boli zároveň aj v štruktúrach Štátnej bezpečnosti. Začalo sa to kuriózne, ukazovali mi zbrane, ktoré zhabali u jedného asi o 5 rokov staršieho chlapa, ktorý povedal, že to má od nás. My ako 13-roční chlapci sme vedeli o tých zbraniach. Pretože to územie bolo v rámci SNP povstalecké, neskôr prechádzal tadiaľ front. Zbrane mali ľudia načierno poschovávané, to bolo také to tajomstvo. Nebola to bežná vec, ale mnoho ľudí malo na povale nejakú tú vojenskú pušku. A my ako 13-roční chlapci sme o tom vedeli a povedali sme to tomuto vtedy asi 18-ročnému chlapcovi. On to vzal, a tým to skončilo. Ten náčelník pohraničnej stráže mi ale hovorí, že som zrejme plánoval tieto zbrane poskytnúť kontrarevolucionárom do Bratislavy. Bránil som sa, veď som bol dieťa. No on stále, že sa to dialo v určitom kontexte. Vraj to ukončíme tak, že ma budú teraz brať ako človeka, ktorý sa podieľal závažným spôsobom na kontrarevolúcii. Potom povedal, že sa môžem z toho určitým prospešným konaním dostať. Že mám zistiť určité informácie v tej malej obci, kde som žil; ktoré veci, o ktorých osobách a kde sa stretneme. Ja som ho zastavil, že ja to robiť nebudem. Tak dodal, že tým pádom skončím na vysokej škole, navyše s týmto vážnym obvinením, a ktovie čo z toho ďalej bude. Ja som zas povedal, že to robiť nebudem. Odišiel som domov a čakal, kedy príde z Bratislavy rozhodnutie, že som skončil na vysokej škole."

  • Full recordings
  • 4

    23.01.2019

    (audio)
    duration: 02:09:12
    media recorded in project Příběhy 20. století
Full recordings are available only for logged users.

Bez slobody niet budúcnosti. Musí byť podmienkou, nie možnosťou

Portrét
Portrét
photo: pri ED natáčaní

Bohuslav Beňo sa narodil 2. januára 1951, pochádza z obce Malé Zlievce. Otec pracoval ako učiteľ, matka sa starala o 5 detí. V 50. rokoch bol svedkom nátlaku a perzekúcií voči vlastnej rodine v súvislosti s kolektivizáciou. V období vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa ako študent Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Lučenci zapojil do protestných akcií organizovaných spolužiakmi, čo malo neskôr dôsledky v podobe vyšetrovania. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V neskorších rokoch mohol ako lodný hospodár v štátnom podniku Dunajplavba v normalizačnej dobe spoznať kúsok cudzieho sveta. Bol disidentom a odporcom komunizmu, cez Gustáva Dobrovodského sa poznal aj s pražským disentom. V roku 1989 sa zapojil do revolučného diania ako zástupca Veľkého Krtíša, kde spočiatku založil Občianske fórum, neskôr v roku 1990 transformované na Verejnosť proti násiliu. Za toto hnutie aj kandidoval v prvých slobodných voľbách roku 1990. V neskorších rokoch po rozpade VPN ostal členom Demokratickej strany a odporcom politiky Vladimíra Mečiara. V súčasnosti vidí veľkú nádej na spoločenskú zmenu prostredníctvom mladých, minulosťou nepoznačených ľudí.