The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Benčík (* 1948)

• narodil sa 29. 7. 1948 v Bratislave

• na strednú školu chodil do Fiľakova, zmaturoval v 1966

• v 1966 nastúpil na vysokú školu, študoval biológiu a geografiu

• v roku 1969 vysokoškolské štúdium predčasne ukončil

• po vysokej škole vojenská služba

• oženil sa a presťahoval do Ružomberku v roku 1975

• v novembri 1989 spoluzakladal VPN v Ružomberku

Dňa 29. júla roku 1948 sa manželom Benčíkovcom v Bratislave narodil syn Ján. Detstvo však nestrávil v hlavnom meste. Keď mal jeden rok, rodina sa presťahovala do obce Mostová, kde sa v tom čase usadzovali slovenskí presídlenci z Maďarska. Otec tiež pochádzal zo slovenskej komunity v Maďarsku, a tak cítil, že jeho služby evanjelického kaplána budú plnšie využité medzi nimi. 

Detstvo: Slobodná Európa a Kultúrny život

Búrlivú a pochmúrnu atmosféru päťdesiatych rokov Ján vnímal ešte detskými očami, neuvedomoval si plne jej politický náboj. Z toho obdobia má len dojmy, no týkajú sa aj historických udalostí. „Moja prvá spomienka je na Stalinovu smrť. Celý deň znela v obecnom rozhlase strašidelná smútočná hudba, až človek nevedel, čo sa deje,” hovorí. Hoci o jeho otcovi sa dá povedať, že zmýšľal ľavicovo, u nich doma komunistom nikto nebol. Skôr naopak: „Dodnes si pamätám to zavýjanie rádia, keď otec počúval Slobodnú Európu.” Toto „zavýjanie” spôsobovali rušičky signálu, ktorými sa režim snažil zabrániť prílivu informácií zvonka. Aj to sa však dalo obísť, čo sa Jánovmu otcovi darilo vďaka znalosti rumunského, francúzskeho a sčasti aj španielskeho či talianskeho jazyka. Rádiá vysielané z týchto zemepisných šírok boli rušené menej ako tie anglosaské.

Svojráz doby vystihuje aj historkou, ktorú si pamätá z povedačiek medzi ľuďmi v dedine. Majetok najbohatšieho roľníka v dedine pobrala kolektivizácia a keďže sa priečil, násilne ho presídlili do Čiech. Človek, ktorý bol za jeho osud zodpovedný, sa potom údajne vyšvihol v štátnom aparáte až na krajskú úroveň. No svoju pozíciu si neudržal a čoskoro ho opäť uzreli doma vo Veľkom Lome, pri cestárskych prácach. U miestnych sa tak stal známym ako ten, čo „spadol z kraja na cestu”.

Medzičasom sa Benčíkovci opäť presťahovali, tentokrát na stredné Slovensko. Mladý Ján dochádzal na strednú školu do Modrého Kameňa. Napäté 50. roky vystriedalo vzrušenie a postupná občianska aktivizácia nasledujúceho desaťročia. Myšlienky demokratizácie pomerov a občianskej slobody zaznievali na Slovensku najmä v časopise Kultúrny život, ktorý Jánov otec odoberal a ktorého výtlačky má jeho syn doteraz uschované. Publikovali v ňom známi intelektuáli ako Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, manželia Kalinovci, ale
v polovici 60. rokov aj napríklad Gustáv Husák, ktorý sa vtedy snažil o svoju občiansku a stranícku rehabilitáciu.

Škola života

Práve na Husáka si spomína Ján Benčík z vysokoškolských čias, keď študoval biológiu a geografiu v Bratislave. V marci 1968 bol prítomný v niekoľkotisícovom dave študentov, ktorí si prišli do PKO vypočuť príhovory reformovaných rečníkov. Medzi nimi, a nie najmenej výrazný, bol aj Husák. Sľuboval burácajúcim študentom, šplhajúcim sa až po okenné parapety, že jeho postoje nie sú iba pokusom ich opiť. „Heslu Socializmus s ľudskou tvárou som dôveroval, asi z naivity, možno preto, že som v tom režime vyrastal,” rekapituluje Ján svoje dojmy z doby. „Aj Husák vtedy podporoval tento proces. O to väčšie bolo neskoršie sklamanie.” A sklamanie na seba nenechalo dlho čakať. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy ho zastihla vo Fiľakove, kde jeho otec pôsobil od konca roku 1967 až do svojej smrti a kde vtedy bývali. Ráno 21. augusta 1968 ich mama zobudila so slovami: „Rusi prišli!” Nechceli tomu veriť, no rádio hovorilo jasnou rečou. Pridali sa k ľuďom z obce a išli na Fiľakovský hrad vyzerať ruské tanky. Dorazilo len jedno armádne auto s akýmsi poručíkom, ktorý ich informoval, že v ich krajine prebieha kontrarevolúcia a oni ju prišli zatrhnúť. Ich nesúhlas si veľmi nevšímal. 

V septembri 1968 Ján nastúpil do tretieho univerzitného ročníka. Zúčastňoval sa aj masívnych študentských štrajkov: „Boli medzi nami takí, ktorí chodili po internátoch a odhovárali ostatných od účasti. Zabezpečovali si tým budúcnosť.” Podľa jeho slov definitívne vyhorenie nádejí na zvrátenie nepriaznivej situácie pocítili, keď sa upálil Ján Palach. Rozpad ilúzií nútil aj Jána Benčíka, aby hľadal východiská. Pokúsil sa o to pomocou fingovaného pozvania. To mu poslala na pohľadnici kamarátka, ktorá uviedla vymyslenú viedenskú adresu. No rýchlo sa meniaca politická a bezpečnostná situácia mu neumožnila tento plán uskutočniť včas, a tak musel zostať v Československu. So školou skoncoval predčasne a čakala ho vojenčina. Narukoval do Třebone. Slúžil v rádioobslužnej jednotke, ktorá bola jednou z frontových línií v konflikte paranoidného režimu s nekomunistickým svetom: „Zaznamenávali sme priblíženia takzvaných ‚narušiteľov‘ k hraniciam, všetko to však boli len malé zatúlané civilné lietadlá.”

Prebiehali sedemdesiate roky a s nimi normalizácia. Ale obyčajný život plynul ďalej. Ján Benčík sa roku 1975 oženil. Mladá rodina sa usadila v Ružomberku, kde dostali od Montážneho podniku spojov byt. „Ja som však veľmi s Ružomberkom spätý nebol, dochádzal som do práce a venoval som sa rodine,” spomína na toto obdobie. Zamestnaný bol v Montážnom podniku v Bratislave. Paradoxne, „vzhľadom na pracovné podmienky sa do tohto podniku komunisti nehrnuli”, a tak medzi robotníkmi mali iba jedného, no aj pred ním na režim nadávali. Preto tam ani politické školenia neboli realitou, na rozdiel od čias jeho vojenskej služby. Úroveň zanietenia pre komunizmus bola v tomto podniku natoľko demaskovaná, že „prvého mája sme my na rozdiel od iných pracovali, akurát sme príkazom museli robiť tak, že nás nebude vidieť ani z cesty, aby ľudia nevedeli, že sme v práci”. Ilúzia spoločenskej súdržnosti skrátka nesmela byť narušená. Trhliny v nej však bolo cítiť. Jednou z najväčších bol text Charty 77. Navzdory zámerom režimu sa našli takí, ktorí vytvárali jeho kópie. Ján bol jedným z nich, množil ich medzi ľuďmi, ktorým dôveroval. 

Osemdesiate roky sa v niektorých ohľadoch niesli v závane pomalej, ale istej zmeny. Ján spomína na obdobie perestrojky: „Kupoval som si ruský časopis Agaňok. V jednom čísle sa písalo o vyvraždení ruskej cárskej rodiny boľševikmi, pričom u nás uverejnenie takého niečoho bolo ešte stále nemysliteľné.”

Zmena: „My už chceme Havla”

Udalosti konca osemdesiatych rokov nútili čoraz viac obyvateľov ČSSR zamýšľať sa nad krízou, v ktorej sa ich spoločnosť nachádzala, či dokonca sa angažovať v jej riešení. V januári 1989 sa v Prahe konali demonštrácie disidentov a študentov pri príležitosti výročia Palachovho úmrtia. Bezpečnostné zložky zasiahli proti demonštrantom neobyčajne tvrdo. Čo však signalizovalo skutočnú zmenu spoločenskej nálady, bol fakt, že napriek tomuto zásahu sa už na druhý deň demonštrujúci zišli opäť. ŠtB a Ľudové milície aj tentokrát dav tvrdo rozohnali. Po krátkom prekvapenom nádychu sa režim rozhodol, že sa predsa len nevzdá a bude hromadne trestať. Legitimovali sa aj náhodní chodci a hromadne sa zatýkalo.

Naproti tomu v Najvyššom soviete už zasadol bývalý disident, vedec Sacharov. Práve na tento kontrast spomína Ján Benčík: „Zasiahlo ma to, bol to moment, ktorý mnou pohol.” A nielen ním, hýbalo sa všetko. Prišiel november. Prvé informácie o študentských protestoch zo 17. novembra a ich potlačení vodnými delami sa k Jánovi dostali cez rozhlas. Že sa niečo vážne deje, však bolo poznať všade. Pracoval vtedy neďaleko Zvolena, kde sa pár dní po sedemnástom novembri zastavil na mítingu študentov na Vysokej škole lesníckej a drevárskej. „Rektor tam doviedol nejakých komunistických funkcionárov z miestnych podnikov, ktorí sa študentom snažili vysvetliť, že sa nič nedeje, že to nie je tak, ako sa dopočuli,” vysvetľuje vtedajšiu snahu komunistov kontrolovať revolučné nálady. Od študentov pobral propagačné materiály a vrátil sa do Ružomberku, kde mu ich miestny evanjelický farár Daniel Midriak pomáhal rozmnožiť. Niektorí študenti sami prišli do Ružomberku a lepili plagáty na úradné budovy. Ako ich tam lepili, vystrašení úradníci ich obratom dávali dole. Túto malú plagátovú vojnu nakoniec študenti vyhrali.

Vyburcovaní obyvatelia mesta sa v rámci celoštátneho generálneho štrajku v pondelok 27. novembra zhromaždili v počte asi 7000 pred mestským úradom. Ján opisuje vtedajšie udalosti takto: „Dal som si do aktovky Chartu ľudských práv a ústavu a šiel som sa pridať k protestujúcim. Videli sme, ako sem-tam na nás z úradu, spoza žalúzií, pozrie človek. Neskôr sme sa dozvedeli, že tam v tom čase boli prítomní aj komunistickí emisári z národného výboru v Liptovskom Mikuláši, ktorí tam prišli apelovať na úradníkov, aby sa pokúsili zabrániť konaniu akejkoľvek akcie. Keď videli, čo sa deje, niektorí ušli zadným vchodom. Dav žiadal, aby na úrade vyvesili slovenskú zástavu, na čo vyšiel jeden z nich na balkón a prehlásil, že zástava nie je k dispozícii. Akýsi chlapík, neviem meno, ale bol to robotník, mal pri sebe vlastnú, a keď sa rozbehol k budove úradu s úmyslom ju tam vyvesiť, ja som neváhal a nasledoval som ho. Úradníci nám bez odporu ukázali cestu k balkónu. Neskôr sme už viacerí rečnili na tom istom balkóne a ja som zopakoval požiadavku, ktorú predtým predniesol napríklad Kňažko, a to – zrušiť článok 4 ústavy, v ktorom sa písalo o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte. Spomenul som aj Všeobecnú chartu ľudských práv, ktorú ČSSR ako jedna z ôsmich krajín na svete nepodpísala.”

Balkónové prejavy skončili, no debaty ani zďaleka. Rečníci sa zhodovali, že by bolo dobré založiť ružomberskú VPN. Kvôli obavám z ŠtB sa zdráhali zostať na úrade. „Jeden spomedzi nás bol chirurg, a tak nás zavolal do nemocnice, kde sme sa na chodbe asi pätnásti jeden druhému predstavili a v podstate založili miestny výbor VPN.” V nasledujúcich dňoch doňho ľudia vstupovali, vystupovali a onedlho bol za predsedu zvolený práve Ján Benčík. Obrovská paleta očakávaní spätých s revolúciou bola zrejmá aj v Ružomberku: „Ľudia si zvykli na to, že o všetkom rozhoduje komunistická štátostrana, a tak si mysleli, že teraz o všetkom bude rozhodovať VPN. Mnohí s tým spájali absolútne nereálne nádeje. Tam sa chodilo s návrhmi, ktoré boli absurdné.” Nie všetky však boli nezmyselné a niektoré vyjadrovali dlhodobé trápenia Ružomberčanov. Dá sa ale povedať, že zrkadlili nálady celej krajiny. Ružomberčania si želali, aby ich mestu bola prinavrátená dôležitosť a s ňou aj väčší dôraz na jeho rozvoj. Mesto v dobe komunizmu upadlo a ani nehostilo komunistickú centrálu, aká sa nachádzala napríklad v Liptovskom Mikuláši. Podľa Jána to bolo tým, že v Ružomberku svojho času pôsobil Andrej Hlinka. Požiadavky mešťanov sa v nacionalistickom duchu jeho odkazu rozhodne neniesli, no kde-tu bolo v politike do istej miery cítiť oživenie spomienok vzhliadajúcich optimisticky k vojnovej Slovenskej republike. Jeden Jánov kamarát to opísal slovami: „Otvorili sa dlho nevetrané pivnice a vyšli z nich kadejaké smrady.”

Smradov a znečistenia sa obyvateľstvo nepokúšalo zbaviť iba metaforicky. Na niekoľkých miestach v republike prebiehali ekologické protestné akcie. Míting občanov a VPN na túto tému sa uskutočnil v Ružomberku už 27. novembra. V meste totiž existovala celulózka, z ktorej sa často šíril neznesiteľný zápach. A fabrika nebola jediným zdrojom znečistenia. O jeho podstatnú dávku sa zaslúžila aj posádka sovietskej armády, ktorá tu sídlila. Bezohľadným správaním spôsobila tiež škody na životnom prostredí. Ich postoj k cudzej krajine Ján vystihol v správe k obhliadke škôd: „Z cudzieho krv netečie,” a dodal: „O všetkom budú predstaviteľom sovietskeho velenia poskytnuté dôkazy a účet, ktorého čas splatnosti, ako všetci veríme, konečne nastal.”

Jeden zo sovietskych dôstojníkov sa ho pri náhodnom stretnutí na ulici počas revolučných dní opýtal, či chcú späť Dubčeka. Ján mu odvetil, že oni už chcú Havla. V mnohých ľuďoch mohol byť dojem, že posolstvo mŕtveho režimu definitívne odchádza do minulosti. Prísne sa s ním vyrovnávala aj VPN. Prebiehali lustrácie a u viacerých osobností priniesli neželaný výsledok. „Toto spôsobilo veľa zlej krvi, lebo to VPN-ku svojim spôsobom rozčeslo,” spomína Ján a ďalej hodnotí osud jeho materskej strany: „Tá vec na ktorú zakapala VPN, bola predstava, že je tu x kvalifikovaných ľudí, a ‚ja‘ na to nemám. Ani Fedor Gál nechcel ísť do ponúkaných funkcií. Tak potom išli druhí.”

Ako je už známe, „druhými” myslí Mečiara a spol. A „druhí‘ sa nakoniec postarali aj o rozdelenie republiky. Ján rekapituluje význam tohto historického kroku pragmaticky: „Robili sme aj petíciu s pomerne veľkým počtom podpisov proti rozdeleniu. A viem, že je aj dnes veľa ľudí, ktorí snívajú o tom období Československa, ale pokladám to už za nereálny sen. A nie je to ani niečo, čo by Slovensku či Česku pomohlo.” 

Pragmaticky osvetľuje aj jeden z najproblematickejších aspektov Nežnej revolúcie: „Hovorilo sa aj o tom, že malo byť tvrdšie vysporiadanie sa s komunistami. No človek sa na to vtedy pozeral tak, že tu v ČSR boli v tom čase dva alebo tri milióny komunistov, to sa týkalo pomaly každej rodiny. Aj x ľudí vo VPN malo v rodine niekoho takého. Ale pokiaľ ide o tie komunistické špičky, tam to určite malo byť tvrdšie, a ŠtB to isté.”

Takmer prorocky sa k tomu vyjadril už v januári 1991, v článku s názvom Konečne! o odchode Rusov, kde napísal: „Zostali len tzv. ‚neznámi‘ pozývatelia a milovníci ‚bratských‘ bozkov a objatí. Žijú si spokojne medzi nami, často lepšie ako väčšina z nás. Nielen preto sa mi zdá, že ešte niečo musíme dorobiť…”