Ing. Ján Benček

* 1921  †︎ 2016

  • „Odvtedy som bol v ich očiach tým, čo ako jediný zachránil nejaké stavby, ktoré hrozilo, že sa zrútia, tak potom som tak kvázi dostal plnú dôveru. Odvtedy som postupne získal takú dôveru, že ma dokonca vyzvali, aby som dvadsaťpäť rokov prednášal externe na vysokej škole tento predmet, prefabrikáciu, až do konca. Takže tým, hoci som bol šesť mesiacov v manuálnej práci... Do strany som, samozrejme, nikdy nevstúpil a ani tam, ale už to potom tolerovali nejakým spôsobom. Takže tým, že som prednášal aj na všelijakých zahraničných konferenciách, tak som dostal takú dôveru, že som dokonca robil aj hlavného inžiniera hlavnej správy bez toho, že by som bol býval partajník.“

  • „Vo vyšetrovacej väzbe som bol dvakrát. Raz si ma pozvali, dostal som už pozvanie, že mám teda vo veci štátnej príslušnosti ísť na národný magistrát, do tejto novej budovy ma pozvali. Nechápal som, čo s tým ja mám. Prišiel som tam a ukázal som im (predvolanie). Potom si ma zavolal do ďalšej veľkej miestnosti, kde bol sám (vyšetrovateľ), jeden stôl a dve stoličky. A hovoril, taká zaťatá päsť, pýtal sa ma, či viem, kde som. ,Ja neviem, ste ma zavolali, no ale podľa toho obrázku to je, aj by sa dalo tušiť...‘ No a teraz začali so mnou: ,Ako je to možné, čo to títo robia v tomto štáte, že vy nesedíte, že nie ste v base?‘ Som stále nevedel pochopiť prečo.“ Moderátor: Prečo by ste mali sedieť? Čo vám vytýkali zo života? Ján Benček: „Oni mi vytýkali, vedeli, že pracujem v krúžkoch Katolíckej akcie, aj to vedeli, že som vo Svoradove bol aktívny. To tiež vedeli.“

  • „No tak v prvom rade, isteže to boli títo moji traja odpadlíci. Ja som bol asistentom vtedy na vysokej škole a tam som ma mal ja krúžky nejaké. Tak títo traja prvé čo urobili, ma udali. No takže tým mne najprv v prvej etape nepredĺžili asistentúru, čiže som naraz zostal bez zamestnania, ale to bol iný zákrok tam, lebo sa dozvedeli, že vediem katolícku akciu, to tam tak nazvali. A na základe toho mňa teda zo školy (vylúčili).“

  • „Povedal mi, aby som za mesiac prišiel, že či si to rozmyslím. O mesiac presne. No a o mesiac presne som išiel ráno na celoživotnú spoveď, tak a išiel som takto pripravený, už nech sa robí, čo chce. So ženou som sa rozlúčil, že tam zostanem. Istý čas som tam čakal a bolo počuť, ako tam s niekým cvičil, reval na neho: ,Ako to, že ste to nepočuli? Čo počúvate, čo robíte?‘ Reku toto by bol môj chlebík, keby som podpísal, som si bol vedomý toho. Ako tam tak sedím: ,No, čo ešte že?‘ No reku: ,Ja nič, kázali ste mi.‘ ,Choďte domov!‘ A nevedel som, čo vedeli o mne, či nevedeli, no nikdy už som sa viacej s tým nestretol. A toto druhé vyšetrovanie, to zase som už bol svedok. To už bolo také... S kamarátom som bol ešte s jedným, ktorý je teraz vo Viedni, on ušiel, tak sme spolu boli naraz zobraní. Jeho v jednej miestnosti vyšetrovali a mňa v druhej. A vždy ten (vyšetrovateľ) prechádzal, čo povedal on, čo som povedal ja. Priamo nás nekonfrontovali, my sme nevedeli o sebe, že sme tam dvaja. No ale, chvalabohu, už to už nebolo také. Tam len od nás chceli vedieť, že ktorí kňazi vychovávajú svoj dorast. A chvalabohu, sme mali také niektoré dobré vlastnosti, že s tými, s ktorými sme sa stýkali, sme si nevedeli mená. Povedali: ,Poznáte pátra Janovského?‘ S čistým svedomím som povedal, že nikdy som to meno nepočul. No ale my sme ho medzi sebou volali ,Maco‘. Ja som nikdy som nepočul, že sa volá Janovský. To isté mi povedali o druhom, aby som tiež potvrdil meno. Či to urobil náhodou alebo náročky neviem, tak zas som povedal, že nepoznám. Tak potom, keď čítali tú moju svedeckú výpoveď, povedali: ,Tvoja bola najlepšia!‘, lebo ja som povedal: ,No, keby som vedel, tak vám to poviem, no.‘ Tak to boli dva také prípady, že som bol zavretý.“

  • „Môj profesor bol natoľko tolerantný, veľmi sme si vzájomne rozumeli, teda sme sa uznávali, tak on išiel do Brna k jednému svetoznámemu profesorovi Vinšovi, ktorý mal súkromnú kanceláriu a išiel som ja do Brna do zamestnania. Neskôr ale, profesor Vinš bol vyzvaný, aby prednášal na univerzite techniky v Bratislave. On začal prednášať a bol rád, že ma má, takže ja som mu robil asistenta. No to títo traja, ktorí boli v tom mojom krúžku to nemohli zniesť, no tak jednoducho ma udali. No tak som dostal dekrét, že ma vyhodili na manuálne práce, najprv do tehelne, a potom sa to zmenilo. Išiel som do výroby stavebných dielov do Sučian. V Sučanoch som pracoval ako robotník, ale ten šéf, ktorý bol laik ináč videl, že ja tomu rozumiem a tak ďalej, a tak ma nechali robiť v laboratóriu, aby som im pomáhal. No a tam sa napokon situácia tak zmenila, že nakoniec som tam bol jediný odborník a keď sa zriadil v Bratislave celoslovenský podnik, tak ma pozvali na technické oddelenie, aby som tam prišiel. Prijímali ma tí takzvaní technici, ktorí keď som im ja dal protiotázky, oni tam všetci tykali, tí komunisti, všetkým, no mne naraz začali hovoriť pán inžinier.“

  • „Najviacej som sa osobne kontaktoval aj stýkal s Neuwirthom. My sme jeden ročník, ale on bol študijne o dva roky vyššie. No a s tým som sa stretol hneď, ako ho pustili z basy. Bol ešte vychudnutý, taký celkom biedne vyzerajúci, a potom sme spolupracovali v rámci KDH dosť veľmi úzko. Aj som bol s ním, keď bol veľvyslancom v Paríži, tak ma pozval na týždeň na jeho náklady na všetko tam.“ Moderátor: Mal na starosti nejaké krúžky, alebo čo organizoval? Ján Benček: „On mal predovšetkým medikov. On bol lekárom a jeho švagor, to bol asi vtedy taký hlavný, by som povedal, taký organizátor všetkého tohto diania študentského. Bol teda vtedy medik a švagor tohto Neuwirtha sa volal Stercula, Vladimír Stercula. Bol vynikajúci obetavý lekár, dávali ho za príklad, po novinách ho rozťahovali, ako na koni zachraňuje on na Kysuciach chorých ľudí. Nepotreboval žiadne prostriedky ani nič a tak ďalej, len až potom zistili, že vlastne on je jeden z kolakovičovskej rodiny a budúci švagor tohto Neuwirtha.“

  • Full recordings
  • 1

    v Bratislave, 15.06.2006

    (audio)
    duration: 01:34:48
    media recorded in project Svedkovia z obdobia neslobody
Full recordings are available only for logged users.

Pokiaľ budeme rešpektovať morálny, ľudský a kresťanský hodnotový systém, nepodarí sa nám rozvrátiť Slovensko

Ján Benček
Ján Benček
photo: Archiv - Pamět národa

Ján Benček sa narodil 20. novembra 1921 v Horných Sľažanoch, okres Zlaté Moravce. Otec pracoval ako sluha na panskom veľkostatku a matka bola pôrodnou asistentkou. Po absolvovaní ľudovej školy pokračoval v štúdiu na Gymnáziu v Zlatých Moravciach. V roku 1941 úspešne zmaturoval a keďže bola matematika jeho láskou, rozhodol sa pre štúdium na Technickej univerzite v Bratislave, odbor stavebné inžinierstvo. Študentský život však robí plnohodnotným práve spoločnosť mladých, v ktorej sa človek pohybuje. Ján bol ubytovaný v internátnej škole vo Svoradove, kde sa hneď po nástupe do školy zapojil do katolíckych krúžkov. Tu sa zoznámil so zaujímavými osobnosťami kresťanského diania, medzi ktoré patril i profesor Tomislav Kolakovič. Často sa zúčastňoval jeho prednášok či duchovných cvičení a bol fascinovaný ponímaním kresťanstva, na aké tento profesor poukazoval. Časom začal i on sám viesť krúžky, ktoré mali okrem kresťanského i študijné zameranie. Po ukončení vysokoškolského štúdia zostal na škole pracovať ako asistent profesora, no sotva sa vtedajšia ŠtB dozvedela, že je aktívnym v rámci tzv. katolíckej akcie, z práce ho vyhodili. V roku 1950 ho poslali na manuálne práce do výrobne stavebných dielov v Sučanoch neďaleko Martina, kde bol šesť mesiacov. Zo začiatku pracoval ako robotník, no neskôr ho šéf preradil na prácu do laboratória, nakoľko zistil, že Ján nie je v oblasti stavebníctva nováčikom. Po polroku, keď bol v Bratislave zriadený celoslovenský podnik, bol preradený na technické oddelenie a hoci nikdy do strany nevstúpil, svojou odbornosťou a tvrdou prácou si získal dôveru aj medzi  komunistami. Mal možnosť prednášať na vysokej škole viac ako 25 rokov a zúčastňoval sa i rôznych zahraničných konferencií. Vo vyšetrovni Štátnej bezpečnosti sa ocitol dvakrát, nakoľko sa režim pokúšal dostihnúť všetkých, ktorí aktívne pracovali s kresťanskou mládežou. Ján sa však naďalej tajne zúčastňoval kresťanských aktivít a bohoslužieb. V roku 1968 sa zúčastnil Diela koncilovej obnovy a neskôr bol aktívnym aj v rámci Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Napriek tomu, že akúkoľvek spoluprácu s ŠtB popiera, od roku 1977 ho Štátna bezpečnosť evidovala ako svojho dôverníka.