The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zdeněk Benáček (* 1952)

• narodil sa v meste Hranice v Českej republike

• päť tried základnej školy absolvoval v rodnom meste, potom prestúpil do Martina

• v Ostrave študoval strednú školu banícku

• vstúpil do cyklistického klubu Baník Ostrava

• študoval Vysokú školu banícku v Ostrave, ale nedokončil

• nastúpil na Vojenskú akadémiu Antonína Zápotockého v Brne, neskôr bol prevelený do Dukly Trenčín, Topoľčian a Českého Krumlova

• v roku 1978 sa oženil

• rok pretekal za SVŠ Inter Bratislava

• vrátil sa do Baníka Ostrava

• pôsobil v československej reprezentácii, vynikal najmä v časovke

• športovú kariéru ukončil kvôli obvineniu z rozkrádania štátneho majetku

• patril medzi najlepších vekslákov v Bratislave

• z vyšetrovacej väzby za vekslovanie ho prepustili po Havlových amnestiách

• pracoval v Taliansku a Nemecku

• má dvoch synov

V Ostrave volali cyklistu Zdenka Benáčka Beňa, v bratislavskom Interi Baník, v reprezentačnom družstve na Pretekoch mieru, zase Benajda. Zo všetkých prezývok najradšej mal tú, ktorá sa zrodila pri cyklistických pretekoch okolo Venezuely. Z davu sa vtedy ozývalo Turko! Turko! Tak totiž hovorili tým, ktorí vedeli všetko dobre predať. Čechoslovák tam v časovke v roku 1979 vydal zo seba skutočne všetko a nakoniec etapu vyhral.

Športové začiatky

Zdeněk Benáček sa narodil v roku 1952 v meste Hranice na Morave. Do piatej triedy už nastúpil v Martine, kam otca ako vysokého dôstojníka prevelili. Zdeněk spomína, že zmena prostredia mu vôbec neprospela a začal mať problémy v škole. Otec, ktorý sa narodil v Košiciach v roku 1928 v rodine českého policajta a vyrastal v Pardubiciach, to nevnímal ako problém. Všetko sa dalo vyriešiť disciplínou. Otec pôsobil v Martine ako náčelník štábu osem rokov, a tak pamätníkovi neostávalo iné, len sa so situáciou zmieriť a vrhnúť sa na šport. Bavila ho najmä atletika. Keď urobil prijímacie skúšky na banícku priemyslovku v Ostrave, chcel ďalej pokračovať v atletike, ale mal problém nájsť oddiel. Zlomový moment prišiel v roku 1971, keď si prečítal knihu o Tour de France. Vtedy sa rozhodol, že sa prihlási radšej do cyklistického oddielu. „Cyklisti sa mi hneď ozvali. Myslel som si, aký som výnimočný. Keď som prišiel na schôdzu, oznámili mi, že budem „čierna duša“. To znamená, že ste vedený v oddiele a berú na vás peniaze. Dajú vám jednu galúsku, ale zoberú si ich na vaše meno napríklad dvadsať. A keď majú dvadsať takých čiernych duší?” opisuje pamätník, ktorý prišiel na stretnutie do Baníku Ostrava na cestovnom Favorite F1. Hoci o cyklistike iba čítal, za všetky úspory si kúpil bicykel a rozhodol sa trénovať. Pretekári sa mu smiali, že taký starý sa chce naučiť súťažne jazdiť. Zdeněk ale vysvetľuje, že on bol dobre stavaný atlét. Priznáva, že nemal techniku, ale veľkú vytrvalosť. Kde bol nejaký pád, tam bol pamätník. Ostatní jazdci si začali dávať na neho pozor. Keďže Zdeněk to chcel odľahčiť, bral to s humorom a stal sa z neho klubový šašo. „Keď som im povedal, že si vyjazdím prvú výkonnostnú triedu, vysmiali ma,“ hovorí pamätník. Za rok sa mu to však skutočne podarilo. Tam sa spoznal s československým reprezentantom Ladislavom Novákom, s ktorým išiel Preteky mieru. Po skončení strednej školy pokračoval na Technickú vysokú školu v Ostrave, odbor baníctvo, ale nedokončil ju. V národnom podniku Stonava v okrese Karviná mu preto začali dávať nočné smeny a nemohol poriadne trénovať. Keď mu piaty týždeň dali nočnú, povedal, že prestáva chodiť do práce. „Povedal som, že chcem byť cyklista a nepotrebujem peniaze. Len tepláky a kavalec ako posteľ.” Súdruhovia mu však vysvetlili, že si nebude vyberať a začali ho preraďovať z úseku na úsek. Keď pohrozil, že aj tak odíde, vyhrážali sa mu zlým posudkom. Otec sa to snažil s vedením podniku aj školy riešiť písomne, o čom svedčia listy, ktoré má pamätník dodnes. Nič nepomohlo. Nemohol ďalej jazdiť a musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Začal vo Vojenskej akadémii Antonína Zápotockého v Brne. Tá bola určená len pre kádre, lebo otec bol nadšený komunista. „Ja som nemal ani označenie. Osem mesiacov som nebol na vychádzke. Cítil som sa tam ako vo väzení. Myslel som, že sa zastrelím. Mal som z toho ťažké stavy. Tak som sa tam hral na Švejka a robil som naschvály. Všetko som sabotoval,” spomína Zdeněk. Potom bol prevelený do vrcholového športového strediska v Dukle Trenčín, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. Vtedy hrala profesionálne basketbal a oženil sa s ňou v roku 1978. Neskôr ho prevelili do Topoľčian a nakoniec do Českého Krumlova. „Ja som trénoval a ostatní jazdci sedeli na pive,” priznáva bývalý baník. Keď mu nečakane zomrel otec na infarkt, napísal mu major Šíma z Prahy, aby sa o ňom nikde nezmieňoval a odporučil mu, aby dokončil poddôstojnícku školu. Pamätník si však vybral vlastnú cestu. Začal pracovať v geologickom prieskume. Dvakrát do týždňa chodil na bicykli z Ostravy do Karvinej a v práci nosil ťažké tyče. Popri tom sa snažil trénovať. Potom Zdenka zobrali do družstva SVS Inter Bratislava. Preteky Okolo Slovenska by vyhral, keby mu nepraskla v špurte reťaz. Nakoniec skončil v časovke druhý. V roku 1975 až 1976 trénoval pod vedením Kamila Haťapku, neskôr Karola Páteka. 

Malý génius 

V bratislavskom klube SVS Inter sa zoznámil pamätník s cyklistom s Jurajom Mojtom, ktorý vyhral v Poľsku štvoretapové preteky. Bol to majster Slovenska na ceste. Keď v roku 1977 skončil vysokú školu, emigroval do Nemecka. „Vďaka nemu sa podarilo, aby Karol Haťapka ako tréner na rok z Interu odišiel a nastúpil Karol Pátek, ktorý vedel o cyklistike veľa. Hneď sa nám darilo.” Vtedy sa jazdci tímu Inter stali majstrami Československa. Keď sa Haťapka po roku vrátil, pamätník odišiel do Baníka Ostrava. „Vyhrážal sa mi, že keď odídem, dostanem výpovednú lehotu šesť plus jeden mesiac,” spomína pamätník, ktorého to pred odchodom nezastavilo. Ako 25-ročný vyhral časovku na majstrovstvách ČSSR. Potom získal víťazstvo v časovke na pretekoch o Pohár Hlasu ľudu a súťažil aj na pretekoch v Turecku, Taliansku či Francúzsku, kde skončil druhý a porazil budúceho víťaza Tour de France. 

„Stále som mal najlepšie výsledky, ale vedenie ma nechcelo do užšieho výberu reprezentácia. Kamil Haťapka si tam presadzoval Slovákov,” priznáva pamätník. Nakoniec sa Zdeněk dostal do širšieho výberu a riadením osudu aj na preteky do Venezuely. Jeden cyklista si vtedy zlomil nohu a druhý zomrel na zlyhanie srdca. Zdeňkovi nikto veľmi neveril. Na pretekoch Vuelta al Táchira vo Venezuele sa v roku 1979 zišlo 75 jazdcov z ôsmich krajín sveta. Pamätníkovi sa vtedy v obľúbenej časovke ako prvému Čechoslovákovi podarilo vyhrať jednu etapu. Stal sa miláčikom publika, ktoré na neho volalo Turko! Po pretekoch na recepcii dostal cyklista z východného európskeho bloku štyri obálky od rôznych riaditeľov domácich podnikov a zarobil si na auto.

V roku 1980 sa pripravoval Zdeňek na Olympijské hry v Moskve, ale účasť mu znemožnila choroba. Zúčastnil sa však na pretekoch okolo Anglicka, kde jeho najlepšie umiestnenie bolo siedme miesto. Zapamätal si aj mliečne bary popri ceste, kde si cyklisti dávali mliečne kokteily, až im bolo zle. V Taliansku mu zase ukradli bicykel. Švagor mu chcel pomôcť a ukradol bicykel nemeckému jazdcovi. Chytili ho pritom, za skutok ale obvinili pamätníka a bol odsúdený za rozkrádanie štátneho majetku. Z cyklistického zväzu ho v roku 1981 vylúčili. 

Československý Agassi 

Pamätníkov športový sen sa skončil, ale v športe pokračoval starší z jeho dvoch synov, Mário. Desať rokov hral tenis za Inter Bratislava spolu s Dominikom Hrbatým a synom Kamila Peteraja. V roku 1989 bol prvý v rebríčku a stal sa juniorským majstrom Československa. Patril aj do československej reprezentácie. Už vtedy však tenis nebol lacná záležitosť. Bývalý cyklista nemal vysokú školu ani žiadne remeslo. Zamestnal sa ako šofér v Slovšporte. Potom robil na čierno taxikára. Určitý čas prevádzkoval podnik na dostihovej dráhe v Petržalke, neskôr tam robil nočného strážnika. 

V osemdesiatych rokoch (1987 – 1989) sa mu začalo finančne dariť vďaka vekslovaniu. Dôvodom vekslovania bol nedostatok meny v Československu. Rozdiel medzi oficiálnym kurzovým lístkom a kurzom, za ktorý boli ľudia ochotní kupovať, bol 4 až 5-násobný. Povinnosť pre cudzincov, meniť určitú čiastku na každý deň pobytu v banke v nevýhodnom kurze, ponúkala pre vekslákov široké možnosti ponúkať výhodnejší kurz. Vekslovanie bolo vo vtedajšej dobe nielen zakázané, ale aj trestné. Napriek tomu, že v podstate okrádali štát, boli systémom vo všeobecnosti tolerovaní.

Zdeněk opisuje, že vekslovanie mu išlo, lebo vedel byť k svojim spolupracovníkom štedrý. Jeho verným komplicom bol „strýko Alojz“ z Mariboru. Niekedy sa stretli pri hoteli Devín, inokedy priamo na hraniciach. Kým sprievodca porozprával v poschodovom autobuse Kompas o pamiatkach a histórii, celý autobus už mal vymenené valuty. Alojz mu tiež dohodil ďalších šoférov z Juhoslávie. Potom ho jedného dňa chytili žandári na Slavíne a zobrali mu stodvanásťtisíc. Hrozila mu basa. „Mal som známu, neskôr som sa dozvedel, že ona robila pre ŠtB. Myslel som si, že mi pomôže. Ona mi poradila, že mám ísť za šéfom kriminálky a mám mu to vysvetliť. Stretli sme sa pri Dunaji. On ma celého prehľadal, či nemám niečo na odpočúvanie. Nakoniec som bol jeho spolupracovník. Dokonca som bral aj peniaze. Raz mi doniesol šesťsto korún a ja mu hovorím, že Jožko, so všetkým ideme napoly, tak tu máš tri stovky. A od tej doby mi viac nedal. Takže ja som bol jeho čierna duša, tak ako v cyklistike,” hovorí Zdeněk.

Antivekslácke komando

Počas troch rokov to nebol jediný prípad, kedy ho chytila verejná bezpečnosť. „Zrazu som vedel, že idú po mne policajti. Tak som z toho autobusu vyskočil tam, kde je právnická fakulta a Starý most, a oni za mnou. Utekal som cez križovatku na červenú. Bol som športovec, ale ako som zabral, praskol mi sval na nohe. Skočil som pod nákladné auto, že sa schovám. Oni ma tam vymákli a dokopali. Zobrali mi tašku s peniazmi. Mal som tam cez 100-tisíc. Tvrdili, že sú antivekslácke komando,“ opisuje pamätník a uvádza, že počas svojej veksláckej kariéry mal takých autobusov množstvo po celej republike. Bratislava, Košice, Praha či Karlove Vary – až to všetko nestíhal. Našiel si pomocníka, ale ten bol nezodpovedný. 

Vďaka športovcom, ktorí chodili do zahraničia, začal podnikať aj s počítačovými súpravami. „V zahraničí sa dali kúpiť za dvestotisíc československých korún. Keď ste to vedeli dobre zmanažovať, tak sa to predalo do fabriky za pol milióna. Vo Zvolene mal odhadcu Hantuška, ktorý ako jeden z troch ľudí v Československu to vedel ohodnotiť a zdôvodniť. Ostatní tomu nerozumeli. Takže tam bol čistý zisk sto percent. To boli neskutočné peniaze. Platy boli vtedy 2 000 korún! To robil Kollár, Žaluď, Majský,” približuje Zdeněk. Keď ho verejná bezpečnosť chytila prvý raz, zabavila mu 270-tisíc, ale vyšetrovanie nepokračovalo. Pri Dunaji sa stretol s šéfom kriminálky Jozefom Gabašom a dohodol sa s ním, že ho bude informovať. „Dával som mu desaťtisíc a on mi dával avízo. Bol som druhý Kmotrík. On bol jednotka a ja dvojka. V archívoch ŠtB sa však nenašiel. Keď ho prepadlo antivekslácke komando v autobuse, obrátil sa tiež na Jožka. „Na druhý deň som mal fotografickú tašku s peniazmi doma. Boli to vagabundi od Kyjeva. Jožko za nimi prišiel: Dajte mi tie peniaze, to je môj človek. Tým pádom sa celá Bratislava dozvedela, že bacha na Benáčka, on má krytie,“ priznáva bývalý vekslák, vďaka ktorému strýko Alojz zarobil počas troch rokov na Mercedes. Pamätník si zas kúpil pozemok na Devínskej ceste a staval dom. Chlapík, ktorý mu vozil cement, ale zrazu zmizol. „On to niekde ukradol a potom to predával. Jeho manželka odišla na dovolenku do Ruska a rodina ho začala hľadať. Keď sa ma pýtali, kde je otec, povedal som, že je mŕtvy. Myslel som tým, že je niekde opitý s nejakou babou. Cyklisti, keď prišli do cieľa si v hantírke hovorili, že sú mŕtvi – zničení,“ vysvetľuje pamätník. Polícii sa toto vysvetlenie nezdalo dostatočné. Vypočúvali pamätníka, podľa nich musel vedieť, že ten muž je už týždeň mŕtvy. Po týždni vyšetrovania nakoniec vysvitlo, že ho niekto zabil pravdepodobne zo žiarlivosti a Zdeněk bol prepustený. 

Ani problémy s verejnou bezpečnosťou ho nezastavili v „podnikaní“. Posledný autobus, do ktorého nastúpil, aby vymenil turistom valuty, nebol dohodnutý. Verejná bezpečnosť ho zadržala. Jeho slová potvrdzuje aj dokument z 1. januára 1990, kde mu je udelená amnestia. Dokumentom sa zastavilo trestné stíhanie z 18. októbra 1989, kedy ho na parkovisku pred hotelom Devín o siedmej ráno videla verejná bezpečnosť nastúpiť do autobusu s juhoslovanskou poznávacou značkou. Obvinený počas jazdy bratislavskými ulicami cestujúcim vymenil asi 8 000 nemeckých mariek za 168 210 československých korún. Spôsobil tak československému devízovému hospodárstvo škodu v rovnakej sume, čo bolo kvalifikované ako trestný čin. Sedemdesiatsedem dní, ktoré pamätník strávil vo vyšetrovacej väzbe, ukončila až Havlova amnestia. Po Nežnej revolúcii sa ani obchod s počítačmi nedal udržať. Všetci chceli pokračovať, ale zlaté časy skončili. Už si ich mohol doviezť každý. Aby udržal životnú úroveň svojej rodiny, odišiel pracovať do Talianska. V Toskánsku sa staral o olivový háj. „Potom som sa zoznámil s jedným Talianom, ktorý si hľadal ženu. Tak ho vždy s nejakou Slovenskou zoznámil. Jedna potom ostala v Taliansku a začala robiť prostitútku. Keď ju chytili a pýtali sa jej, ako sa sem dostala, tak povedala moje meno a oni si ma našli. Ja som akurát zbieral úrodu. Prišla mi pomôcť aj manželka a švagriná. Tak oni si mysleli, že oni sú tiež prostitútky a ja som pasák. Museli sme opustiť Taliansko,” opisuje Zdeněk. Nasledoval ročný pobyt v nemeckom Badene, kde robil správcu tenisových kurtov a občasne prepašoval kartóny cigariet. Neskôr vystriedal viacero zamestnaní. Dnes je na dôchodku.