The following text is not a historical study. It is a retelling of the event of the witness’s life based on the memories recorded in the interview. The narrative was written by external collaborators of the Memory of Nations.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Bedlek (* 1928  †︎ 2019)

Branec z nepriateľskej rodiny nemohol slúžiť so zbraňou!

  • narodený 6. januára 1928, pochádza z obce Krušetnica
  • ako dospievajúci chlapec svedkom lokálnych udalostí súvisiacich so Slovenským národným povstaním
  • brat Anton odvlečený na nútené práce do Talianska, kde sa pridal k anglo-americkej armáde
  • po nástupe komunizmu mu bol vystavený kádrový posudok triedneho nepriateľa pre bratovu minulosť aj otcovu údajnú neochotu založiť JRD
  • v rokoch 1950-1952 absolvoval trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP
  • po návrate do civilu prinútený pracovať pre štátny podnik Stavoindustria, kde bol naďalej pod vojenským dozorom
  • v neskorších rokoch sa vypracoval na odborníka celoštátnej úrovne v oblasti poľnohospodárskeho školstva a krajskej pedagogickej inšpekcie
  • v roku 1962 sa oženil s Angelou, rod. Gajdlanovou, s ktorou má štyroch synov
  • v súčasnosti žije ako aktívny dôchodca v Čadci

Peter Bedlek sa narodil 6. januára 1928, pochádza z oravskej obce Krušetnica. Jeho detstvo sprevádzali skromné pomery, typické v tej dobe pre väčšinu oravských rodín. Otec Anton Bedlek sa spoločne s matkou Cecíliou Bedlekovou, rod. Florekovou-Kráľovou, snažili postarať o svojich päť detí chovom dobytka a drobným domácim hospodárstvom: „Živila nás pôda, rodičia toho nemali nazvyš, ale všetko nám zadeľovali s láskou, učili nás práci a pokore. Rovnako my ako chlapci sme sa už od malého veku chytali roboty, aby sme pomohli, ako sa dalo. Ja som chodil tajne chytať ryby, ktoré sa zjedli, prípadne som ich predal obchodníkovi, cez sezónu sa chodili zbierať čučoriedky a tak podobne. Vždy som si našiel nejakú príležitostnú prácu na prilepšenie, aby sa rodičom ľahšie dýchalo.“

Dospievanie na pozadí vojny

Okrem snahy uživiť sa a existenčným problémom čoskoro zasiahla rodinu dobová realita vojnových udalostí po vypuknutí SNP. Peter očami dospievajúceho chlapca zakrátko vnímal meniacu sa situáciu v okolitých horách, kde sa stupňovala prítomnosť partizánov, ktorí sa koncentrovali v okolitých lesoch už od roku 1943. Išlo o sovietske výsadky podliehajúce hlavnému štábu v Kyjeve, ktoré mali nadviazať kontaky s blízkym okolím a vytvárať zázemie pre nábor nových členov a vytváranie partizánskych buniek odboja medzi miestnym obyvateľstvom: „Obce v blízkosti hraníc boli v tomto osobité, všetko tu bolo relatívne blízko a niektorí občania udržiavali s partizánmi blízky kontakt. Ani môj brat Anton nebol výnimkou. S mnohými sa poznal, nosil im jedlo alebo príležitostne vypomáhal. Ako sa stupňovali kontroly v okolí a Nemci prečesávali okolie, bola aj takáto pomoc stále viac nebezpečná.“

Dôsledky pomoci partizánom v hektickom období prebiehajúceho SNP na seba nenechali dlho čakať, keď občan Krušetnice zmiatol nemeckú hliadku a spôsobil jej bojové straty: „Nemci urobili výjazd do vedľajšej obce Lomná kvôli monitorovaniu prítomnosti partizánov. Bratov kamarát sa ráno odtiaľ vracal, oni ho zastavili a pýtali sa, či sú v obci nejakí partizáni. Ten to samozrejme poprel a pri následnom príchode k obci narazili Nemci na ostrý odpor a paľbu, pričom jeden z nich prišiel o život. Zapamätali si ho a pri návrate do Krušetnice ho predviedli na výsluch, po ktorom mu zviazali ruky a vláčili ho za koňmi. Neskôr bol deportovaný do pracovného tábora v Nemecku. Po vojne sa však našťastie vrátil.“

Po tejto udalosti sa stala nedôveryhodnou celá obec a začali sa represívne opatrenia: „Obvinili občanov obce, že napomáhajú partizánom. U miestneho komisára [dobové označenie starostu, pozn. ed.] dali spísať zoznam všetkých mužov od 18 do 30 rokov a vyhlásiť, aby sa dostavili ku kostolu. Moj starší brat Anton sa s kamarátom rozhodli, že nepôjdu. Keď však Nemci videli, že niektorí mladíci chýbajú, vyhlásili ďalšiu výzvu s varovaním, že kto sa nedostaví, bude popravený aj s rodinou. Samozrejme, brat potom na nástup prišiel. Deportovali ich do kasární v Martine, kde ich väznili v katastrofálnych podmienkach.“

Následný osud Petrovho brata Antona bol zaujímavý a dobrodružný: „Deportovali ich do Talianska, kde mali kopať základy opevnení. Organizácia a ostraha však nebola dostatočné a prišli tam do styku s talianskymi partizánmi. Tí ich presvedčili a Anton sa k nim pridal, neskôr sa dokonca dostal k anglo-americkej armáde a zúčastnil sa bojových operácií. V auguste roku 1945 sa vrátil domov, ale vojenskú uniformu nosil na sviatky a oficiálne príležitosti z hrdosti ešte dlhé roky.“

Nemilosrdný posudok závistlivých súdruhov

Peter sa rozhodol vyučit remeslu, jeho pôvodným plánom bola elektrotechnika. Najprv však skúšal pracovať a nadobudnúť nejaké financie. Obiehal úrady práce po celej republike, až sa dostal do obce Valašské Klobouky v Čechách, odkiaľ pokračoval do železiarní v meste Frýdek-Mýstek. V rokoch 1947-1948 navštevoval drevársku priemyslovku v Banskej Štiavnici, no kvôli neznášanlivosti chemických látok používaných v drevárskom priemysle ochorel a vyše mesiaca sa liečil v nemocnici v Trstenej. Štúdium teda musel ukončiť a prestúpil na roľnícku školu v Oravskom Podzámku, ktorú ukončil v roku 1950.

Jeho ďalším pracovným pôsobiskom bolo roľnícke skladištné družstvo, kde strávil tri mesiace. Boli to však posledné tri mesiace jeho pôsobenia ako bezúhonného občana. Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa čoraz pevnejšie zväzovala slučka okolo potencionálnych nepriateľov režimu, a tak v paranoidnej atmosfére doby nezostal bokom ani samotný Peter. Jeho kádrovému posudku najviac uškodila údajná neochota otca založiť jednotné roľnícke družstvo – hoci to nikdy nevzniklo ani v neskorších rokoch. Najviac však zavážila minulosť jeho brata Antona ako príslušníka anglo-americkej, čiže v tých časoch pre režim už nepriateľskej imperialistickej armády. Peter dostal povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby netušiac, akú budúcnosť si pre neho neľútostný režim prichystal.

Vyfabrikovaní nepriatelia na budovanie „lepších zajtrajškov“

Prvé Petrove kroky smerovali k delostreleckému pluku v Karlových Varoch. Tu sa do hry dostal jeho problematický kádrový posudok: „Začala nás preverovať trojčlenná politická komisia. Práve tu vyšiel najavo môj posudok, členstvo brata v západnej armáde a údajná neochota otca vstúpiť do JRD. Branec z nepriateľskej rodiny nemohol slúžiť so zbraňou a bol som prevelený k 52. útvaru PTP do Svatej Dobrotivej. Počas celého presunu sme boli doprevádzaní ozbrojenými eskortami ako kriminálnici. Odovzdal som vojenské šaty a nafasoval provizórny pracovný odev.“

Petra zaradili do uhoľných baní Most, kde pracoval v bani Partizán. Nielen pracovné, ale aj stravovacie a hygienické podmienky sa podpísali na jeho zdravotnom stave. Dostal žalúdočné vredy a musel sa liečiť v pražskej vojenskej nemocnici. Po liečbe ho presunuli opäť do sústreďovacieho tábora v Svatej Dobrotivej a následne do Strašíc, kde pomáhal pri budovaní ciest a bytoviek pre „politicky spoľahlivých“ súdruhov. Neskôr ho prevelili do obce Padrť, kde pracoval v ťažkých podmienkach pri lesných prácach: „Oblasť bola izolovaná od civilizácie, bolo tam vojenské pásmo a s nikým sme neprichádzali do styku. Mali sme právo len pracovať a plniť prísne normy. Bývali sme v drevených barakoch, hygienické podmienky boli katastrofálne, kúrenie provizórne, neustále sme trpeli zimou. Každý večer samozrejme nasledovalo povestné čepobitie, na ktorom nás velitelia a politickí pracovníci hodnotili, urážali a pripomínali vyčerpaným po náročnej práci, akí sme zradcovia ľudu a nepriatelia národa. Nie každý vojak to zvládol, hranice boli blízko a mnoho vojakov sa pokúsilo o útek. V prípade neúspechu ich však čakal vojenský súd a krutý väzenský osud.“

Peter mal šťastie, že sa mu darilo prísne normy plniť, a tak sa nestal osobným terčom šikany zo strany nadriadených. Vidina slobody a odchodu do civilu mu pomáhala prežiť každý náročný deň. Aj tu si však našli súdruhovia dôvody, aby z novodobých otrokov vyťažili maximum čo najdlhšie. Po uplynutí dvoch rokov sa armáda rozhodla predĺžiť ich službu o ďalší mesiac mimoriadneho vojenského cvičenia. V novembri 1952 im zas povedali, že budú slúžiť na neurčito. Aby toho nebolo málo, keď sa režim rozhodol prepustiť ich konečne do civilu, dostali podmienku. Buď budú slúžiť na neurčito, alebo môžu ísť do civilu, no podpíšu službu v bani alebo vojenskom stavebníctve. Sofistikované metódy na vyťaženie lacnej pracovnej sily spôsobili, že Peter sa po ťažkých skúsenostiach v bani rozhodol podpísať radšej službu vo vojenskom stavebníctve a už do troch dní musel nastúpiť kopať základy.

Odhodlanie a čestnosť navzdory krutosti doby

Peter túžiac ukončiť vojenskú službu a dostať sa naspäť k rodine akceptoval vypočítavé podmienky a podpísal službu pre štátny podnik Stavoindustria Liptovský Mikuláš. Musel teda aj ako civilný zamestnanec pracovať pod dohľadom armády. Počas ťažkej manuálnej práce sa opäť zhoršil jeho zdravotný stav, keď ochorel na žalúdočný vred. Táto nepríjemná okolnosť mu však paradoxne umožnila konečne uniknúť z náročnej fyzickej práce a na odporúčanie doktora dostať ľahšie zaradenie. V roku 1953 absolvoval mesačný kurz pre budúcich „úkolárov“ – plánovačov a normovačov pracovných činností. Pridelili mu pozíciu úkolára v Dolnom Kubíne, kde práve stavali policajnú stanicu. Neskôr jeho pracovné kroky viedly do Zubrohlavy, odtiaľ do Martina. Počas svojej práce sa mnohokrát stretol s absudrnosťou, neefektívnym využívaním práce a ľudských zdrojov i rozsiahlou korupciou, ktorá fungovala v štátnych podnikoch: „Neraz som musel na nevôľu kompetentných reorganizovať celé úseky práce, aby som zefektívnil využívanie zdrojov. Korupcia fungovala prakticky od najnižších miest, až po tie najvyššie. Falošné výkazy prác a žiadanky na finančné prostriedky boli niekde na dennom poriadku. Aj tým som sa stal možno niektorým tŕňom v oku. Odmietal som podieľať sa na podvodoch. Napriek pekným budovateľským heslám totiž realita hovorila rečou: ‚Kto nekradne s nami, kradne proti nám.‘“

Počas náhodného stretnutia vo vlaku mu bývalý triedny profesor ponúkol možnosť práce v poľnohospodárskom školstve, ktoré trpelo nedostatkom personálnych síl, čo uľahčilo Petrovo uvoľnenie zo služieb Stavoindustrie. Tu sa postupne začala jeho celoživotná pedagogická dráha. Prvým pôsobiskom bola Štátna roľnícka škola v Liptovskom Mikuláši, v mestskej časti Ráztoky. Diaľkovo vyštudoval aj Poľnohospodársku technickú školu v Oravskom Podzámku a mal pedagogickú špecializáciu v oblasti pestovania rastlín, údržby poľnohospodárskych strojov a podobných rozvíjajúcich sa oblastí. Svojou pevnou vôľou a odhodlanosťou si postupne získal dobré meno a stal sa odborníkom celoštátnej úrovne. Dostal sa na pozíciu pedagogického inšpektora poľnohospodárskych škôl v kraji. V roku 1960 absolvoval Inštitút pre učiteľov poľnohospodárskych lesníckych škôl v Ostrave. Zároveň diaľkovo študoval Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, rovnako ako jeho manželka. V Čadci pomáhal zakladať Poľnohospodársku majstrovskú školu a neskôr pracoval pre Okresný národný výbor v Čadci ako inšpektor.

V roku 1962 sa oženil s Angelou, rod. Gajdlanovou, ktorá je taktiež pedagogičkou a s láskou sprevádza svojho manžela až do dnešných dní. Do mladej rodiny zakrátko pribudli štyria synovia. Tvrdé časy normalizácie plné závistlivých, ale politicky správne angažovaných ľudí, však zasiahli aj do života Bedlekovcov: „Za moju prísnosť a snahu o objektivitu, neochotu podieľať sa na zákulisných politických hrách a uprednostňovaní vyvolených, ktorú som počas profesnej kariéry striktne dodržiaval aj vyžadoval, som musel absolvovať ja, ako aj manželka, niekoľko politických previerok. Falošné obvinenia či vyhrážanie zo strany funkcionárov strany nebolo ničím výnimočným. Nášmu synovi nechceli umožniť umiestnenie do jaslí, napriek tomu, že sme naň mali nárok. Rovnako v neskoršom období synovi robili problémy s prijatím na elektrotechnickú priemyslovku, hoci mal výborný prospech.” 

Príchod Nežnej revolúcie a udalosti po páde komunistického režimu v Československu vnímal Peter s nedôverou a obavami. Podľa jeho slov sa v divokých 90. rokoch potvrdila krutá realita doby, keď v minulosti angažovaní súdruhovia narýchlo prezliekli kabáty a ničili, rozkrádali štát, tentokrát pod rúškom demokratov: „Sklamali sme sa s manželkou aj synom v nesprávne nastavenom systéme. Červenú totalitu mnohokrát nahradila nemilosrdná totalita financií a nesprávne nastavený systém oneskorených a neobjektívnych rozsudkov, nefunkčného súdnictva, exekučné mafie a podobné neduhy doby. Ak raz budeme chcieť žiť skutočne slobodne, musíme tu mať rovnakú vymožiteľnosť práva pre všetkých, nie len pre vyvolených s dostatkom prostriedkov. S týmto sa budú musieť budúce generácie popasovať.“

V dôchodkovom veku sa Peter venoval taktiež združovaniu bývalých príslušníkov PTP z okolia, aby sa nezabudlo na ich minulosť a odkaz. Do roku 2006 pôsobil ako predseda okresného klubu PTP v Čadci. Funkciu zložil zo zdravotných dôvodov. Od 1. januára 2017 je tento klub súčasťou Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Vo svojom pokročilom dôchodkovom veku žije Peter Bedlek obklopený svojimi najbližšími v Čadci.  Je poučený krivdami minulosti, avšak stále dúfa v spravodlivosť, profesionalitu a poctivú prácu.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia