Andrej Bán

„Prirodzene, sa zachraňovali pamiatky, ktoré mali aj nejaké historické, náboženské súvislosti, prípadne to boli aktivity, ktoré neboli po vôli režimu, ale už v tých osemdesiatych rokoch a to všetko ešte fungovalo spočiatku v rámci SZM – skratka SZM znamená Socialistický zväz mládeže. Tie tábory stromu života vznikli na platforme SZM, ale zároveň to boli veci, ktoré neboli po vôli ani komunistickému režimu často, pričom niektorí, niektorí, niektorí príslušníci toho režimu, alebo niektorí ľudia, ktorí boli v tom režime aktívni, tie tábory akoby vlastnými menami podporovali, ako zaštiťovali alebo chránili. Čiže skutočne tí spomínaní dvaja ľudia Vlado Paško a Klára Jančurová, ktorí začali vyťahovať tie vagóniky v osemdesiatom šiestom čierno hronskej železnice, ktorú vyhadzovali ako nepotrebné veci do šrotu vtedajšie štátne lesy, ktoré tú železničku prevádzkovali, tak oni ju zachraňovali v mene Socialistického zväzu mládeže, ale zároveň teda apelovali na to, že sa tu likviduje jedna dôležitá časť našej histórie, no a to bolo prirodzene voči tomu režimu kritické.“

„Spomínam si veľmi jasne na články, ktoré boli v denníku Pravda, ktoré boli podpísané tým menom, na ktoré tiež nezabudnem, že Dana Pistorová, je také meno. To bol pseudonym nejakého komunistického funkcionára, ktorí útočili na tých ochranárov z toho prostredia Bratislavy nahlas. Čiže na to si spomínam. Spomínam si na samotný manifest alebo dokument, ktorý sa takto volal Bratislava nahlas, spomínam si trebárs na boje za záchranu prírody Lužných lesov na juhu Slovenska v okolí Dunaja, ktoré boli kvôli výstavbe vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros do veľkej miery ohrozené alebo aj likvidované. Všade som chodil ako fotograf, všade som chodil ako jeden z účastníkov, ale nebol som v tom tíme ľudí, ktorí vypracovali tento manifest Bratislava nahlas, ale chodil som na tie aktivity.“

Môj otec, tridsiaty prvý ročník narodený, keď sa začala vojna tridsať deväť, tak mal, myslím, osem rokov, áno, osem rokov. Takže, oni sa sťahovali vtedy, bývali na viacerých miestach v rámci Bratislavy a len jeden príbeh spomeniem, keď niekde bývali, tak keď tam raz prišla nejaká razia, myslím, že to bola Hlinkova garda, tak môj otec bol skrytý niekde pod posteľou priamo a že oni proste bodákmi tam pichali do tej postele a ako keby zázrakom, zázrakom ho nezranili, Vďaka tomu prežil. Čiže boli to veľmi traumatické spomienky, o ktorých ani otec nechcel veľmi hovoriť. A stará mama detto. Skrývali sa na Liptove, skrývali sa na viacerých miestach na Slovensku.“

„Jedného dňa na jeseň štyridsaťštyri prišli, prišli partizáni. Viem aj teda vlastne z rodinného rozprávania, že už mali vypité. Prišli skoro ráno, mali samopaly a vlastne ako žiadali môjho starého prastarého otca, aby zakúril v lokomotíve, že oni pôjdu na výzvedy do Hronca. Z Čierneho Balogu do Hronca je to asi osem kilometrov. Je to vlastne hlavná trať tej úzkorozchodnej železnice. Tak proste išiel. V tej lokomotíve bolo niekoľko partizánov, už si teraz nespomínam koľko presne. On a jeho kurič, ktorý sa volal Dežko Švec alebo Dezider Švec. Pred Hroncom videli z tej lokomotívy nejakú malú malú nemeckú jednotku. Keď to videli partizáni, tak začali začali na tú jednotku strieľať. Lenže za zákrutou bola väčšia nemecká jednotka. Opäť, keď to videli partizáni, tak vlastne, ako vyskákali z lokomotívy a ušli niekde do lesa, čím sa zachránili. Nemci posádku lokomotívy, to znamená môjho prastarého otca a jeho kuriča zadržali, na námestí v Hronci vlastne postavili k stene a zastrelili. Dodnes tam je pamätná tabuľa na budove, kde je aj hostinec v centra Hronca. Inak je to malé kúzelné mestečko, odkiaľ aj pochádzal známy herec Ladislav Chudík, ktorý mimochodom tej železničke tiež, keď sa opravovala, pomáhal. No a tá historka má ešte pokračovanie. Veliteľ, alebo jeden z tých ako dôstojníkov v tej nemeckej jednotke, ktorá môjho prastarého otca zabila, mu teda zobral náramkové hodiny a prišli na Čierny Balog. Zhodou okolností prišli do domácnosti mojej prastarej mamy, teda manželky, ktorá nič netušila, čo sa stalo a ktorá vedela po nemecky. Údajne sa správali k nej slušne, akurát, že v istej chvíli ako vyložil náramkové hodiny, ktoré patrili jej mužovi a s poznámkou: -Wir haben heute geschlosen partisanen – Sme dneska zastrelili partizánov-, a čím ona vlastne pochopila, že jej muž bol zabitý.“