Alžbeta Balážová

* 1940

  • Voľačo bolo v strane, neviem čo, ale ja som sa do toho neplietla. On bol taký rovný, keď voľačo chcel, tak to povedal bez všetkého. Potom ho vylúčili a on si povedal, že vyseriem sa na vás. Potom prišiel jeden pán pre stranícku knižku, ale ja som mu ju nedala, lebo Štefan nebol doma. Hovorím, ja sa do toho nepletiem, vybavte si to s ním.

  • Starý otec mal rádio na baterky a počúval Szabad Európa (Slobodnú Európu), ale iba potichúčky. Lebo na dedine boli takí, ktorí udávali. Pamätám si, ako piati chlapi v kuchyni počúvali toto malé rádio. Nebohý otec išiel zvoniť do kostola, o pol deviatej bola slovenská omša a o pol jedenástej maďarská. Hoci na dedine nebolo veľa Slovákov, omša musela byť. Farár Károly Horváth prišiel otvoriť dvere a ľuďom povedal, aby išli domov, lebo v Maďarsku vypukla revolúcia. Bolo toľko snehu, že sme mali zasnežené celé topánky. Bolo to 26. októbra. Nechcel nikomu, ani sebe spôsobiť trampoty.

  • Išla som do školy v roku 1946. Vtedy boli len slovenské školy až do štvrtého ročníka. Od piatej triedy som už chodila do maďarskej. Keď som chodila na náboženstvo pred prvým prijímaním, tak som ešte nevedela dobre čítať po maďarsky. Titusov otec (strýko Gejza) bol ešte doma a vždy ma bil s palicou po rukách, že neviem dobre čítať: `A prečo si nečítala dobre?!`Bolelo to.

  • Full recordings
  • 1

    Hruba Borsa, 19.06.2021

    (audio)
    duration: 26:37
  • 2

    Baka, 02.10.2021

    (audio)
    duration: 49:10
Full recordings are available only for logged users.

Dcére obuvníka, ktorému zobrali živnosť, príbuzných vysťahovali do Maďarska

Alžbeta Balážová s rodičmi a stýkom Gejzom
Alžbeta Balážová s rodičmi a stýkom Gejzom
photo: Archív pamätníčky

Alžbeta Balážová, rodená Csölleyová, pochádza z obuvníckej a roľníckej rodiny. Jej otec sa volal Gyula Csölley a pochádzal z dediny Baka pri Dunajskej Strede. Alžbeta sa narodila počas druhej svetovej vojny, 23. októbra 1940. Baka vtedy patrila po prvej Viedenskej arbitráži k Maďarskému kráľovstvu. Alžbetin otec sa vyučil za obuvníka asi u svojho otca Rudolfa. Celkom sa im darilo, keďže v roku 1937 odkúpili dom od miestneho žida. Zriadili si v ňom dielňu aj tam bývali. Jej mama Janka, rodená Fekete, žila vo vedľajšej dedine Jurová a pochádzala z roľníckej rodiny. Starí rodičia z maminej strany mali asi šesť až sedem hektárov polí, o ktoré prišli v kolektivizácii v 50. rokoch. Vojnu pamätníčka prežila ako dieťa v Bake bez otca, ktorý bol na fronte aj v zázemí. Po vojne rodinu jej strýka Feri bácsiho , ako ho doma nazývali, vysťahovali do Maďarska, lebo bol roľník a jeho svokrovci mali veľa rolí. Po vojne zrušili na území Slovenska všetky maďarské školy, takže Alžbeta navštevovala prvé štyri ročníky len v slovenskej triede. Až v piatom ročníku začala chodiť do maďarskej školy. Po ukončení základnej školy v Gabčíkove v roku 1954 začala Alžbeta chodiť do práce, lebo rodičia nemali toľko peňazí, aby ju poslali študovať. Stala sa šičkou v obuvníckom výrobnom družstve v Dunajskej Strede aj napriek tomu, že sa za obuvníčku nevyučila. Pracovala aj ako kontrolórka pre závod v Gottwaldove (dnešný Zlín), kde pôsobila desať rokov, až kým sa nevydala. Potom sa starala o deti a neskôr aj o manžela, keď ochorel. V roku 1959 si urobila zdravotnícky kurz. V neďalekej Dunajskej Strede postavili nemocnicu, kde začala brigádovať a napokon tam ostala pracovať v kuchyni. Revolučné udalosti z roku 1956 v Maďarsku, keď sa ľudia vzbúrili proti komunistickému režimu, vnímali aj Maďari v Bake. Alžbeta si pamätá, ako v deň jej vypuknutia zrušil farár omšu. V čase invázie spojeneckých vojsk do Československa v roku 1968 mali v rodine pamätníčky zabíjačku. Nebála sa, že bude vojna, ale pamätá si, že jeden tank narazil do domu jej kamarátky. Jej manžela, ktorý bol straník (člen KSČ) a začal inváziu kritizovať, zo strany vylúčili. Už viac ako dvadsať rokov žije na dôchodku v rodnej dedine Baka.