Ľubomír Badiar

* 1958

  • „Celé to vlastne tak explodovalo, že každý ako keby riešil tú svoju agendu. Peter Bula bol učiteľ, tie problémy školstva mal proste ohmatané. Každý proste ako keby hľadal a snažil sa pomáhať v tom smere. Čiže my sme vlastne boli v tom centre, tí, ktorí tam boli denne. Každý jeden deň sme dostávali podnety od ľudí, v tom kontakte: Tak príďte nám tam pomôcť, jeden taký námestník je tu, proste komunista, má tri autá a zahryzol sa proste, vyhadzuje ľudí. No a my sme ako takí arbitri vyštartovali ráno alebo na obed a šli a riešili ako sudcovia a rozhodcovia v sporoch v tých podnikoch, malých, väčších. Ja som bol v Zelenine raz, to si pamätám, lebo to bola, to tam už hrozilo, že ho defenestrujú toho, to bol námestník riaditeľa, zjavný zbohatlík, no proste doslova až až. Takže boli to také erupcie revolučné. No a to, čo ste spomínali, že boli sme pripravení, to riziko tam vždycky bolo, že to niekto ten prvý mesiac kruto akože celé ukončí, že príde nejaký pokyn a ozbrojení milicionári alebo ja neviem, polícia alebo ŠtB. Čiže zrejme preto mnoho ľudí vyčkávalo a potom sa vynorili, lebo už keď bolo vlastne všetko jasné, už keď sa vlastne zrušil ten článok v Ústave a postupne tie diskusie, tá nová vláda už zložená nielen z komunistov. Takže už bolo bezpečno potom. Takže to je aj ťažko opísať akože taký jeden deň, lebo tá sieň bola neustále plná ľuďmi. Samozrejme, časť tých ľudí boli ľudia, ktorí prišli úplne že s bláznivými problémami, s očakávaniami, ktoré sa nedali riešiť, ja neviem, že so susedom má spor o nejaký plot, no tak ako, čiže ako keby sa vylial, ako keby ten národ vylial všetky tie bolesti, ktoré bolo treba vždycky odfiltrovať, že dobre, tak vám doporučujeme právnika, spolupracuje s nami. Ale najväčší problém boli tí ľudia v tých podnikoch, kde sa snažili ako keby ten prevrat uskutočniť na tej úrovni, kde robili, kde chodili proste do práce.“

  • „Ja som výtvarník, ako taký kreatívec, a pre mňa študovať v systéme školstva, ktoré od Márie Terézie neprešlo reformou, bolo utrpením. Proste ani nemám moc pamäťovú výbavu, svet čísel nie je môj svet, svet slov je skôr môj svet, alebo svet tvorivých nejakých činov. Takže to bolo pre mňa utrpenie študovať na škole, kde ten školský systém bol o tom: namemorovať, každého naučiť rovnako všetko, proste podľa nejakých smerníc a toto dodnes vidím aj na svojich deťoch, že v istom zmysle sa hľadajú aj kvôli tomu, že im tá škola nepomohla nájsť samých seba.“

  • „Proste ja som to tak nejak pochopil aj ako veriaci, ako kresťan, ako časť cirkvi, že toto je to, na čo sme tu. Že to nie je teraz aby sme tu vytvárali, vymýšľali nejaké rituály alebo nejaké procesie, ale že sme tu proste na to, aby každý tou mierou, akú má kondíciu, ako vie, robil to malé dobro. Hoci len takým spôsobom, že navarí polievku niekomu, kto sa dostal na okraj a táto fáza je asi taká finálna moja, lebo toto ma nesmierne teší a baví aj s pár ľudmi, ktorí tomu tiež rozumejú, pomáhať ľudom, ktorí sú na okraji, ktorí sa ocitli v núdzi v kríze. Samozrejme, tá pomoc je škála od tých základných potrieb až po nejaké posúvanie tých ľudí, aby sa posunuli o level vyššie, našli si prácu. A je to malá práca, ale je to práca s konkrétnymi ľudmi, s konkrétnymi príbehmi. Ja som tam aj to svoje vierovyznanie našiel, ako že sa dá uplatniť, aj to svoje také občianske angažovanie. Netúžim po ničom viac. Podľa mňa asi tak by mal ten svet fungovať, že sú proste nejaké komunity, ktoré žijú a pomáhajú si a snažia sa ten svet urobiť lepším.“

  • „Každý musel ísť do nejakého, boli ponuky, kde treba kooptovaním zaplniť tie prázdne miesta po komunistoch, takže ja som bol tiež nejaký čas poslancom Mestského národného výboru za kultúru s Ľubou Blaškovičovou. Takže každý, nebolo nás veľa, boli sme amatérski politici, nedobrovoľne sme sa stali politikmi, takže v tej prvej fáze bolo treba kooptovať, tak kooptujte. Takže tam nebolo na výber, ale potom už keď boli voľby, tak tam som ja neašpiroval práve kvôli tomu, čo som povedal, že som cítil, že tam dole mám pomôcť, že tam sú ľudia. S Petrom Neuwirthom sme verne robili tú kontaktnú službu, ja som potom mal aj také vyššie organizačné úlohy už na úrovni štatutára, ale musel aj tam niekto zostať, nemohli ísť všetci do Federálneho zhromaždenia alebo neviem, do Národnej rady, takže tam išli proste ľudia, ktorí aj cítili, že majú čo priniesť a mali nejaký program v hlave. Ale toto nebol môj level angažovania sa.“

  • „Paradoxne na to spomínam veľmi rád, že to je... ja vlastne akože tým vývojom som sa dostal vlastne až dnes, som vedúci charity a tam tá situácia veľmi ťažká ako keby nastaví v človeku tie prahy: Že čo je ponižujúce? A človek keď to zvládne a odolá, dokáže nejakým spôsobom to prijať, že tak potom v situáciách, ktoré sú v živote ťažké, tak ako keby ten prah vám slúži ako také merítko.“

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 09.11.2022

    (audio)
    duration: 01:44:40
Full recordings are available only for logged users.

Podľa mňa asi tak by mal ten svet fungovať, že sú proste nejaké komunity, ktoré žijú a pomáhajú si a snažia sa ten svet urobiť lepším.

Ľubomír Badiar sa narodil 12. apríla 1958 na podtatranskom vidieku v dedinke Lučivná v rodine roľníkov Jána (1931) a Márie (1935), ktorí hospodárili na svojom vlastnom malom gazdovstve. Otec bol spoločenský človek. Angažoval sa v cirkvi, bol kostolníkom, kurátorom, členom telovýchovnej jednoty i hasičského zboru. Až do dôchodku pracoval v Chemosvite ako robotník. Ľubomírovi starí rodičia žili skromne, chudobu zažili počas vojnových i povojnových rokov. Starý otec Ján Fabik často spomínal na povojnový prídelový systém. Až do konca života mal strach, že sa ťažké časy môžu vrátiť. Predkovia starého otca slúžili u grófa Sakmáriho a za vernosť od neho dostali gazdovstvo. Počas združstevňovania starého otca donútili vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva a odovzdať celé svoje hospodárstvo. Napriek tomu, že na družstvo si po čase zvykol, túto krivdu si v sebe nosil po celý život. Bol zarytým odporcom komunizmu. Ľubomír svojich prvých pätnásť rokov života prežil v rodisku pod Tatrami ako najstarší z troch súrodencov. Mal radostné a bezstarostné detstvo. Venoval sa tvoreniu, ale aj športu a detským hrám v prírode. Na základnú školu začal chodiť v roku 1964 v rodnej obci, druhý stupeň absolvoval vo Svite. Systém výuky na škole mu však nevyhovoval a do školy nechodil rád. V nedeľu zvyčajne chodieval do kostola, liturgia v chladnom kostole bola však pre neho nezrozumiteľná a nič nehovoriaca. Škola aj návštevy kostola v ňom zanechali zmätené, negatívne dojmy. V roku 1968 mal Ľubomír ešte len 10 rokov, spomína si však, že ľudia v panike nakupovali, báli sa, že vypukla vojna. Dedinou prechádzali tanky aj kolóny áut. Ľubomír začal študovať na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach v roku 1974. Na škole začal prvýkrát premýšľať o slobode. Mal učiteľov, ktorí boli slobodní v tvorbe a boli vynaliezaví v hľadaní ciest k nezávislosti. V maturitnom ročníku zorganizovali maturanti spolu so študentmi tretieho ročníka výstavu študentských prác, ktorá však trvala len jeden deň. Boli na nej vystavené aj protirežimové diela a výstava sa stala veľkým problémom. Príslušníci štátnej bezpečnosti (ŠTB) zbalili všetky práce, odniesli ich na povalu školy a zároveň začali prešetrovať študentov, ktorí boli aktérmi výstavy. Trestom pre žiakov boli zlé posudky, s ktorými sa nedalo vôbec alebo len veľmi ťažko dostať na vysokú školu. Po maturite sa Ľubomír prihlásil na VŠVU v Bratislave, kam ho však nevzali. Požiadal o ročný odklad základnej vojenskej služby a prihlásil sa do Prahy na UMPRUM (Vysoká škola umělecko-průmyslová). Chcel sa stať scénografom, ale ani na túto vysokú školu ho bez protekcie neprijali. Základnú vojenskú službu absolvoval v Dobřanoch pri Plzni. Po návrate z vojenčiny dostal prvé angažmán v Košiciach vo Zväze slovenských výtvarných umelcov (ZSVU). V novootvorenej galérii, ktorá sa neskôr stala sídlom VPN, dostal miesto výtvarného referenta. ktorý mal na starosti organizáciu výstav. Bolo to veľmi inšpiratívne prostredie slobodne mysliacich výtvarných umelcov z celého východného Slovenska. Istý čas sa angažoval v cirkvi, kde sa snažil vytvoriť priateľskú komunitu ľudí, ktorí sa spolu zúčastňujú rôznych akcií, zdieľajú medzi sebou skúsenosti s výchovou detí či poskytujú pomoc núdznym. Zbyněk Prokop, Marcel Strýko, Peter Neuwirth, Peter Bula, Štefan Tomčo, Erik Groch, Peter Kalmus a mnohí ďalší z radov hercov a študentov i zástupcov VSŽ (Východoslovenské železiarne) boli spolu s Ľubomírom v novembri 1989 zakladateľmi prvého výboru OF/VPN (Občianske fórum/Verejnosť proti násiliu). Po revolúcii bol Ľubomír kooptovaný ako poslanec Mestského národného výboru. Podieľal sa na príprave prvých slobodných volieb, sám v nich však nekandidoval. Ľubomírovi bol blízky a prirodzený občiansky priestor na miestnej, lokálnej úrovni, kde sa po niekoľkoročnej práci a budovaní lokálnej komunity postupne prepracoval ku charite, ktorej sa venuje dodnes. Táto práca ho nesmierne teší a napĺňa. Nachádza v nej svoju vieru ako aj priestor pre občiansku angažovanosť. Žije podľa svojho vnútorného kompasu, ktorý mu ukazuje smer a zmysel života, akým je konanie dobra pre ľudí, ktorí ho majú málo alebo v ich živote absentuje. Ideálom konania dobra je pre neho Kristus, ktorý prináša dobro a učí ľudí to dobro konať a žiť. Táto viera Ľubomíra neustále motivuje a nabíja energiou. Jeho životným krédom je viera v dobrého Boha a snaha stať sa distribútorom toho dobra.