Alexander Bachnár

* 1919  †︎ 2019

  • „O mojej mame; to už siaham do jednej oblasti, ktorá je pre mňa veľmi nemilá. Pretože to už bolo obdobie Slovenského štátu, to boli represie, to bolo vykynožovanie. Nie je náhoda, že z našej desaťčlennej rodiny, sedem mojich bratov a sestier zahynulo nacistickým vykynožovaním. Medzi nimi bola aj moja maminka, ktorú identifikovala moja sestra Ela, ktorá to prežila. Ona bola krajčírka, a ako taká identifikovala moju mamu vďaka tomu, že jej šila šaty. Tak vedela, že to sú šaty, ktoré ona svojej maminke šila.”

  • „Osudy našej rodiny sú také mnohoznačné. Z našej rodiny sa zachránili iba traja plus otec. Zaujímavý je jeho prípad. Prežil vďaka tomu, že sa ho ujal jeden mimoriadne vznešený, veľkodušný, obetavý lekár, doktor Petelen, riaditeľ nemocnice v Banskej Bystrici. Lebo keď koncom novembra hnali židovských väzňov z krajského súdu do Kremničky do tankového okopu, kde ich vraždili, môj otec v noci spadol a zlomil si nohu. Gestapo a gardisti nezbadali, že otec tam zostal ležať. Ráno ho našli občania obce Kremnička, dovieyli ho na rebriňáku do Banskej Bzstrice, kde sa ho ujal doktor Petelen. Pravdou je, že keď potom gestapo robilo kontrolu židov a partiyánov v nemocnici, tak išli a hľadali aj môjho otca. Doktor Petelen v snahe otca zachrániť ho dal do jednej miestnosti a na dvere tej miestnosti dal žltý nápis: škvrnitý týfus, flecktyphus. Nemci a gardisti keď videli tento nápis, tak utekali zo strachu, aby sa nenakazili. A výsledok bol potom ten, že doktor Petelen, ktorého fotografiu mám u seba na stene, zachránil môjho otca až do oslobodenia.”

  • „Široký na jednej schôdzi sa vyslovil, možno povedať, strašne zločinne. On povedal: Židia nemôžu byť poctiví, pretože Nemci nenechali nikoho žiť, kto by nebol ochotný s nimi spolupracovať. Ja som potom bol preložený z Bojovníka do redakcie Pravdy, a tak bolo dosť židovských redaktorov, Rozner, Müllerová, Zajac, moja maličkosť. Všetci boli vyhodení zo svojich funkcií, a bol tam ponechaný len Rudo Zajac, a to z takého dôvodu, že keby sa povedal, že ide o antisemitizmus, tak bol argument: No a čo? Veď Zajac tam je.”

  • „Nováky sú samy osebe fenomén – to boli tri objekty obohnané ostatným drôtom, pri vchode do každého objektu boli spočiatku suroví gardisti, neskôr menej suroví žandári... Že v tomto tábore, kde sme spávali na palandách, na ktorých bolo niečo slamy pohodenej, kde sme mali na obed snáď len nejakú teplú polievku, sa z tohto tábora pričinením samotných väzňov dospelo k situácii, že sa tam žilo pomerne bohatým materiálnym a ešte bohatším kultúrnym životom. Začali sa tam vytvárať rozličné dielne remeselné – čalúnnická, zámočnícka, tokárska, krajčírska, čiapkarská, aj siete volejbalové pre tenis či ping-pong sa tam vyrábali, robil sa tam exkluzívny nábytok pre ministrov vtedajšej vlády, to všetko bolo na vysokej úrovni. Založila sa tam škola základná, táto škola bola schválená vtedajším ministerstvom školstva, ministrom bol vtedy Sivák, jeden z tých slušných a demokraticky orientovaných predstaviteľov slovenskej vlády. Nebol dokonca, mám pocit proti deportáciám. Ja ako riaditeľ školy som mal k dispozícii sám izbu. Každú nedeľu o desiatej prišli deti ku mne. Deti prišli ku mne, mal som k dispozícii gramofón a nádherné platne, som fanúšik vážnej hudby. To bol koncert vždycky spojený s besedou – ja som mal k dispozícii čaj, keksy, sucháre - a ja som im vždy prednášal o husitstve, tak som im pustil Smetanovu Má vlast. Tak si vedeli dať do súvislosti to odborné, aj to citové. Tie, čo to prežili, na to dodnes spomínajú, že sa u mňa naučili počúvať hudbu."

  • „Tieto papiere, ktoré mám pred sebou, majú už 51 rokov, dostal som ich v čase Povstania od mojich detí, žiačok z nováckej školy, ktoré boli v tom čase v Banskej Bystrici a využili každú príležitosť, aby mi napísali. Keď niekto z našej jednotky prišiel do Bystrice, tak ony po ňom poslali tie listy. Jedným z najparadoxnejších momentov bolo to, že tieto deti nevedeli, čo je to žiť v slobode. Prišli do Novák ako malé deti, ony nevedeli, že existuje aj iný spôsob života. ‘Drahý pán riaditeľ, konečne sa nám naskytla príležitosť napísať vám. Som v Bystrici, predstavte si, kde som sa až dostala, je tu tiež Vera, Magda, Tomáš aj Baba a sú tu v okolitých dedinách. Dnes došla Ružena, Judita a Ivko’ – všetci traja zahynuli v Kremničke - ‘Pán riaditeľ, čo sme cez tie dva týždne vytrpeli, sa nedá vypovedať. ’ Píšu, ako sa deti nudia, chýbajú im knižky, pre nich je to v meste nijaké, nevedia sa ľuďom prispôsobiť a tešia sa, keď vidia známu tvár z Novák. Pre mňa boli tie listy silnou vzpruhou aj do dnešného dňa. Baba, ktorú spomína a žila v Izraeli, vlani zomrela. S každým z týchto detí ide aj kúsok zo mňa..."

  • „Naša jednotka, teda Zoričova jednotka, mala obsadenú obec Skýcov, to bola obec fakticky celý čas československá, tam Nemci neprišli. Občania sa o nás starali jedinečne. Potom sme dostali pokyn prejsť front a spojiť sa s Červenou armádou. V tom čase to už bol obrovský útvar, naša jednotka už mala okolo 600 príslušníkov, ako brigáda. Pri Orovnici, pri Novej Bani, cez Hron sme mali prejsť front. To bolo 16. marca. Hron bol rozliaty s ľadovými kryhami, tak Červená armáda nám pripravila mostík, on bol 10 cm pod vodou, aby ho Nemci nezbadali. My namiesto toho, aby sme došli k tomu mostíku, sme prišli asi o 100 metrov vyššie a Nemci na nás počkali, údajne to bola zrada. Spustili paľbu na nás, tam veľa našich padlo a veľa sa utopilo, lebo skočili do rieky a málokomu sa podarilo preplávať. Štábu sa podarilo prejsť, aj rozviedke, ale my sme boli zadný voj, moja čata, okolo 35 ľudí, a my sme mali zabezpečiť celý prechod zo zadu. Tí, čo išli vpredu, sa dostali do paľby, my sme ešte boli vtedy hore na kopci. Našej Dukesovej rozviedke sa podarilo v spodkoch preplávať Hron, asi 60 metrov... My sme sa vrátili späť do Skýcova, ale ten už bol vypálený, keď sme sa vrátili. Nemci tam prišli po našom odchode a okrem 6 domov, fary a pošty a 4 domov, všetko vyhorelo. Keď sme sa vrátili, ešte sa v obci dymilo.

  • „Potom, aby tá dehonestácia, tá ľudská dôstojnosť bola potlačená ešte viacej, tak nám zobrali zelené vojenské uniformy a dali nám prefarbené uniformy namodro s okrúhlymi čapicami, po bývalých námorníkoch CK monarchie, admirála Horthyho. Aby bolo na ulici vidieť, že idú Židia. Podobne mali aj Rómovia – my sme mali modré uniformy a Cigáni mali hnedé."

  • „My sme v tom čase ako členovia komunistickej strany žili v predstave, že to je dobre všetko, čo Strana robí, lebo sme počuli, že Die Partei hat immer Recht. Dokonca niekedy, keď sme mali pocit, že to tak nie je, tak sme sa sami nahovárali a presviedčali, že Strana pravdu má, lebo sme si nechceli pripustiť tú skepsu. V podstate sme schvaľovali, čo sa dialo. Neuvedomovali sme si tie dopady na ďalší vývin spoločnosti, republiky... Boli vtedy demonštrácie proti Demokratickej strane, bolo obsadzovanie budov po tzv. buržoáznych stranách, zaznamenávali sa úteky do cudziny, utekalo dosť funkcionárov najmä Demokratickej strany, si spomínam na zrežírovaný útek Ambrušov, ktorý bol zrežírovaný Bezpečnosťou. Nedocenili sme to, čo sa odohrávalo, mysleli sme, že je to správne, a skepsa prišla až potom, keď prišli prvé procesy, Slánsky a spol., sme si uvedomili, že to nie je v poriadku. Zistili sme, že obžalobný spis a výpoveď Slánskeho boli takmer totožné."

  • Full recordings
  • 1

    v Bratislave, 03.03.2015

    (audio)
    duration: 01:31:47
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 08.06.2018

    (audio)
    duration: 02:03:49
    media recorded in project Příběhy 20. století TV
  • 3

    Bratislava, Slovensko, 30.07.2018

    (audio)
    duration: 03:24:03
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

V čím ťažších podmienkach je človek, tým viac je schopný zo seba vydať

aktualna fotografia
aktualna fotografia
photo: Martina Fiamova

Alexander Bachnár sa narodil 29. júla 1919 v Topoľčanoch v mnohodetnej rodine remeselníka. Ako jediný zo súrodencov vyštudoval gymnázium, najskôr v Nitre, a potom v Prievidzi, zmaturoval v roku 1938. Od strednej školy bol aktívny v ľavicovo orientovanom ilegálnom hnutí, zameranom buď na sionizmus, alebo komunizmus. Pred druhou svetovou vojnou absolvoval pedagogickú akadémiu v Bratislave, ale po vzniku Slovenského štátu už nemohol absolvovať skúšky a získať diplom. Vo februári 1940 bol povolaný do armády, skončil v pracovnom 6. pluku. Z východného Slovenska sa dostal k Svätému Juru kopať Šúrsky kanál, kde sa prvýkrát stretol s partizánskou skupinou Alexandra Markuša. V júni 1942 ho eskortovali do tábora v Novákoch, kde najskôr pracoval v kameňolome, neskôr robil riaditeľa školy. Naďalej pokračoval v ilegálnej činnosti. V auguste 1944 po prejave ministra Čatloša prevzali moc v tábore a odišli k partizánskej jednotke na neďalekej hore Vtáčnik. Ako veliteľ partizánskej jednotky sa zúčastnil viacerých významných bojov - pri Baťovanoch, pri Turčianskom Sv. Martine, pri Novej Bani a Krížnej. Skončil pri obci Skýcov v oddiele majora Zoriča, demobilizovaný bol pri Badíne. Po vojne, ktorú prežil len jeho otec a jedna sestra, sa z Topoľčian odsťahoval do Bratislavy. Pracoval vo viacerých redakciách. Priklonil sa k dubčekovsko-reformistickému krídlu komunistickej strany a v roku 1969 bol zo strany ako antisocialistický živel vylúčený.