Jozef Babiak

* 1934  

  • „Ja som sa pozeral na druhú svetovú vojnu ako v divadle. Lebo tento majer bol, to je päť kilometrov alebo tri kilometre od Ipeľského Sokolska, čo bola hranica a teraz je s Maďarskom. Tam všetky tie americké lietadlá lietali cez tie - Boržéň sa volali - tie kopce, stade a to tam, napriek tomu, že to bolo Maďarsko, Hitler a Horthy, tak ani ich nenapádali a cez nás prelietali tie stovky lietadiel na bombardovanie do Nemecka. No tak to boli roky, keď som ja mal osem-desať rokov, to pre nás bolo také divadlo a nič sa nám nestalo! Nepartizánčili sme, nezaujímali sme sa, tam potom v ʻ45-tom sa striedali Rusi s Nemcami. Trikrát nás oslobodili, trikrát nás zabrali a my sme sa dívali ako debili na nich, že čo. A Nemci! Ja nemôžem na Nemcov povedať, tí sa voči nám, tí, čo sme to proste brali ako vojnu, absolútne nič povedať, že by sa voči nám dopustili nejakého násilia alebo nejakého likvidovania. Zobrali Židov z dediny, samozrejme. To Maďari zariadili, že aj od nás tých Židov zobrali, ale nám, čo sme boli mimo, tak nič sme nemali, žiadne problémy.“

  • „Tak ako nás Maďari rešpektovali, tak do ʻ53-tieho roku sme prežívali s kontingentami, ale nechali nás, ale potom prišla nejaká besná doba. V ʻ52-hom nasadili také kontingenty, proste nás zlikvidovať. No otec nechcel podpísať, samozrejme, ten vstup do družstva. Lebo to boli také záležitosti, že všetko ste museli odovzdať, kone, kravy, maštale, všetko! Nič nezostalo, len dom, kde si býval, a robiť ako nádenník. Tak to proste on nedokázal preniesť cez srdce, že on takýmto spôsobom príde o majetok. Narúbali mu také kontingenty, že mu dali paragraf na to. Nesplnenie kontingentov a v ʻ53-ťom išiel do basy! Za tie kontingenty.“

  • „Jak prišla menová reforma, nás vyplatili dopredu v tých starých peniazoch ešte aj viac, ja som vtedy dostal také výplaty, že proste som sa divil, ako to funguje. Ale v Prahe a tam v okolí zdvihli ceny na desaťnásobok! Tam lístok stál nie 3 koruny, ako normálne, ale 30 korún! Knihy jedine nezdraželi, tie som kupoval, ale v bufete, napríklad pred tou menovou reformou som chodil do Prahy k tomu známemu, frajerovi, ten bol už ženatý s druhou samozrejme. Tak som zažil ten život aj počas tej menovej reformy, no čo sa tam dialo. Tí milionári, čo prišli o tie fabriky, lebo ešte dožívali niektorí, tam rozhadzovali peniaze ako bezcenné, to darmo, 1:50 každý pochopil ako úplnú likvidáciu, tak, samozrejme, ako sa dalo, tak podvádzal a tak robil. A tieto podmienky vo mne tak zlomili akúkoľvek [...], lebo prezident Zápotocký, na to v živote nezabudnem. Deň pred tou menovou reformou mal prejav v rozhlase a povedal, že žiadna menová reforma nebude. Ľudia sa upokojili a na druhý deň bola menová reforma. Tie štrajky potom v tých fabrikách, lebo niektorí potom žili len z ruky do huby, o všetko prišli, tak to vo mne nechalo takú psychickú úplnú nechuť.“

  • Full recordings
  • 4

    Zvolen, 25.01.2018

    (audio)
    duration: 02:01:21
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Nájsť zmysel života, pre mňa je to viera v Boha

Profilové foto začiatok 70. rokov
Profilové foto začiatok 70. rokov
photo: archív pamätníka

Jozef Babiak sa narodil 29. augusta 1934 v Žiari nad Hronom. Pochádzal z roľníckej rodiny a spolu so sestrou a rodičmi sa presťahoval do Lontova neďaleko Šiah. Počas druhej svetovej vojny toto územie pripadlo Maďarsku, Babiakovci tam však zostali žiť. Ako 8-ročnému mu umrela mama, otec sa neskôr oženil. Po roku 1948 bol perzekvovaný a neskôr odsúdený ako kulak. Jozef s takýmto profilom nemohol študovať na vysokej škole a išiel pracovať do Motorletu Jinonice. Prostredníctvom kolegu sa na neho nakontaktoval agent ŠtB, ktorý ho vylákal za hranice s Rakúskom pod zámienkou emigrovať. Jozefa chytili odsúdili na 16 rokov väzby. Vo väzení sa stretával s politickými väzňami a kňazskými osobnosťami, od ktorých sa priučil rôznym znalostiam, z ktorých mu najviac učarovala fyzika. Bol tvrdým odporcom režimu a odmietal si podať žiadosť o prepustenie. Z väzenia ho pustili až v roku 1966. Usadil sa vo Zvolene, tu sa zoznámil s bankovou úradníčkou Máriou Slosiarovou, s ktorou sa o rok neskôr oženil. Narodili sa im dvaja synovia. Jozef pracoval v ŽOS Zvolen a neskôr vo zvolenskej nemocnici. Až do novembra 1989 bol hlasným kritikom režimu. Po Nežnej revolúcii sa snažil podnikať, od roku 1994 žije na dôchodku a venuje sa fyzike.