The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Antal (* 1950)

• narodil sa 24. februára 1950 v pracovnom tábore v sovietskom Elgene

• jeho matku zatkli a odviedli na Sibír na nútené práce v roku 1945, oslobodili ju po smrti Stalina

• matka cestou vo vlaku do zajatia potratila, Ján sa narodil v pracovnom tábore, jeho otec je neznámy

• Jána sa podarilo získať zo Sibíra asi rok po oslobodení matky

• matka sa vydala druhýkrát, Ján si rýchlo zvykol na Slovensku

• v roku 1968 bol v Hradci Králové, režim nenávidel, ale rebeloval voči nemu skôr povrchne

• v 70. rokoch žil v Prahe, neskôr doopatroval chorú matku v Kežmarku

• počas Nežnej revolúcie bol v nemocnici so zlomeným kĺbom

Ján Antal sa narodil za polárnym kruhom ako syn ženy intervenovanej v sovietskom pracovnom tábore. Nikdy nezistil, prečo ju zatkli a musela niekoľko rokov stráviť vo vyhnanstve na Sibíri. Neskôr ako dospelý muž sa veľmi neangažoval ani do politiky, ani proti nej, hoci počúval Karla Kryla a nenávidel komunistický režim. Tvrdí, že jeho odpor voči zriadeniu nesúvisí s jeho osobnou históriou. Je však živým mementom toho, ako túžba po moci, postavená na strachu a obmedzovaní slobody, ničí životy nevinným ľuďom.

„Spomínam si na jednu vec - keď ma Rusi cez okno vlaku dali mame a povedali: toto je tvoja mama. A ja som ju videl prvýkrát a nechápal som. Bol som ale rád, že mám zrazu niekoho, kto ma objíma, vybozkáva, vezme za ruku. Dovtedy sa o mňa starali vojaci. Mal som so sebou vo vlaku také lietadielko, volal som ho samoletčík, keďže som hovoril po rusky,“ vybavuje si prvú spomienku na svoju mamu.

Narodil sa totiž v gulagu, konkrétne v Elgene na Čukotke. Bolo to 24. februára 1950 a žena, ktorá ho porodila, Irena Kawashová, rodená Majeríková, bola v tej dobe v pracovnom tábore na Sibíri ako väzenkyňa. Novorodenec nevážil ani len kilo, a jeho matka, ktorá pod náporom každodennej driny nemala mlieko, ho dala žene do neďalekej dediny, aby ho odkojila. Matke umožnili strážcovia pravidelne navštevovať syna, ale keď mal niečo medzi dvoma a dva a pol rokmi, presunuli ho do Vladivostoku. S matkou sa znovu uvidel až po tom, ako ju prepustili na slobodu. Vrátila sa do rodného Československa a požiadala o vrátenie syna cez Červený kríž.

Na obdobie, keď ju odviedli do zajatia, spomínala Irena nerada. V roku 1945, keď k tomu došlo, žila v Kežmarku. Keď sa vracala domov z návštevy svojej matky, ktorá žila v Tepličke nad Váhom pri Žiline,tak pri Poprade ju zatkli a odviezli na Sibír. Bolo to na konci druhej svetovej vojny, okolo Liptovského Mikuláša bol ešte front, ale pod Tatrami už boli Rusi. Pamätník sa už ako dospelý márne snažil zistiť dôvod, prečo jeho mamu odvliekli. Okrem dĺžky rozsudku 15 rokov a obvinenia zo špionáže mu ruské archívy, NKVD, ani dobové múzeum v Jagodnom neposkytli uspokojivú odpoveď.

Bývalý československý diplomat v Moskve v r. 1945 - 1949, Václav Vaško, spája tieto činy s porušovaním zmluvy, ktorú uzavrel ešte Edvard Beneš. Týkala sa priateľstva a spolupráce so Sovietskym zväzom. „Tú Sovieti porušovali neustále, pretože hneď, ako sa postupne oslobodzovalo Československo od východu na západ, československé úrady mali preberať všetku moc. A sovietske úrady a Červená armáda mohli jednať na tomto území len vo frontovom pásme. Ale vôbec to nerešpektovali, dokonca ešte v máji 1945 odvliekli bývalých sovietskych občanov, prvú vlnu sovietskej emigrácie. Zo Slovenska bolo unesených protiprávne proti tejto zmluve možno tridsať - až štyridsaťtisíc Slovákov,“ uviedol v televíznom dokumente pod názvom Môj otec Gulag. Deportácia obyvateľstva z územia Slovenska mala dva hlavné dôvody. Na jednej strane to bola snaha Sovietskeho zväzu nahradiť chýbajúcu pracovnú silu. Na druhej strane sa snažil ovplyvniť sociálnu a politickú štruktúru obyvateľstva na obsadených územiach.

Predtým, než Irenu odviedli, bola v Kežmarku vydatá za kolára Ferdinanda Kawasha, s ktorým mala dcéru Zlaticu. Jána Kawasha, ktorý bol nemeckého pôvodu, veľmi nepoznal. Špekuloval tiež, či za maminým zatknutím nestojí náhodou aj on, keďže sám nikdy intervenovaný nebol. To sa už však nikdy nedozvieme. Isté však je, že dal svoju manželku po šiestich rokoch od odvlečenia prehlásiť za mŕtvu bez jediného dôkazu, pretože sa chcel znovu oženiť.

Nekonečná cesta na sever a zlato ako symbol biedy

Transport na Sibír bol strašný. V dobytčom vagóne bolo veľa ľudí rôznych národností - Česi, Slováci, Maďari, Poliaci, neskôr Rusi, ale dokonca aj Francúzi. Preprava trvala tri mesiace a Irena, ktorá bola tehotná, počas nej o dieťa prišla. Jedla a vody bolo počas cesty málo, a do toho taká zima, že ked’ niekto počas cesty zomrel, tak si ostatní rozobrali jeho veci, len aby sa zahriali. Tri mesiace boli väzni a väzenkyne neustále vo vagónoch, nepúšťali ich von, nemohli ísť na vzduch, nevideli slnko. Irene sa počas tohto obdobia raz podarilo napísať odkaz na lístok, ktorý vyhodila z okna. O dva alebo tri roky neskôr sa náhodou dostal k jej švagrovi, ktorý bol v Poľsku. Snažil sa Irenu nájsť v Prahe, ale neúspešne.

Keď vlak s väzňami konečne dorazil do Vladivostoku, nastúpili na loď smerom do Magadanu. Tam ich rozdeľovali do pracovných táborov, ktorých bolo v lokalite viacero. Irena sa dostala do ženského tábora v Elgene, ktorý je až za polárnym kruhom. Ženy sa venovali rôznym ťažkým manuálnym prácam, aké robievali aj mužskí väzni: stavali cesty, zbierali kosodrevinu, alebo dokonca zlato. „Vykopali jamu, asi meter a pol alebo koľko, prišla ich abatyša, dala tam dynamit, vybuchlo to a ony potom chodili a zbierali zrnká. Keď sa mame podarilo nájsť väčší kúsok zlata, tak si ho schovala, aby mala aj na druhý deň, lebo oni to merali, aby malo aspoň dva gramy,“ vysvetľuje pamätník. Nedodržanie kvót sa v tábore trestalo.

Ženy pracovali v krutých podmienkach. Jedla bolo tak málo, že niektoré jedávali aj zemiakové šupky, ktoré sa vyhadzovali v kuchyni. Za Vianoce Irena považovala to, keď jej raz kamarátka priniesla dve kocky cukru. Ženy pracovali vonku až do mínus štyridsaťstupňových mrazov a niektoré takéto extrémne podmienky neprežili. Vo večne zamrznutej pôde sa nedal ani len poriadne vykopať hrob.

Príchod domov a prechod od ľahostajnosti k nenávisti voči režimu

Po vyše dvoch rokoch v tábore sa aj Irene stal úraz, na hlavu jej spadlo vedro s pieskom, na základe čoho ju preradili na práce do vnútra. Jej životné podmienky sa tak paradoxne zlepšili. Pomáhala napríklad pri praní, alebo sa starala o deti, ktoré sa narodili v tábore. Aj ona sama v tábore otehotnela a porodila syna Jána. „Neviem, kto bol môj otec, či to bol jeden z väzňov, alebo dozorcov. Viem len to, že to bol dobrák a občas mame doniesol aj niečo zjesť,“ uvažuje Ján.

Irenu prepustili na slobodu napokon predčasne, a to po smrti Stalina, v roku 1954. Syna sa jej podarilo získať späť asi o rok neskôr aj vďaka zložitému kontaktovaniu viacerých úradov. Irenine prvé kroky na slobode smerovali za jej mamou do Tepličky. Stará pani vôbec netušila, že jej dcéra ešte žije. Irena predvídala, že by jej svojím návratom mohla spôsobiť šok, a tak zašla najprv k susedke, aby mamu na jej príchod najprv pripravila. Stará pani však pri konfrontácii s touto skutočnosťou aj tak odpadla. Irena so synom žili chvíľu v Tepličke. Keď sa jeho matke podarilo vysúdiť polovicu domu po bývalom manželovi, vrátili sa do Kežmarku. Mal dobrý vzťah aj so svojou výrazne staršou sestrou Zlaticou, Kawashovou dcérou.

Irena sa po čase znovu vydala, za obuvníka Františka Vranu, ktorý mal so synom dobrý vzťah. Pamätník sa na nové podmienky rýchlo adaptoval, naučil sa hovoriť po slovensky, skamarátil sa so susedmi a obľúbil si prírodu a zvieratá. Žil pre prítomný okamih. Na základu školu chodil v Kežmarku a voči komunistickému režimu bol spočiatku pomerne ľahostajný. „Mal som nosiť šatku, tak som nosil, mal som zdraviť, tak som zdravil, horšie to bolo, keď som bol starší, to som začal komunistov nenávidieť,“ spomína si.

Na strednú školu nastúpil do Kysuckého Nového Mesta na odbor strojný zámočník. Po škole odišiel do Hradca Králové, kde sa zamestnal ako striekač vo firme, ktorá sa venovala sklu a laminátom. V Hradci ho zastihol aj rok 1968. „Ja som bol priamo pri moste, keď chodili tanky okolo. Pľuli sme na ne, ale viac sme si nedovolili. Vojaci nás ako ľudí ignorovali, mali zákaz strieľať. Ale my sme napríklad držali tehlu, akože počúvame rádio a im to liezlo na nervy, lebo počúvať rádio bolo zakázané,“ spomína si. Dotklo sa ho aj upálene Jána Palacha, pretože to vnímal tak, že mladík trpel za nich všetkých.

Na povinnú vojenskú službu pamätník nenastúpil, pretože jeho prvá manželka bola v tej dobe akurát tehotná, hoci spomína, že na odvodoch bol asi trikrát. V danom období ho podľa jeho vlastných slov už komunistický režim so všetkými svojimi hviezdičkami  poriadne iritoval, hoci to nespájal so svojou rodinnou históriou. Každopádne, toto naladenie ho donútilo napokon odísť aj od svojej vtedajšej manželky Jarmily. „Aj keď som najprv nechcel, lebo jej otec bol komunista, ona bola v SZM a celí boli červení a liezli mi na nervy, tak som sa zbalil a odišiel som.“

Písal sa rok 1969 a pamätník sa ocitol v Prahe. Rebeloval voči režimu, ale skôr len povrchne. Nikdy kvôli tomu nemal problémy so zákonom. S kamarátmi počúvali Karla Kryla, navštevoval obchod s platňami, v ktorom pracovala Marta Kubišová. Randil so žeriavničkou, ktorá z Poľska pašovala mohérové svetre alebo jablčné mydlá a šampóny. Neskôr sa vrátil do Kežmarku, aby sa staral o mamu, ktorá mala cukrovku. Kým zomrela, opatroval ju ešte dva roky.

„Ja už v týchto vodách neplávam“

Nežná revolúcia ho zastihla v nemocnici so zlomeným kĺbom. „Bol tam televízor, ktorý nešiel. A keďže opravujem televízory, povedal som žene, aby mi doniesla vercajk, a opravil som ho. Boli sme radi, že aspoň trochu ide, hoci nie kvalitne. Sledoval som správy a všetko, čo sa okolo toho deje. Potom som šiel z nemocnice domov a pýtal som sa, či začneme znovu žiť tak, jak má byť?“ spomína si na novembrové udalosti. Rozpad Československa ho nepotešil, keďže k Česku a jeho kultúre mal vďaka rokom, ktoré tam strávil, blízky vzťah.

V neskoršom veku začal hlbšie pátrať po osude svojej mamy Ireny, navštívil aj rodný Elgen. Z jeho putovania vznikol v roku 2008 aj televízny dokument Môj otec Gulag. Irenu Kawashovú nikdy nerehabilitovali. Jej syn si na ňu spomína ako na múdru ženu, ktorá ho toho veľa naučila. „Dala mi veľa rád, napríklad: Nerob druhému to, čo nechceš, aby on robil tebe, alebo: Osud je ako zrkadlo, tu to nevidíš, ale v tieni ťa je vidno. Momentálne sa však najviac riadim týmto: Ži poctivo, doži tak, jak žiješ a ostatok už je mimo mňa. Ja už v tých vodách neplávam,“ uzatvára.