Matej Andráš

„Ten boj, ten zápas tohto obyvateľstva, je skutočne [ťažký], no ja si neviem už viac, ako oni urobili, predstaviť. Lenže pomoc nemali odnikiaľ. Lebo Československo sa o to nezaujímalo. Jednoducho to nechali na nich, teraz došlo aj k takým prípadom, ja mám napríklad taký list a záznam, že matka chce dať pokrstiť syna. A keďže nemôže v Novej Belej, lebo ten kňaz čo tam ordinoval, tak len pre Poliakov na fare, to je tých sedem rokov, tak vybavila v Spišskej Starej Vsi. A tam bol nejaký farár Žolondek. No a keď prišla k nemu, tak jej dal podmienku, že pôjde k poľskému farárovi na faru. Samozrejme, že sa obrátili a odišli. A boli potom v nejakej inej slovenskej obci, kde si to decko dali pokrstiť. Čiže takéto podmienky boli, tak to vyzeralo. A biskup Imrich, pomocný biskup spišský, ten sa mal vyjadriť, že: ,Pánboh aj po poľsky vie.‘ No isteže vie po poľsky, ale vie aj po slovensky. Takže to je veľmi ťažká kapitola a keď to tak človek zoberie, čo tí ľudia vytrpeli a čo všetko museli zhltnúť a je tam jedna skupina poľskej inteligencie, ktorá tvrdo stojí na svojej pozícii, že to sú Poliaci a koniec.“

„A v apríli 1946, to znamená v takom vyexponovanom období poľsko-československého napätia, kde, aby som to zjednodušene povedal, z územia Spiša a Oravy utieklo niekoľko tisíc občanov slovenskej národnosti, lebo ich prenasledovali, týrali a vraždili. Však boli vraždy. A práve vtedy, to bol apríl 1946, zhodou okolností ja som prišiel do Spišskej Starej Vsi. A tam boli svieži utečenci z Novej Belej a z týchto území, obcí, kde si jednoducho zúfali títo naši ľudia a prosili o pomoc. Na základe týchto materiálov, čo ja som vtedy tam osobne získal a pomocou našich orgánov, som zostavil nótu, kde som tieto veci popísal a to sme dali poľskému vyslanectvu v Prahe. Šiesteho mája je táto nóta datovaná a odpovedali nám až okolo októbra alebo tak niekedy.“

„Ja som počas pobytu vo februári 1945 v Košiciach, však kde som kontaktoval potom aj rozhlas aj Národnú obrodu, tak tam som sa zoznámil s Lacom Novomeským a táto moja spolupráca s ním pokračovala aj v Bratislave ako pracovníka ZAS-u, agentúry Slovenska, kde som pracoval máj, jún, júl, než som odišiel do Prahy. Potom pokračovala tá spolupráca, pochopiteľne, keď som bol v Poľsku, lebo on bol povereníkom školstva a keď sme slovenské školy v rokoch 1947 – 1950 za môjho pôsobenia zásobovali literatúrou, premietačkami a inými materiálmi, tak som sa obracal na povereníka Laca Novomeského a on mi promptne vyhovoval a tieto požiadavky spĺňal. Potom, keď som už bol v Bratislave a Laco Novomeský sa vrátil s väzenia, tak prvé mesiace a roky nesmel sa presťahovať do Bratislavy na Slovensko, tak ostal pracovať v Památníku písemnictví v Prahe a tam za ním chodili aj pracovne aj zo Slovenska, však on bol významný básnik, autor. Potom sa mu uvoľnilo a mohol sa vrátiť do Bratislavy a bol veľký problém s bytom. Nedajbože bolo zohnať, ja som to mal na starosti a ako pracovník sekretariátu Zväzu spisovateľov a to viem, ako ťažko sme sa vtedy dostávali nejako k tomu bytu. No Laco Novomeský bol jeden z najskromnejších, najušľachtilejších ľudí, ktorých som ja poznal.“

„Čo sa týka styku s krajanmi, tak môžem aj s odstupom tých šesťdesiatich rokov povedať, že bola veľmi nervózna atmosféra, pretože boli zvyknutí za tých šesť rokov Slovenskej republiky, že mali všetko ako Slováci. Mali školy, mali kostol bez problémov a o to všetko prišli v priebehu rokov 1945, 1946, 1947. To je skutočne kapitola veľmi zložitá a veľmi náročná, lebo keď zoberieme tieto dve menšiny, poľskú v Československu na Tešínsku a slovenskú na Orave a na Spiši, tak Poliaci mali usporiadaný život. Predsa bol záujem, aby sa veci dali do poriadku a aby normálne fungoval štát. Na Orave a na Spiši boli, viete, tak to poviem, že keď som prišiel do Poľska v štyridsiatom siedmom, to znamená pol roka po podpísaní dohôd a tak, atmosféra nebola najhoršia v tom zmysle, že vlastne tieto vraždenia a to prestali. Lebo Kuraś Ogień zahynul vo februári 1947 a vlastne tieto jeho ozbrojené jednotky, alebo ako to mám nazvať, partizánske, boli zdecimované a boli zlikvidované.“

„Ja som išiel pešo zo Ždiaru, bola sobota, k rodičom do kotliny a po ceste ma dobehol konský povoz, na ktorom sedel gazda so svojím synom. Zobrali ma a už sme sa rozprávali. A on sa ma vypytoval, do akej školy chodím, ten gazda. Ja som dosť dobre nerozumel, ale sme si vyjasnili, že chodím do slovenskej školy. A on vzdychal, že keby oni mohli, keby mali slovenskú školu. Ja som teda celkom nerozumel ako to je. Až doma mi rodičia vysvetlili, teda on povedal, že je z Novej Belej a Nová Belá je jedna z tých obcí, čo pripadli Poľsku v roku 1920. No a ako vieme, však Poliaci vychádzali zo zásady, že Gorali sú Poliaci, čiže tie obce začali popoľšťovať. Jednoducho nedali im slovenské školy, ale nútili ich chodiť do poľských škôl. To som vtedy, samozrejme, takto nechápal, až neskoršie, keď som sa oboznámil lepšie s celou situáciou, tak som pochopil na základe materiálov, ktoré boli známe a sú aj v poľskej literatúre, že toto obyvateľstvo si nadarmo žiadalo slovenské školy.“

„Potom v päťdesiatom piatom, po Stalinovej smrti, trošku sa veci istým spôsobom uvoľnili, lebo predtým som mohol odísť do Martina do Matice, by ma zobrali do zamestnania, ale nemohol som odísť z Prahy. Jedine v Čechách a vo výrobe. No tak, cestovať som mohol, navštíviť som mohol, ale pracovať nie. Čiže až potom v tom päťdesiatom piatom som prešiel do Bratislavy a odvtedy som robil vo Zväze spisovateľov. Až do toho šesťdesiateho štvrtého som nemohol ani cestovať nikam do zahraničia, nič.“