The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Alexander (* 1944)

Mal som sotva dva týždne, keď ma deportovali do koncentračného tábora

  • narodený 10. septembra 1944 v Bratislave

  • v roku 1944 ho ako novorodenca deportovali s matkou do koncentračného tábora Terezín

  • v roku 1965 absolvoval Konzervatórium v Bratislave

  • v júni 1965 získal svoje prvé angažmán v Opere SND

  • v septembri 1965 nastúpil na štúdium na VŠMU, z ktorej ho po semestri vylúčili (dôvod: zamestnanie)

  • v rokoch 1966 – 1968 pôsobil vo Vojenskom umeleckom súbore

  • od roku 1968 do roku 1995 pôsobil ako koncertný majster a sólista Slovenského komorného orchestra

  • v roku 1993 sa vrátil späť do orchestra Opery SND ako koncertný majster skupiny violončiel

  • v rokoch 1997 – 2011 pôsobil ako koncertný majster skupiny violončiel Slovenskej filharmónie

V období holokaustu čelil Juraj pre svoj židovský pôvod extrémnym situáciám. Tie eskalovali v momente, kedy boli aj s matkou deportovaní do koncentračného tábora v Terezíne. Juraj mal vtedy len pár týždňov. Napriek neľudským podmienkam a krutému zaobchádzaniu sa im podarilo prežiť a vrátiť do povojnovej Bratislavy. Tam začal Juraj písať svoj nový životný príbeh, ktorý vyvrcholil jeho úspešnou hudobnou kariérou.

Obklopení knihami a hudbou

Juraj Alexander, rodným menom Juraj Tannenbaum, sa narodil 11. septembra 1944 v Bratislave. To, že jeho biologický otec, Pavol Tannebaum, zomrel násilnou smrťou počas druhej svetovej vojny v židovských vyhladzovacích táboroch, sa dozvedel až v období dospievania: „Môjho otca, Tannebauma, zobrali gardisti z nášho domu, keď som mal vyše dvoch týždňov. Neviem, čo sa s ním stalo –  či zahynul v koncentračnom tábore, či ho zastrelili alebo nechali zdochnúť ako psa. To posledné bude asi pravdou.“ Stigma prenasledovaného židovského dieťaťa v ňom ostala navždy prítomná, a to aj napriek tomu, že toto obdobie pozná iba z rozprávania.

Jeho matka, rodným menom Viola Grünwaldová, sa narodila 15. septembra 1913 v Bratislave. Spolu so svojimi súrodencami vyrastala v ortodoxnej židovskej komunite v Bratislave. Pochádzala z rodiny, ktorá mala mimoriadne pozitívny vzťah ku kultúre a vzdelanosti: „Boli mimoriadne kultivovaná rodina. Mama chodievala každý týždeň kupovať lístky na operu – prvý balkón, štvrtý rad, do historickej budovy Slovenského národného divadla.“ Starí rodičia pamätníka z matkinej strany pochádzali z Maďarska a boli učitelia. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny súkromne vyučovali židovské deti, ktoré nemohli navštevovať štátne školy. V rodine Grünwaldových však bola hlboko zakorenená i hudobná tradícia. Teta pamätníka bola klaviristka. On sám sa v útlom veku začal venovať hre na violončelo.

Láska v časoch vojny

V turbulentnom období rastúcej popularity fašizmu a moci Adolfa Hitlera prežívala jeho matka prvú veľkú lásku s biologickým otcom pamätníka: „Divila sa, čo na nej vidí, lebo si myslela, že nemá pekné nohy. To bol jej komplex – nohy, a pritom na jej pôvab mnohí ešte dlho spomínali.“ Vzťah Pavla a Violy sa v roku 1939 zavŕšil sobášom, ktorý prebehol v Trnave. Nad šťastím mladomanželov však visela hrozba, ktorá sa zhmotnila do podoby fašistického Slovenského štátu. S ním nastal koniec demokracie a postupná radikalizácia spoločnosti. O traumatickej skúsenosti s protižidovskými zákonmi v období trvania Slovenského štátu sa v rodine pamätníka veľmi nerozprávalo. Z matkinho rozprávania však vie, ako bola priamo vystavená sérii ponižujúcich protižidovských nariadení: „Mama prežívala veľký strach. Po tom, ako musela nosiť Dávidovu hviezdu, sa obávala aj chodiť po ulici, aby ju niekto nenapadol alebo neudal.“ Rodine sa podarilo zázrakom vyhnúť prvej vlne transportov slovenských Židov do vyhladzujúcich táborov, ktorá trvala od 25. marca 1942 do 20. októbra 1942. Napriek tomu, že ohrozenie bolo všadeprítomné a život náročný, jeho matka otehotnela. Pamätník si z rozprávania spomína, ako na túto správu zareagovali v triede, v ktorej učila: „Opýtala sa jednej svojej žiačky: ,Povedz, čo by si povedala na to, keby ti poviem, že som v druhom stave?´ A ona na to ,Ibi‘, volali ju Iboja, to je maďarsky Viola, ,to by bola tá najväčšia blbosť‘. No, ale ona bola tehotná.“ V tých časoch to znamenalo  životné riziko nielen pre matku, ale aj pre ešte nenarodené dieťa. Viole sa podarilo priviesť na svet Juraja aj vďaka pomoci profesora Svetozára Štefánika, prednostu Ženskej kliniky na Zochovej ulici v Bratislave. Ten ju opatroval a schovával až do pôrodu spolu aj s jej tehotnou židovskou priateľkou René.

Poslaní na smrť

Radosť z príchodu dieťaťa však v rodine narušili udalosti, ktoré nastali pár dní po narodení pamätníka. „U niekoho, koho chytili, sa objavilo matkine meno. Jeden z maminých bratrancov sa neudržal a prezradil adresu. A tak ich našli.“ Gardisti na mieste odviedli otca pamätníka, starú mamu a tetu. Vďaka tomu, že mal pamätník iba niekoľko dní, neodviedli ho s ostatnými členmi rodiny: „Jeden z gardistov, ktorý hovoril po nemecky, povedal mame ,vy môžete zostať s tým dieťaťom tu‘.“ Vyše dvoch týždňov ostali na mieste, až napokon prišli aj po nich a odviedli ich do pracovného tábora v Seredi. Zo Serede ich v období obnovených transportov, ktoré boli agresívnou reakciou na SNP a prebiehali od 30. septembra 1944, deportovali do koncentračného tábora v Terezíne. Vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré sa u jeho mamy objavili v dôsledku  psychického vypätia, prišla o materské mlieko. Niekoľkomesačnému synovi sa tak podarilo v koncentračnom tábore prežiť iba vďaka matkinej odvahe a odhodlaniu: „Keď sme prišli do Terezína, mama mala so sebou olej na varenie a varič. Pokúšali sa jej ho zobrať, ale ona sa ohradila slovami ,a čím budem kŕmiť svoje dieťa‘? Tak jej ho napokon nechali.“ Odvtedy sa stali varič, múka a soľ symbolickou pripomienkou na to, ako sa im podarilo uniknúť smrti.  

Cesta domov

Aj keď sa pamätníkovi a jeho matke podarilo prežiť v Terzíne až do oslobodenia v máji roku 1945, to najťažšie mali ešte len pred sebou – návrat domov: „Mama bola taká zničená, že keby tam vtedy niektorí z väzňov neorganizoval odchod do Bratislavy, čakala by tam dodnes na transport.“ O hrôzach, ktoré sa diali v Terezíne, jeho matka nechcela ani po rokoch veľmi rozprávať. Spomína si však na príhodu, ako zachránila po oslobodení postarší pár na smrť vyhladovaných väzňov: „Raz išli vo vlaku a videla v ňom hladných starých ľudí. Povedala svojej priateľke ,ja im musím dať kus chleba‘. Neskôr stretla náhodou jedného z nich v Bratislave. Pamätal si ju a povedal jej ,vy ste mi zachránila život‘.“ Po ťažkom návrate z Terezína sa jeho mama musela navyše vyrovnávať s tým, čím si prechádzali mnohí z preživších holokaustu – stratou blízkych. Zvyšným členom rodiny sa nepodarilo vojnu prežiť. Okrem bolesti z toho, že zostali so synom sami, sa musela jeho matka vyrovnávať aj so strachom o jeho život. Synov zdravotný stav bol po návrate z koncentračného tábora veľmi zlý. Ocitol sa až na pokraji smrti, pretože trpel podvýživou a odmietal prijímať potravu. Našťastie sa jeho zdravotný stav začal po čase zlepšovať. Toto obdobie mu pripomína anekdota, ktorú mu rozprávala mama: „Nejaká mamina známa, ktorá vychovala a porodila veľa detí, ma nahého otočila hlavou dole a povedala po maďarsky ,toto dieťa bude žiť‘.“ A pamätník prežil.

Všade samé siroty

Tragická skúsenosť, ktorou si prešla jeho matka počas obdobia Slovenského štátu, ju napokon priviedla k jej druhému životnému partnerovi Františkovi Alexandrovi. Toho si v roku 1947 zobrala za manžela. Spojil ich rovnaký osud – obaja boli židovského pôvodu a počas druhej svetovej vojny prišli o svojich najbližších. Manželstvo v roku 1948 bolo naplnené narodením nevlastného brata Františka. O tom, že pamätník je adoptovaný, sa dozvedel až v období, kedy ho prijali na konzervatórium: „Raz večer za mnou prišla mama a sadla si na peľasť so slovami ,Jurko, chcem ti niečo povedať‘. Bál som sa, že mi povie, že je tehotná, ale nie. Povedala mi ,tvoj apa, nie je tvoj apa. Narodil si sa ako Tanennbaum‘. Keď som sa to dozvedel, bol som veľmi nešťastný. Bol som vždycky hrdý na to, že v mojom okolí boli samé siroty a ja som mal oboch rodičov.“ Pamätník sa s touto správou dlho vyrovnával a po čase sa rozhodol vyhľadať časť otcovej rodiny, ktorá vojnu prežila. Podarilo sa mu skontaktovať s otcovým bratom, Alexandrom Tanennabaumom. „Počas vojny mu prestreli obe nohy. Neskôr sa naučil chodiť a aj tancovať.“ Vďaka odhodlaniu a odvahe, ktorú preukázal jeho strýko v boji, si neskôr vyslúžil prezývku československý Maresjev. Tá bola inšpirovaná príbehom ruského pilota  Alexeja Petroviča Maresjeva, ktorý utrpel, podobne ako Maresjev, ťažké zranenie. Amputovali mu obe nohy. Po skončení vojny si Alexander Tannebaum zmenil priezvisko na Timko a presťahoval do Prahy, kde vykonával funkciu podplukovníka a neskôr generálmajora. Pamätník si spomína, ako bol strýka a jeho rodinu navštíviť v Prahe. Počas návštevy však rýchlo usúdil, že spolu nebudú udržiavať vzťahy.

Dospievanie v povojnovej Bratislave

Vo februári 1948 nastala v Československu zmena politických pomerov – k moci sa dostali komunisti a s nimi nastalo obdobie teroru a politických čistiek. To vplývalo sprostredkovane aj na židovskú komunitu, ktorá musela po sérii vykonštruovaných politických procesov s rasovým podtextom čeliť novej vlne antisemitizmu. Symbolom tejto éry sa stal proces s Rudolfom Slanským, ktorý bol v roku 1952 odsúdený na trest smrti. Tieto udalosti sa pamätníka a jeho rodiny priamo nedotkli. Spomína si však na to, ako musel od detstva pre svoj židovský pôvod čeliť šikane: „Odmalička som vedel, že som žid. To si nikto nevie predstaviť, ako to človek nesie neustále so sebou – tie obavy a strach, že dostaneš po hube kvôli ničomu. Aj som niekoľkokrát dostal od spolužiakov.“ Napriek týmto problémom bol veľmi nadaný žiak a čoskoro sa v ňom prejavil aj hudobný talent: „Zamiloval som si môjho profesora v hudobnej škole, ktorý prišiel v tretej triede učiť ako náhradník. Povzbudzoval ma v hre a hovoril mi, že som talent a mal by som ísť na konzervatórium. Tým to vo mne rozdúchal a ja som začal viac trénovať.“ Po absolvovaní základnej školy bol napokon úspešne prijatý na Konzervatórium v Bratislave, na ktoré nastúpil v roku 1959. Jeho vedúcim sa stal Gustáv Večerný. Štúdium hudby v tom čase pozostávalo z povinných hodín klavíra, zborového spevu, orchestra či komornej hudby. Voľný čas medzi hodinami bol venovaný cvičeniu na hudobný nástroj. Pamätník venoval všetku svoju energiu štúdiu hudby a stal sa jedným z členov študentského komorného orchestra: „Založili sme združenie, ktoré sa v tom čase stalo legendárnym. Hrali sme moderné a úžasné diela, aj zakázané veci.“ Ako študentovi konzervatória sa mu podarilo hrať sólové koncerty po Slovensku, v Maďarsku či Prahe a vystupovať na verejných koncertoch vo vládnej budove: „Najlepší žiaci mali dva-tri krát za rok v Moyzesovej sieni verejný koncert. Bola to taká naša Carnegie Hall.“  V 50-tych rokoch 20. storočia trpelo množstvo umelcov cenzúrnymi zásahmi, avšak pamätník sa na škole so zákazmi nestretol. Spomína si však, že bolo takmer nemožné dostať sa k hudbe, ktorá sa spájala s demokratickými západnými krajinami: „Zakazoval sa jazz. Zohnať vtedy platňu Davida Brubecka bol zázrak.“

Dočasné uvoľnenie

Nástup novej dekády so sebou priniesol demokratizačné procesy vo vnútri komunistického režimu, ktoré mali vplyv na spoločenskú atmosféru. Pamätník si na toto obdobie pamätá vďaka bohémskej atmosfére, ktorá vládla v umeleckých kruhoch. V tejto prajnej klíme ukončoval v roku 1965 svoje štúdium na konzervatóriu. Jeho absolventský koncert prebiehal v bratislavskej Redute s veľkým orchestrom. Predstavil sa v ňom skladbou od Bohuslava Martinů, časťou Sonaty Rustici Eugena Suchoňa a čelovým koncertom Antonína Dvořáka, s ktorým zaznamenal mimoriadny úspech: „Bola to veľká sláva. Dovtedy nikto neabsolvoval konzervatórium v Bratislave celým Dvořákom.“ Črtala sa pred ním úspešná hudobná kariéra, ktorú mu pedagógovia odporúčali rozvíjať štúdiom na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. On sa však najprv rozhodol zúčastniť konkurzu na violončelistu do Opery Slovenského národného divadla (SND), v ktorom uspel: „Pamätám si ako toto moje rozhodnutie mnohí podceňovali a pýtali sa ma, prečo chcem ísť do opery. Vždy som im na to odpovedal ,vyskúšaj si od rána chodiť do opery – najviac sa naučíš v opere‘. Sú to galeje hrať tam vyše troch hodín veľké orchestrálne skladby.“ Práve angažmán v Opere SND sa neskôr stal prekážkou pre jeho štúdium na VŠMU, z ktorého ho po absolvovaní jedného semestra vyhodili. V tom čase nebolo možné mať status študenta a súčasne byť zamestnaný na hlavný pracovný pomer. Po troch mesiacoch toto rozhodnutie vedenie školy stiahlo. Pamätník sa však medzitým ocitol na povinnej vojenskej službe.

Ruské tanky v uliciach

Na vojnu nastúpil do Vojenského umeleckého súboru (VUS).  Počas pôsobenia vo VUS absolvoval s orchestrom niekoľko koncertov na domácej scéne, ale aj v zahraničí. „Bola to taká džentlmenská dohoda medzi nami čelistami, že sa prestriedame na vojne. Mal som nastúpiť v roku 1967, nakoniec som nastúpil o rok skôr a do civilu som sa vrátil mesiac pred okupáciou.“ Po návrate z vojny dostal angažmán v Slovenskom komornom orchestri (SKO). Bolo to v období Pražskej jari, ktorá bola mimoriadne priaznivá pre kultúru. Priniesla so sebou možnosť dostať sa ku kvalitnému a hodnotnému umeniu, či voľnejšie cestovať. Pozitívny vývoj a liberalizáciu pomerov však náhle zastavila invázia okupačných vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968: „Pamätám si ako som čakal na Zochovej ulici v rade na mlieko. Naraz sa zdola zjavil tank, otočil sa a odbil obrovský kus múra. Pamätám si aj na tie salvy, ktoré sa ozývali od Manderláka nahor a ako tanky a vojaci chodili po Námestí SNP. Nebola to sranda.“ Množstvo umelcov sa v tom čase rozhodlo pre emigráciu. Pamätník však na odchod z Československa nepomýšľal, pretože bol spokojný so svojim miestom v orchestri. Veľmi rýchlo sa v ňom vypracoval na koncertného majstra. Obdobie tzv. normalizácie pomerov, ktoré začalo prebiehať približne začiatkom 70-tych rokoch 20. storočia, sa nieslo v znamení opätovnej cenzúry a politických čistiek. Straníckymi nomináciami vymenili členov Zväzu skladateľov, do koncertného repertoára pribudlo viac slovenských skladieb, niektoré sa naopak zakazovali. Jednou z nich bola skladba Planctus hudobného skladateľa Ladislava Burlajsa, ktorú napísal na protest proti okupácii.

S orchestrom po svete

Aj keď bola situácia v tomto období pre mnohých umelcov náročná, pamätník zažíval v SKO mimoriadne úspechy: „Mali sme veľké šťastie. Išli sme strašne hore, aj napriek Rusom a tomu všetkému.“ Orchester pod vedením huslistu a dirigenta Bohdana Warchala bol populárny nielen v Československu, ale aj v zahraničí. Jeho členovia získavali ocenenia, nahrávali platne a v časoch hlbokej totality chodili na veľké zahraničné turné do Južnej Ameriky, Austrálie, Nemecka, Rio de Janeiro či Španielska. Režim svetové turné orchestra po kapitalistických krajinách orchestru toleroval, nakoľko z neho sám profitoval: „Štátu sme dávali polovicu nášho zárobku. Bolo to natoľko absurdné, že keď sme boli na zájazde v Spojených štátoch amerických, museli sme im dať ešte aj z diét, ktoré nám zostali – to bolo nejakých 30 dolárov na deň.“ Nežná revolúcia a prechod na kapitalizmus, paradoxne, negatívnym spôsobom ovplyvnili fungovanie SKO, ktorý bol napokon zrušený. Pamätník pôsobil v orchestri do roku 1995, neskôr sa vrátil späť do Opery SND. Dočasne dokonca pôsobil aj v medzinárodnom orchestri v Luxemburgu. Svoju aktívnu kariéru ukončil v roku 2011 v Slovenskej filharmónii, kde pôsobil ako koncertný majster skupiny violončiel. Pri spomínaní na obdobie po vzniku samostatnej Slovenskej republiky konštatuje klesajúcu úroveň kvality hudobného vzdelania, ale aj kultúry na Slovensku, ktorá pretrváva do súčasnosti. Vzhľadom na ťažké situácie, ktorými si pre svoj židovský pôvod prešiel, nemá žiadne životné motto. Túži iba zostať zdravý.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: CINEMASTORIES OF WWII - Documentary films featuring WWII survivors and members of resistance as awareness and educational tools towards unbiased society

  • Witness story in project CINEMASTORIES OF WWII - Documentary films featuring WWII survivors and members of resistance as awareness and educational tools towards unbiased society (Barbora Vavrová)