The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Rozália Lakatosová (* 1972)

• August 15, 1972: Rozália Lakatosová (née Bohóová) was born in Rimavská Seč, Rimavská Sobota district

• 1982: The family moved to Rimavské Janovce

• 1986 – 1990: Studied at a vocational clothing school in Tornaľa

• 1990: Worked at the Ozeta plant in Tornaľa

• 1991: Began living with Árpád Lakatos at his parents’ home; her son, Árpád, was born

• 1994: Married Árpád

• 1993 – 1997: Her husband commuted to the Czech Republic for work; she worked at Botext in Klenovec and later at the T Model tailoring workshop. She also earned extra income through sewing

• 1998 – 2009: They worked in various locations abroad

• 2009 – 2017: The couple lived in Bamberg, Germany, and worked in a bakery

• 2013: Death of her father

• 2017: Returned to Slovakia, moving to Bratislava, and took jobs at the Klinton cleaning company

• Since 2022: Working at the Technoglass company

• 2023: Purchased a four-room apartment in Bratislava with a mortgage

V škole mali rómske deti v triednej knihe písmeno C. Rozália Lakatosová však najväčšie príkoria zažila, keď v Bratislave hľadala podnájom

Rimavská Seč bola ešte do 80. rokov minulého storočia akýmsi lokálnym strediskom, veľkou dedinou, kde bol lekár, obchody, škola. Rozália Lakatosová tu vyrástla vo veľkom dome v rómskej rodine, ktorá nikdy netrpela núdzou. Pracovných príležitostí bolo veľa, rodina chovala zvieratá, starí rodičia plietli koše z prútia. Postupne, od 90. rokov, sa dedina zmenila na veľké geto, spustla aj na pohľad. Tí šikovnejší odišli, väčšinou do zahraničia. Rozália s manželom si novú existenciu vybudovala v Bratislave.

Rozália Lakatošová, rodená Bohóová, sa narodila 15. augusta 1972 v Rimavskej Seči v okrese Rimavská Sobota. Starý otec z maminej strany Géza Rácz (1920) pochádza z Cakova a mal sedem detí. Stará mama Klára (1927) rodená Szajkó a pochádzala z Kosihov. Ako najstaršie dievča zo šiestich súrodencov musela pracovať – chodievala sa starať o domácnosť židovskej rodiny v Tornale. „Spomínala, ako preosievali popol a ostal iba biely prášok. Ten potom používali na namáčanie a bielenie prádla. Na Vianoce od nich vždy dostala kačicu,“ spomína Rozália na rozprávanie starej mamy. 

Starí rodičia plietli koše a chodili ich predávať na trhy. Vŕbové prútie zberali pri rieke Rimave, potom ho očistili. „Čo sa nazbieralo z zime sa muselo najskôr uvariť, až potom sa to dalo očistiť. Prútie varili ich vo veľkých hrncoch a všade to zapáchalo. Plietli aj koše pre bábätká, ktoré boli veľmi žiadané,“ opisuje pani Rozália. 

Na fronte pri Done 

Počas druhej svetovej vojny pripadlo územie južného Slovenska na základe Prvej viedenskej arbitráže Maďarskému kráľovstvu. Aj na rodinu Ráczovcov sa vzťahovala povolávacia povinnosť do maďarskej armády, ktorá bojovala na strane hitlerovského Nemecka, a tak narukoval aj starý otec Géza. Pri výbuchu granátu na území Sovietskeho zväzu utrpel zranenie. „Rozprával, ako ho niekde pri Done naložili na voz a odviezli do tábora, kde sa zo zranenia zotavil. Potom ho poslali domov.“ Brat starej mamy László Szajkó na fronte zomrel. 

Rozáliin strýko István Rácz bol známy krajčír, pracoval v Ozete v Tornale a po jej zatvorení v krajčírskej dielni. Šil aj súkromne, vyhľadávalo ho veľa zákazníkov. Rozália, mama Rozálie Lakatosovej, ktorá sa narodila v roku 1949, bola najstaršie dievča v rodine a preto mala doma veľa povinností – musela sa starať o menšie deti, keď stará mama Klára chodievala upratovať do domácností. Nebola riadne zamestnaná, ale takto si privyrábala a vždy mali dostatok peňazí.

Na starého otca z otcovej strany si vôbec nespomína. Deti – päť dievčat a dvoch chlapcov – vychovávala stará mama Jolán Bohó. Otcov brat v 50. rokoch emigroval do Ameriky a istý čas rodine posielal balíčky. „Stará mama pracovala v kaštieli, prezliekala sa do uniformy, mala zásteru s bielymi volánikmi. Tam zvykla predať to, čo poslal jej syn z Ameriky, luxusné veci – mydlá, obrusy, či oblečenie,“ opisuje.

Otcova sestra Alžbeta sa vydala do Rimavskej Bane, jej manžel, na ktorého si Rozália spomína ako na „uja Náca“, bol partizán. Z tejto vetvy rodiny pochádza aj spisovateľ Julien Dan.

Dva domy

Rodičia pracovali obaja v konzervárni Riso v Rimavskej Sobote a tam sa aj zoznámili. Zobrali sa v roku 1970 a bývali najskôr u starých rodičov na okraji Rimavskej Seči. Keď starí Rodičia kúpili ešte jeden dom blízko stanice a presťahovali sa tam, Rozáliini rodičia ostali v starom dome. „Tam som sa narodila, aj moji dvaja súrodenci. Brat Július, ktorý sa narodil v roku 1973, bol telesne postihnutý. Najmladšia je sestra Mária.“ Brat ostal bývať s mamou až do jej smrti v roku 2023, sestra sa vydala do Lenartoviec. Otec zomrel v roku 2013.

Vtedy v Rimavskej Seči bývali Rómovia a majoritné obyvateľstvo spolu a všetci sa považovali za Maďarov. „Slováci tam vtedy nežili. V našej rodine a vlastne v celej rómskej komunite už nikto nevedel po rómsky. Ani národnosť nemáme rómsku, ale maďarskú,“ opisuje pani Rozália. 

V detstve viedli deti k domácim prácam – deti mali na starosti menšie zvieratá. „Museli sme variť, piecť, upratovať, prať, nachovať zvieratá. Nehovorím, že sme nemali vôbec čas zahrať sa alebo si čítať, ale nemohli sme si robiť čo sme chceli, tak, ako dnešné deti. Museli sme chodiť zbierať lucernu, nakrájať mrkvu a pomiešať ju s krúpami. My deti sme sa starali o menšie zvieratá, kačice a zajace, ale k prasatám nás nepúšťali,“ spomína na detstvo. 

Často chodievali k starým rodičom do druhého domu, kde mali veľkú záhradu. Spomína si na veľké zabíjačky, kde sa zišlo celé príbuzenstvo - tety, švagrovia, sesternice s deťmi. Otec bol böllér – ten kto prasa zabil. 

V škole s písmenom „C“ v triednej knihe

V Rimavskej Seči chodila Rozália do škôlky a dva roky na ZŠ s maďarským vyučovacím jazykom. Potom sa rodina presťahovala do Rimavských Janoviec, kde kúpili dom a tam chodila na základnú školu ešte rok. 

„Otec mal veľa priateľov, chodieval do krčmy a mame sa to nepáčilo. Presvedčila ho, aby sme sa presťahovali do Rimavských Janoviec, ktoré boli iba päť kilometrov od okresného mesta.“

Na druhý stupeň ZŠ chodila Rozália Lakatosová do Rimavskej Soboty. „Keď sme dostali za úlohu doniesť do triedy triednu knihu, nemohli sme do nej nenazrieť. A videli sme, že niektorí majú pri mene písmeno C. Aj na strednej škole to tak bolo. Keby som to nevidela na vlastné oči, tak tomu neuverím,“ opisuje.

Prístup učiteľov k deťom s „C“ a k ostatným sa väčšinou nelíšil, hoci boli učitelia, ktorí sa tým bez „C“ venovali viac. „Mali sme aj učiteľa, ktorý chodil do triedy s lieskovou paličkou, a niektorí ňou aj dostali. Boli tam aj deti, ktoré by učiteľovi zaucho kľudne vrátili, tí potrebovali spacifikovať,“ spomína.

Deti medzi sebou rozdiely nevideli, väčšinu boli z rovnakých dedín, sedeli v jednej lavici, chodili spolu na obedy. Naopak, „iní“ boli pre nich Olašskí Rómovia z osady, napríklad zo štvrte Mojín Rimavskej Soboty.

Krajčírske remeslo

Po skončení základnej školy sa Rozália hlásila pôvodne na obchodnú školu, chcela byť predavačkou, no neprijali ju. Prihlásila sa na strednú školu odevnú v Tornale – bola to škola s vyučovacím jazykom maďarským. „Som rada, že som nešla na tú obchodnú školu, lebo s tým šitím sa dalo robiť oveľa viac vecí. Mama mi kúpila šijací stroj, mala som z toho nejaké peniaze.  Boli obdobia, keď sme sa tým živili,“ opisuje. V roku 1989 chodila do druhej triedy. „Vychovávateľky nám povedali, po večeri ideme do mesta. Nevedeli sme prečo. Kto má kľúče vezmite si ich. Tak sme chodili štrngať, brali nás tam z internátu.“

Zoznámenie s manželom

Bývala na internáte a každú nedeľu sa tam vracala. Keď mala 15 rokov, stretla sa s Árpádom Lakatosom prvýkrát, práve sa vtedy vrátil z vojenskej služby. „Išli sme oproti sebe po ulici a pozreli sme sa na seba. Ja som rozmýšľala, kto je tento chlapec, prečo ho nepoznám. Jeho si kamarát doberal, že tá dievčina si ťa veľmi obzerala”. 

Rodiny, aj keď obe rómske, sa nemali veľmi v láske a keď sa začali stretávať, museli to doma skrývať. „Ale keď rodičia pochopili, že je to vážne, už nám nebránili.“

Bývať začali spolu u svokrovcov na jar 1991 v ich dome v Rimavských Janovciach a v tom istom roku na jeseň sa im narodil syn Árpád. Zosobášili sa až neskôr, v roku 1994, hlavne kvôli úradom.

Rodina, ktorá počas socializmu stratila hudbu

Manžel Árpád pochádza z rodiny hudobníkov, mal dve sestry a dvoch bratov. Jeho otec Árpád Lakatos mal osem súrodencov –  chlapcov a tri sestry a chlapci sa všetci učili hrať na nejaký nástroj. Árpád na husle, ujo Frici bol saxofonista a klarinetista, ďalší hrali na cimbal, kontrabas či bicie. „Posielal deti učiť sa do domu iných hudobníkov,“ opisuje Rozália. Chodievali spolu hrávať na zábavy, na svadby. 

„Svokor okrem toho pracoval ako traktorista v JRD. Vozil cukrovú repu z družstva do Rimavskej Soboty a späť sa nevracal naprázdno, odpad zo spracovania cukrovej repy vozil naspäť ako krmivo pre zvieratá.“

Svokor bol veľmi pracovitý muž, postavil veľký dom. „Každý, kto pracoval v JRD, mal možnosť postaviť si dom. Pridelili mu pozemok a mal možnosť vziať si úver. Rodičia sa snažili postaviť veľký dom, aby tam s nimi bývali aj deti. Bývali spolu tri generácie.“

Dome, kde žila Rozália, mali štyri kuchyne, osem izieb a dve kúpeľne. Mali aj veľkú záhradu, vzadu bola maštaľ. Chovali aj dobytok a býčkov odovzdávali do Taurisu. Mali prasatá, husi, sliepky. Z JRD si mohli namiesto výplaty vziať krmivo, ktorého bolo vždy dostatok. 

Nevie si vysvetliť prečo svokor v jednej chvíli odložil husle. „Hudobná tradícia v čase komunizmu zakrnela, Árpád svoje deti už nedal učiť hudbe.“ Až ďalšia generácia sa k hudbe vracia. „Syn Csaba manželovej sestry Moni skončil v Maďarsku hudobné gymnázium. Na súkromné hodiny gitary chodil aj náš syn,“ opisuje.

Práca zrazu nebola

V Rimavských Janovciach bolo záhradníctvo, ktoré v minulosti dodávalo až tri štvrtiny surovín pre konzerváreň Riso v Rimavskej Sobote. Rozáliina mama a aj deti tam chodievali na brigády. „Keď sme zbierali fazuľu, dostali sme 50 centov za kilo. Vtedy sme mali dosť peňazí, boli príležitosti ako si zarobiť a zo záhradníctva si každý mohol brať toľko zeleniny, koľko chcel,“ opisuje. Ľudia mali doma malé gazdovstvá a pracovali v JRD, na brigády sa v sezóne dalo chodiť aj do cukrovaru či konzervárne v Rimavskej Sobote. V tomto meste boli aj tabakové závody a okolité družstvá produkovali suroviny pre tamojšie fabriky. V každej dedine bolo JRD a nikto nebol bez práce.

Všetky tieto podniky v 90. rokoch skončili činnosť. Zatvorili aj textilnú fabriku Ozeta v Tornali, kde Rozália pracovala po skončení školy, Botex v Klenovci a súkromnú krajčírsku dielňu T Model, kde pracovala neskôr. Zaniklo JRD v Rimavských Janovciach kde pracoval svokor aj ZŤS v Tornali, kde pracoval manžel ako zámočník a zvárač. Záhradníctvo v Rimavských Janovciach a konzerváreň Riso dodnes fungujú, ale zamestnávajú oveľa menej ľudí ako predtým. 

„Potom prišli ťažšie časy. Ľudia nemali prácu, schudobneli. Dozvedeli sme sa, že sa treba zapísať na úrade práce, že nám nejaké peniaze dajú. Bola som tehotná, keď som sa tam registrovala a odtiaľ som išla na materskú. Manžel vtedy ešte pracoval. Rodinné hospodárstvo ešte tiež nejaký čas fungovalo. Zabíjačky sme mali aj keď mal syn ešte desať rokov. Krmivo sa dalo kúpiť od súkromných majiteľov pôdy.“ 

Keď manžel prišiel o prácu, tiež bol chvíľu registrovaný na úrade práce a potom s bývalou partiou zo ZŤS začali chodiť pracovať do Čiech. Pracoval ako zámočník a zvárač v Roudnici nad Labem, v Rokycanoch i v okolí Prahy. „Takmer nevidel syna vyrastať, od jeho troch do šiestich rokov bol manžel stále preč. Vracal sa raz za dva týždne.“ Rozália si privyrábala šitím. 

Keď sa im v roku 1991 narodil syn, nič nefungovalo, nevedeli mu kúpiť kočík, či bojler do kúpeľne. „Hľadali sme kočík – v Rimavskej Sobote, Tornali, Jesenskom, Fiľakove aj v Lučenci, napokon sme ho zohnali v Banskej Bystrici.“

V krajčírskej dielni

Kým manžel chodil za prácou do Čiech, pani Rozália najskôr šila športovú obuv v Botexe v Klenovci. Potom ako krajčírka pracovala v krajčírskej dielni T Model v Rimavskej Sobote. Spočiatku sa firme darilo, ich konfekcia bola žiadaná a nestíhali objednávky. Dielňu vlastnili manželia Tóthovci, s ktorými má dodnes dobré vzťahy. V roku 2010 už prakticky nemali objednávky a dielňu zatvorili. „Nemali sme to ťažké iba my, Zoltán Tóth ešte po zatvorení dielne pracoval v Volkswagene, odtiaľ išiel do dôchodku. Alica Tóthová pracovala v kancelárii.“

V Nemecku

Tak ako mnohí iní z regiónu odišli pracovať do zahraničia. V Nemeckom meste Bamberg našli v roku 2009 bývanie aj prácu v pekárni – predtým pracovali v Rakúsku aj v Nemecku na viacerých miestach. 

„Žili sme tak, že sme cez deň pracovali, balili sme v pekárni hotový tovar. Potom sme si kúpili čo sme potrebovali a išli domov, na ďalší deň zase do práce.“

Prenajímali s byt v suteréne trojposchodového domu v Bischbergu, časti Bambergu. „Mali sme krásny byt s terasou. Pani domáca Dorotea Wagner nás mala veľmi rada, chodievala k nám, keď sme niečo uvarili. Ja som sa už na Slovensko nechcela vrátiť, ale náš syn sa tam necítil dobre a upadol do depresie,“ spomína.

Vášeň pre autá

Rozáliin syn Árpád sa dobre učil, na prvom stupni na čisté jednotky. „V Rimavských Janovciach bola iba slovenská škôlka, tam chodili aj maďarské aj slovenské deti. Tam začal syn hovoriť po slovensky. Rozhodla som sa, že ho dám do slovenskej školy a celá rodina sa na mňa za to hnevala. Ale vedela som, aké ťažké by to malo maďarské dieťa na slovenskej strednej škole, alebo na vojenčine,“ opisuje.

Keďže ho zaujímali autá, prihlásil sa do Rimavskej Soboty na Strednú odbornú školu – logistiku v ekonomike a colníctve. „Aj tam sa dobre učil až do tretej triedy. Chodil na súkromné hodiny gitary a mohol získať diplom, že skončil ZUŠ. Ale akonáhle dostal vodičský preukaz, už ho nič iné ako autá nezaujímalo.“  Po skončení školy v Rimavskej Sobote nenašiel zamestnanie. V Nemecku, kde žil spolu s rodičmi, však bol nešťastný, chýbali mu kamaráti. 

Dočasne v Bratislave

Rozhodli sa teda z Nemecka načas vrátiť na Slovensko, bolo to v roku 2017, no nevrátili sa do Rimavských Janoviec, ale do Bratislavy. Chceli tam nejaký čas pobudnúť a neskôr si nájsť prácu znovu v zahraničí. Ale syn ich postavil pred hotové rozhodnutie. „Našiel si v Bratislave prácu, vo Volkswagene, a povedal, že s nami nepôjde. Napokon sme sa my usadili v Bratislave a syn chodí pracovať do zahraničia,“ usmieva sa pani Rozália.

Árdád vo Volkswagene testoval autá a veľmi ho to bavilo. Ale neskôr túto pozíciu obsadili po známosti a jeho preradili na iné oddelenie, kde nebol spokojný. Potom pracoval ako kuriér, vozil tovar do zahraničia. Niekoľkokrát bol svedkom dopravnej nehody a spolu s pocitom slabého ohodnotenia v ňom dozrelo rozhodnutie, že už nechce robiť šoféra. „Často striedal zamestnania, ale vedel si vždy rýchlo nájsť novú prácu. Rozvážal lieky, robil štatistu v televízii... Dnes pracuje v Rakúsku vo fabrike, kde vyrábajú komponenty do lietadiel.“ 

Byt už zobral niekto iný pred vami

Manždelia si našli v Bratislave prácu v upratovacej firme Klinton. Árpáda pridelili do tlačiarne v Krasňanoch a Rozáliu do kancelárskej budovy na Plynárenskej ulici. „Mala som na starosti kuchyne na piatich poschodiach. Keď som tam prišla, bol tam obrovský neporiadok, špina. Nepýtala som sa, čo mám robiť, jednoducho som poumývala všetky taniere a poháre zo skrine, vyčistila police. Ľudia radi chodili do kuchyne a mali ma tam radi, napísali firme pochvalný list,“ opisuje.

Firma im pridelila ubytovňu, ale dlho sa tam nezdržali. „Ja som sa tam bála, manžela takmer napadli nožom. Boli tam samí muži a na dámsku toaletu som musela chodiť o tri poschodia vyššie. Keď v práčovni umývali riady a ja som ich poslala inam, že to nie je kuchyňa, nadávali nám, že čo chcete, vy Maďari. Manžel dostal do čela a má tam doteraz jazvu. Bolo to škaredé špinavé miesto,“ spomína.

Rozhodli sa teda, že si nájdu byt na prenájom. Chodili po obhliadkach vyše polroka a keď na druhý deň zavolali, všade počuli tú istú odpoveď: „zobral to niekto pred vami“.  Riaditeľstvo firmy Klinton im napísalo odporúčanie, že sú to zamestnanci firmy a plne sa za nich zaručujú. Nepomohlo to, a ani to, keď s nimi na obhliadky chodila manažérka firmy.

„V Rimavskej som nikdy nepociťovala, že by sa k nám ľudia správali inak ako k ostatným preto, že sme cigáni. Ale v Bratislave veľmi. Keď sme chodili na obhliadky, dávali nám také otázky, že a pracovnú zmluvu máte? A mohla by som to vidieť? Odpovedala som, že mám, ale nemám ju pri sebe, ale mám odporúčanie od riaditeľa. Ale to nám nestačí. A koľko zarábate?“

Až po polroku a desiatkach obhliadok našli garsónku na prenájom – mali šťastie, že prišli prví a hneď sa jednoznačne vyjadrili, že byt chcú. V garsónke bývali až do roku 2023, keď si na úver kúpili štvorizbový byt. Od roku 2024 pracujú pre firmu Technoglass, bývalé Technické sklo. „Vo firme podnikli úsporné opatrenia a od marca 2025 chodíme robiť na dvanásťhodinové smeny,“ opisuje Rozália.

Na rómskom festivale

Ako jeden z najväčších zážitkov uvádza Rozália účasť na svetovom rómskom festivale vo francúzskom Saintes Maries de la Mer, ktorý sa každoročne koná na počesť svätej Sáry (Sara La Kali), patrónky Rómov. „Boli tam Rómovia z celého sveta, hudobníci zo všetkých kontinentov,“ opisuje.