The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Roland Hoffmann (* 1947)

• Born on 15 April 1947 in Brück (DDR) as a child of deported Germans

• December 10, 1957 Roland’s brother emigrates to the “West”

• 1965-1970 studies in Freiburg (majoring in oil extraction) and Magdeburg (majoring in petroleum engineering)

• 1952-1970 studies in Freiburg (majoring in oil extraction) and Magdeburg (majoring in petroleum engineering).

• 1968 - during a visit to Slovakia he experiences the atmosphere of “socialism with a human face” and Russian tanks

• 1978 return to his hometown under the supervision of STASI

• 1988 visit to his uncle in the USA, his wife Christine dies - sad return to his sons

• since the 1990s active member of the KDLM and NABU

• since 2004 co-founder and member of the partnership between his parents’ hometown of Spišsská Bela and Brücke

Hrdý potomok spišských Nemcov

Roland je potomkom Nemcov, ktorí na územie dnešného Slovenska prichádzali v niekoľkých vlnách od konca 12. storočia. Jeho rodičia museli po 2. svetovej vojne opustiť svoj domov i statok a vrátiť sa do svojej „pravlasti“ – do Nemecka. Z hrdých remeselníkov a poľnohospodárov sa zo dňa na deň stali vysťahovalci. V máji 1946 boli spolu s ostatnými Spišiakmi nemeckej národnosti zhromaždení v tábore v Poprade a odtiaľ deportovaní do Nemecka. Ich jediným majetkom bola príručná batožina a plechová krabička od kávy, v ktorej mali doklady a zopár cenností a ich deti ju dodnes opatrujú ako spomienku na ťažké časy. Po príchode do Brücku v Brandenbursku (bývalá NDR) ich nasťahovali do domu k cudzím ľuďom. A tu sa 15. apríla 1947 narodil Roland. I keď jeho súrodenci sa narodili ešte v Spišskej Belej (1937 a 1939), je to paradoxne práve on, ktorý udržiava kontakt s príbuznými a priateľmi v domovine jeho rodičov a pravidelne sa sem vracia.

Pionierom proti svojej vôli

Do základnej školy v Brücku Roland nastúpil v roku 1953. Mimo školy sa venoval hlavne futbalu, ktorý aktívne hral až do dôchodku a vtedy zrodil aj jeho záujem o ornitológiu a ochranu životného prostredia. Dodnes je aktívnym členom nemeckého NABU (Naturschutzbund Deutschland).

Svetový festival mládeže v Berlíne v roku 1951 Roland nezažil priamo, avšak obraz o živote v NDR, ktorý sa vedenie strany snažilo v účastníkoch festivalu vytvoriť, vôbec neodzrkadľoval realitu. Ten rozpor vnímali azda všetci a zvlášť Rolandovi rodičia, ktorí v novej vlasti cítili neprijatie a len ťažko si zarábali na živobytie. Spočiatku odolávali tlaku školy, ktorá z ich syna chcela vychovať „dobrého socialistického občana“ a pokúšala sa ho začleniť do pionierskej organizácie. Až v ôsmej triede, keď sa nátlak pritvrdzoval, ustúpili systému a Roland sa stal pionierom. Keď chcel v roku 1965 prestúpiť na gymnázium, podmienkou bolo členstvo v FDJ (Freie Deutsche Jugend), a tiež robotnícky alebo roľnícky pôvod.

V ôsmej triede sa v Nemecku slávi tzv. Jugendweihe, t. j. svetská obdoba konfirmácie. Komunisti si dali veľkú námahu, aby všetky náboženské aktivity vrátane konfirmácie zrušili, nakoniec však museli akceptovať, že ľudia sa konfirmácie nevzdali a slávili ju paralelne s povinnou „Jugendweihe“, ako to bolo i v Rolandovom prípade.

Rozdelený Berlín a prvá návšteva na „západe“

Politická situácia v Berlíne, ktorý bol rozdelený na tri západné zóny (americkú, anglickú a francúzsku) a jednu východnú pod kontrolou ZSSR (nazývanú tiež SBZ – Sowjetische Besatzungszone), bola spočiatku veľmi zaujímavá. Hranica medzi východným a západným sektorom bola relatívne priechodná, ľudia si našli spôsoby, ako obísť bezpečnostné opatrenia a dostať sa do západnej časti mesta. Napriek kurzu jednej západnej marky k piatim východným markám si ľudia z východného Berlína stále dokázali zabezpečiť hotovosť predajom rôznych vecí. Z NDR sa pašovali vajcia, sliepky, husi a pod. a tie sa predávali hlavne cestou v električke. V západnej časti pracoval aj nezanedbateľný počet robotníkov zo sovietskej zóny. Ich plat bol vyplácaný v západnej zóne vo východnej mene v pomere 40:60. Podľa oficiálnych údajov utieklo z NDR do NSR až do postavenia Berlínskeho múru 13. augusta 1961 okolo milión Nemcov. Pre NDR to bolo neúnosné, nakoľko prišla o mnohých kvalifikovaných ľudí, ktorých nedokázali zo dňa na deň nahradiť. Už spomínaný 13. august bol pre obyvateľov NDR katastrofou – cez noc sa hranica na západ stala nepriechodnou a veľmi dobre stráženou, akákoľvek doprava, vrátane železničnej a lodnej, bola zastavená a ľudia, ktorí do západného Berlína dochádzali za prácou, sa stali nezamestnanými. Práve oni patrili k tým, ktorí v NDR dostávali tie najhoršie pracovné miesta. Západní Berlínčania smeli do NDR cestovať až od roku 1968 a tí východní na západ až po návšteve vtedajšieho kancelára NSR Williho Brandta v Erfurte v roku 1971, a aj to len z vážnych rodinných dôvodov. Prvýkrát sa Roland dostal na západ v roku 1953, kedy s otcom navštívili tetu v Hesensku. Počas návštevy ho za príbuznými vozil na bicykli. Život, ktorý videl, hračky a vymoženosti boli pre neho ako z iného sveta. Na tú návštevu nikdy nezabudol.

Kamarátstvo s Rusmi

V blízkosti mestečka Brück, kde Roland býva dodnes, boli kasárne pre ruských vojakov. Cez víkendy vojaci chodili strieľať zajace. Tunajšie deti sa mohli pozerať a niekedy sa im ušiel aj nejaký zajac. Vojenské konvoje tadiaľ prechádzali často. Na uliciach stávali vojaci ako navigátori a nezriedka svoje miesto neopustili i niekoľko dní. Deti im nosili ovocie a postupom času sa skamarátili. V škole sa Roland učil po rusky od piatej triedy a bavilo ho to, mohol sa s vojakmi porozprávať. Jeden vojak mu daroval fotografiu s adresou, na čo bol hrdý. Už ako veľmi mladý hral Roland futbal za mužov. Jeho mužstvo pozývali na priateľské zápasy aj do neďalekých kasární. Keď chlapi videli, v akých primitívnych podmienkach vojaci žijú a ako sú šikanovaní zo strany nadriadených, boli zhrození. I tak však ruskí vojaci svoju službu vykonávali radšej tu ako v Rusku.

Rolandov brat uteká na západ

Hlbokú stopu v živote Rolanda i celej rodiny zanechal 10. december 1957. S aktovkou v ruke a takmer bez peňazí utiekol jeho brat Walter na „druhú stranu“. Najhoršie to znášala ich mama. Sotva čo sa rodina ako-tak spamätala z deportácie a vytvorila si zázemie, znovu bola v ohrození. Desať dní deň čo deň cestovala Susanne Hoffmann za svojím najstarším synom do záchytného tábora v západnom Berlíne, naobliekaná do viacerých vrstiev a sledovaná podozrievavými pohľadmi pohraničných strážnikov mu nosila jedlo, peniaze a oblečenie. Po desiatich dňoch Walter definitívne odišiel do NSR. Znovu sa videli až po viac ako desiatich rokoch.

Štúdium a profesijný život

Už od mala Rolanda zaujímalo všetko, čo súviselo so zemou, v škole ho bavila geografia a geofyzika, jeho vysnívaným študijným odborom sa stala technológia hĺbkových vrtov a ťažba ropy. Rozhodnutie pre toto štúdium malo však aj iné pozadie. NDR v tom čase investovala do ťažby ropy v Iraku a Iráne. Roland tajne dúfal, že by sa tam raz mohol dostať a mal tak príležitosť utiecť do NSR. Po úspešnej maturite sa mu v roku 1965 skutočne podarilo dostať na vysnívaný odbor a zapísal sa na štúdium na univerzite vo Freiburgu. Nanešťastie sa práve v tom období zmenili politické pomery a fakultu, na ktorej Roland študoval, zatvorili. Prestúpil teda na univerzitu v Magdeburgu, na odbor vodné hospodárstvo. Po ukončení štúdia v roku 1970 začal pracovať v chemickom priemysle, na jednej z najväčších a najmodernejších čističiek odpadových vôd v NDR. V roku 1975 prijal ponuku pracovať ako inžinier v baníctve, kde mal na starosti systém odvodňovania pri povrchovej ťažbe. V roku 1978 sa už s rodinou presťahoval do Brandenburska, kde do roku 1991 pracoval ako stavebný vedúci v spoločnosti, ktorá sa zameriavala zavlažovanie a odvodňovanie v poľnohospodárstve. V októbri toho istého roku spolu s majiteľom frankfurtskej firmy pre podzemné inžinierstvo založili jej pobočku pre východné Nemecko, ktorá sa osamostatnila v roku 1993. Tu pôsobil Roland ako konateľ do svojho odchodu do dôchodku v roku 2009.

Rodinný život

Vlastnú rodinu si Roland založil v roku 1970. Jeho i manželku Christine pri zabezpečení bývania aj pri hľadaní voľných miest v škôlke pre ich dvoch synov podporoval chemický závod, v ktorom pracoval. Svoje prvé auto, Trabant 500, si kúpili v roku 1974. So životom v Lužici boli spokojní, avšak kvôli veľmi znečistenému ovzdušiu v tejto industriálnej oblasti sa chceli presťahovať. Dať výpoveď v tých časoch nebolo možné a už vôbec nie v baníckom odvetví. Až potom, čo Rolandov syn dostal zápal mozgových blán a jeho uvedomelá lekárka im vystavila potvrdenie, v ktorom s ohľadom na možné zhoršenie stavu dôrazne odporúčala zmenu prostredia, sa mohli konečne presťahovať. Kruh sa uzavrel a Roland sa roku 1978 vrátil do svojho rodného mesta Brück. Ani len netušil, že jeho sťahovanie sleduje i STASI (Staatssicherheit, obdoba československej Štátnej bezpečnosti) a že raz sa v jej aktoch dočíta o rôznych detailoch zo svojho života.

Spočiatku rodina bývala v skromnom byte bez kúpeľne a toalety, po troch rokoch dostali závodný byt. S novým trabantom chodievali na dovolenky po východnom bloku. Roland hrával futbal a prijal čestnú funkciu člena komisie pre riešenie drobných priestupkov v obci, stal sa tiež členom okresnej skupiny ornitológov, ktorá sa oficiálne volala „Kultúrny zväz“, skupina bola pod dohľadom STASI. Christine bola vedúcou miestneho umeleckého krúžku, členka klubu gymnastiek a spolu s manželom pracovala v karnevalovom spolku. Vďaka plánovanej podpore individuálnej výstavby sa im v roku 1986 podarilo postaviť rodinný dom, ktorý si Christine, žiaľ, dlho neužila – zomrela v roku 1988. Roland bol práve v tom čase na návšteve strýka v USA a vedel, že keby tam ostal, synov dajú do detského domova, on ich už neuvidí a príde aj o dom.

Prvýkrát na Slovensku

V roku 1962 dostal Rolandov otec povolenie navštíviť sestru v Košiciach. V tom čase nebolo možné meniť marky za koruny, musel sa zaviazať, že všetky náklady na jeho návštevu preberie sestra. Spolu s ním dostali povolenie vycestovať aj Roland a jeho mama, ktorá však povojnové obdobie svojho života spojené s útrapami a vyhostením nebola schopná uzavrieť a vrátiť sa na miesta, kde prežila svoje detstvo a mladosť. Roland bol plný očakávaní, konečne uvidí Tatry a krajinu svojich predkov. Otcovu radosť zo stretnutia s rodinou a priateľmi však zakalil pocit trpkosti, keď sa spolu so synom prechádzal ulicami rodného mesta a vybavili sa mu všetky spomienky, o. i. aj na sestru, ktorú počas transportu zastrelili v Přerove i s deťmi, nezmyselne, už po konci vojny. Roland to vnímal veľmi citlivo. Spolu s otcom sa zúčastnili na bohoslužbách v evanjelickom kostole v Spišskej Belej, kde v roku 1902 otca pokrstil známy spišský farár a polyhistor Samuel Weber. Hlboký dojem v ňom zanechala aj návšteva otcovej sestry a rodiny v Košiciach. Teta sa vyhla deportácii, nakoľko jej manžel bol Slovák. Na potulkách mestom však trvala na tom, aby sa nerozprávali nahlas po nemecky, bolo to zakázané – napätie v dôsledku vojnových udalostí bolo v spoločnosti ešte stále príliš živé. Z rozhovorov s rodinou sa dozvedel veľa o tom, aký bol život pred vojnou, aj ako prebiehala deportácia. Roland konečne pochopil, o čom rodičia celé tie roky rozprávali.

Opäť na Slovensku – a odvtedy srdcom stále tu

Na Slovensko sa Roland dostal aj v roku 1968, za Dubčekovej éry. Medzi ľuďmi bolo cítiť eufóriu, napätie povolilo, dalo sa vycestovať. Aj Rolandovmu bratrancovi sa podarilo dostať do Nemecka, ako architekt sa podieľal na plánovaní Mníchovského olympijského štadióna. Na uliciach sa zbierali podpisy na podporu Dubčekovho „socializmu s ľudskou tvárou“ – Roland s otcom sa podpísali tiež. Úplne náhodou zo Slovenska odchádzali práve 21. augusta 1968, keď sem vtrhli Rusi. Cestou domov vo vlaku pozorovali chaos všade navôkol.

Slovensko si navždy získalo Rolandovo srdce, začal sa venovať problematike karpatských Nemcov, angažovať sa v spolkoch, zúčastňoval sa rôznych prednášok, veľa cestoval a v novovzniknutom Karpatskonemeckom krajanskom združení (KDLM – Karpatendeutsche Landsmannschaft) pre oblasť Brandenbursko sa stal zastupujúcim predsedom. Je tiež spoluorganizátorom spolupráce a partnerstva medzi Spišskou Belou a Brückom, čím symbolicky prepojil dve mestá, dve domoviny svojich predkov, minulosť a súčasnosť.