The following text is not a historical study. It is a retelling of the life story of a witness based on his memories recounted in an interview. The narration was prepared by external collaborators of Memory of Nations. In some cases, materials made available by the Security Services Archive (ABS) have been used in the preparation of the portait. Hence, we use them only as a supplement to the witness’s testimony or that of other sources. Pages cited from ABS volumes have been placed in the additional materials section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Prosper Pajtinka (* 1926  )

Pomáhať je povinnosť

  • narodil sa 25.novembra 1926 v Šípkove ako druhý zo 4 detí
  • v októbri 1944 pomáhal partizánom strážiť tzv. Tisove cennosti, ukryté v šípkovskej “židovni”
  • po vojne v Prahe vyštudoval staviteľskú školu
  • v 50. rokoch pracoval ako majster v Jáchymove, na prečerpacej stanici v Horním Žďáru
  • 1962 začal pracovať pre Odersko-labskú plavbu v Ústí nad Labem na stavbe čerpacej stanice
  • oženil sa na Moravu, kde žil až do roku 2014, narodili sa mu dvaja synovia, obaja sú inžinieri

Prosper Pajtinka sa narodil 25. 11. 1926 v obci Šípkov neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Otec bol maloroľník, popri tom si privyrábal ako murár a tesár. Pred vojnou chodievali Pajtinkovci do Francúzska na sezónne poľnohospodárske práce, na zimu sa vždy vracali domov. Svoju prostrednému synovi dali aj francúzske meno – Prosper. Pajtinkovci mali dokopy 4 deti, Prosper mal jedného staršieho brata, mladšiu sestru a najmladšieho brata, ktorý sa narodil až po vojne.

 

Okolie mesta Bánovce nad Bebravou bolo počas druhej svetovej vojny frekventovaným miestom. Po vypuknutí SNP sa v okolí pohybovali nielen vojská nemeckej a slovenskej armády, ale aj partizáni.

Rodina Pajtinkovcov partizánom pomáhala. Rodičia boli organizovaní aj v odboji, či však patrili priamo k partizánom, to svojmu synovi radšej neprezradili. Dávali však partizánom jedlo a nechávali ich oddýchnuť si alebo prespať vo svojom dome, čoho svedkom bol aj mladý Prosper.

,,Koľkokrát ich prišlo aj 12, alebo 24. Spali v podkroví, na ďateline pre kravy. V oddelenej zamknutej časti sme mali aj údené bravčové, ale neotvorili ju. Pojedli len to, čo sa im navarilo. Bol tam kút, tam si podávali pušky, guľomety a poumývali sa. Nebáli sa.‘‘

Z Bánoviec nad Bebravou pochádzal prezident Slovenského štátu, katolícky kňaz Jozef Tiso. V meste mal stále svoju faru, na ktorej často prijímal návštevy diplomatov a politikov. Keďže Tiso naďalej zostával spojencom nacistického Nemecka, po vypuknutí povstania  začalo byť jasné, že cennosti a dôležité spisy ukryté na fare v Bánovciach už nie sú v bezpečí. Preto sa Jozef Tiso v októbri 1944 rozhodol dať cennosti previezť do bezpečia. Kam presne mal v pláne Tiso cennosti ukryť, nie je jasné. Cesta do neďalekých Trenčianskych Teplíc, kde po bombardovaní Bratislavy sídlilo Ministerstvo obrany, viedla cez vrch Machnáč. V tom období bola rukách 9. partizánskeho oddielu Jána Žižku. Vojaci sa preto rozhodli dočasne zamurovať cennosti v kaštieli v Motešiciach.[1] Práve tam ich objavili partizáni. Debny s cennosťami vzali a ukryli v Šípkove v budove, ktorú nazývali ,,židovňa‘‘ a ktorá bola časťou obecného úradu. V „židovni“ býval krajčír Ján Hollý, ktorý spolupracoval s partizánmi ako partizánsky komisár. Strážiť debny dostal od partizánov za úlohu aj mladý, 17 ročný Prosper Pajtinka.

,,Mal som stráž s Jozefom Maťasom. Bol tak starý ako ja, spolu sme chodili aj do základnej školy. Do budovy nás nepustili. Debny sme videli, ale boli sme zavretí v tom obecnom úrade. Ak sme chceli ísť na potrebu, museli sme to ohlásiť. Vonku boli stráže, v slovenských uniformách. Nevedeli sme, kto to boli. Len sme tak odhadli, že sú to partizáni. Ani sme nevedeli, kedy tie debny odviezli.‘‘

Partizánom sa debny podarilo odviezť, medzitým sa však do pátrania zapojila špeciálna nemecká jednotka Josef. Veliteľom jednotky Josef bol Walter Pawlofský, jeho zástupcom Werner Tutter. Jednotky mali za úlohu vyškoliť takzvaných diverzantov, ktorých regrutovali väčšinou z radov slovenských Nemcov. Cieľom jednotiek bolo zamiešať sa medzi miestne obyvateľstvo a diverznou činnosťou vyvolávať nepokoje medzi obyvateľmi.

Členovia jednotky Josef vedeli, že Tisove cennosti majú v rukách partizáni. Rozhodli sa preto, že diverzanti budú predstierať, že sú členmi partizánskej skupiny z Čiech. Tak sa dostanú k informáciám o tom, kde sa Tisove debny nachádzajú. Hoci občania Šípkova boli obozretní, predsa sa jednotke Josef podarilo niektorých z nich oklamať.

,,Prišli v slovenských uniformách, nevedeli sme, či to boli Nemci, alebo partizáni. Pretože títo Nemci sa prezliekli do uniforiem slovenskej armády, a hovorili, že prichádzajú z Banskej Bystrice. A niektorí im na to nabehli.‘‘

Od krajčíra Hollého získali členom jednotky Josef knihu s menami členov podzemného hnutia. Počas 8. až 13. novembra bolo v dedinke Šípkov jednotkou Josef zabitých 23 ľudí. Najprv, 8. 11., v Lupeniciach nad Šípkovom umučili popravili 11 partizánov a ich pomocníkov[2]. Na druhý deň objavila telá zabitých dcéra jedného z nich, Antónia Belanová. Chlapi z dediny sa vybrali do Lupeníc po mŕtvych, to však netušili, že členovia jednotky Josef na nich nastražili pascu. Do Lupeníc sa vybral aj Prosper Pajtinka so svojim bratom. Keď sa blížili ku kolibám, začuli mohutný výbuch. Rozbehli sa preto nazad do dediny a domov sa vrátili až večer, každý sám. Až neskôr sa dozvedeli, čo sa v Lupeniciach stalo – falošní partizáni v kolibách, kde ležali mŕtvi, nastražili bombu. Tá zabila ďalších 8 ľudí.

,,To už bol sneh, tak dedinčania vzali kone, sane, a tie roztrhané telá viezli poviazané na saniach na cintorín. To som videl tie roztrhané čierne telá.‘‘

Šípkovčanom bolo jasné, že sú v nebezpečenstve. Zvyšní partizáni sa rozutekali skryť. Ani táto pomsta však Nemcom nestačila. Dňa 13. novembra obkľúčili Šípkov vojaci jednotky Josef. Tentokrát si však už na pomoc zavolali gestapo. Gestapo prišlo aj do domu Pajtinkovcov.  V dome hľadali ukrytých partizánov, tí už však boli preč.  ,,Ja som nezdvihol ruky, keď kričali nemecky, a ten kaprál, po slovensky desiatnik, mi koltom buchol tuto na prsia. No ale nevystrelil. Dodnes hovorím, že bol kresťan.‘‘

Dedinu prehľadali a na obecný úrad predviedli ďalších podozrivých.

,,Prišlo zastrešené auto, a z neho vyskočili muži v nemeckých uniformách. To už budova židovne horela, a my sme to striekali starou hasičskou striekačkou. Dvaja sme to museli ťahať na jednom konci, a dvaja na druhom. Keď vyskočili, viedli tých mužov do tej budovy. Časť už horela, a tam ich do tej budovy zavreli.‘‘

Keď Prosper Pajtinka videl, ako gestapo vedie do tzv. židovne dobitých Šípkovčanov,

rozbehol sa do lesa a ušiel. V ten deň priamo v šípkovskej „židovni“ upálili príslušníci jednotky Josef ďalších 4 ľudí. Ďalších vzalo gestapo na výsluch do Trenčína.Po tomto zásahu sa už partizáni v Šípkove neodvážili objaviť.

 

Život po vojne

 

Keď vojna skončila, Prosper Pajtinka možnosť prihlásiť sa k partizánom nevyužil. ,,Ja som sa neprihlásil, že som pomáhal. Pretože to je povinnosť. Pokiaľ je možné, tak každý slovenskej národnosti má pomáhať.‘‘

Po vojne sa Prosper Pajtinka presťahoval do Čiech. Najprv pracoval na Arcibiskupskom statku, neskôr v cukrovare v Mělníku. Práca bola ťažká, preto Prosper Pajtinka odišiel do Prahy na montáže, kde pracoval pre firmu Mannesmann. Jeho schopnosti si všimol kolega, ktorý mu poradil, aby sa prihlásil na staviteľskú školu. Prosper Pajtinka školu úspešne vyštudoval a až do konca života pracoval ako majster a neskôr stavbyvedúci. V 50. rokoch pracoval ako majster aj v Jáchymove, konkrétne na výstavbe úpravne vody na prečerpacej stanici v Horním Žďáru, ktorá dodávala vodu do Jáchymova. 

Počas tohto obdobia bol Prosper Pajtinka trestne stíhaný za to, že mal nelegálne vyviezť za hranice vagón dreva. Drevo si však legálne kúpil  od vedúceho píly. „Keď to znárodňovali, tak mu to všetko brali, a on hovorí: ,Jestli chcete, já vám to prodám za cenu, akú potřebujete, a vyberte si.´ Mali sme skladníka, volal sa Ježek. A ten ma udal, že som zo stavby zobral vagón reziva. Nebola to pravda, ja som mal doklad od toho vedúceho z píly.“

Vyšetrovanie trvalo takmer 4 roky. Počas tohto obdobia navštívil Jáchymov väzenský dozorca Ludvík Mišák zo Šípkova, ktorý tam eskortoval väzňov. Dozvedel sa o trestnom stíhaní a až do Šípkova sa potom rozšírila klebeta, že Prosper Pajtinka je v Jáchymove vo väzení.

Keď Sovietsky zväz v roku 1962 zastavili ťažbu uránu, vodu z Ohře už nepotrebovali a výstavba oblastného vodovodu sa zastavila.

Prosper Pajtinka odišiel pracovať do Ústí nad Labem na Odersko-labskú plavbu. Neskôr sa oženil a presťahoval sa na Moravu, kde žil až do roku 2014. Narodili sa mu dvaja synovia, obaja sa stali inžiniermi. Momentálne žije v Domove sociálnych služieb v Krásnej Vsi neďaleko Šípkova.

 

[1] Článok Šípkovské inferno, Historická príloha Rodiny a školy, autor Ľubomír Pajtinka

[2] Článok Šípkovské inferno, Historická príloha Rodiny a školy, autor Ľubomír Pajtinka,

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia