The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alexander Stín (* 1939)

• narodený 23. októbra 1939 v Budapešti

• na začiatku vojny býval s rodičmi v Nových Zámkoch, ich majetok bol arizovaný

• v júni 1944 bol s mamičkou presunutý do nemocnice v Budapešti, kde sa narodil jeho mladší brat

• zvyšok vojny prežil v budapeštianskom gete

• po vojne sa rodina vrátila do Nových Zámkov

• rodinné mäsiarstvo a dom boli po februárovom prevrate zoštátnené

• Strednú školu chemickú navštevoval v Banskej Štiavnici

• povinnú vojenskú službu absolvoval v Jindřichovom Hradci

• počas 60. rokov aj v čase normalizácie pracoval v Elektrosvite v Nových Zámkoch

• doplnil si štúdium o diplomovaného technika

• v 70. rokoch začal pôsobiť v telovýchovnej jednote v Nových Zámkoch, neskôr v Bratislave

• po roku 1989 pôsobil v Ústrednom výbore Slovenského zväzu telovýchovy a kultúry, ale z tejto funkcie abdikoval

Detstvo Alexandra Stína bolo poznačené konečným riešením židovskej otázky z čias druhej svetovej vojny. Ako päťročný sa dostal do budapeštianskeho geta, kde trpel hladom. Bol svedkom popráv Židov a aj smrti svojho mladšieho brata. Antisemitizmus ho sprevádzal aj počas školských rokov, v období budovania socialistickej totality.

Alexander Stín sa narodil krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny, 23. októbra 1939 v Budapešti. Obaja rodičia boli židovského neologického vierovyznania. Mamička Iboja pochádzala z rodiny Arnolda Kleina, dôstojníka uhorskej armády z čias Rakúsko-Uhorska, ktorý v medzivojnovom období pôsobil ako učiteľ v Budapešti. Jeho manželka Aranka, rodená Szold, žila pri Hlohovci a privyrábala si prácou v obchode. Rodina Alexandrovho otecka Františka Sterna pochádzala zo Selíc a vlastnila mäsiarstvo. Obe vetvy z oteckovej aj mamičkinej strany čelili pre svoj židovský pôvod perzekúciám, okrem starého otca Alexandra Sterna. Zomrel v januári 1939.

Prvé roky manželstva poznačené vojnou

Rodičia pamätníka sa spoznali u mamičkinej tety v Nových Zámkoch a v roku 1938 uzatvorili manželstvo. Krátko na to sa im narodil prvorodený syn Alexander. Žili spolu v Nových Zámkoch, ktoré už v čase narodenia pamätníka boli v dôsledku Viedenskej arbitráže súčasťou Maďarska. V Maďarskom kráľovstve veľmi rýchle narastala nenávisť voči židovskej minorite a ich prenasledovanie v podobe prijímania protižidovských opatrení. K tvrdšiemu prenasledovaniu došlo až po nástupe nyilašovcov v roku 1944. Tieto udalosti sa dotkli aj ich rodiny, ktorá bola zakrátko rozdelená. Otecko bol povolaný na nútené práce do Košíc na prelome rokov 1942/1943, mamička ostala v Nových Zámkoch s rodinou Adlerovcov a starou mamou Sternovou. Rodinné mäsiarstvo bolo arizované jedným z ich zamestnancov, ktorému otecko najviac dôveroval. „Potom sa preukázalo, že je to jeden z najväčších vagabundov. Keď sa prišlo po vojne späť, tak to bolo všetko v dezolátnom stave, tam neostal kameň na kameni.“ Podnik síce nebol zbombardovaný, ale všetko zariadenie bolo vykradnuté. Mamička napriek tomu, že bývali v gete a musela chodiť na práce do tehelne, nechcela opustiť Nové Zámky. Od otecka dostávala príležitostne pohľadnice, v ktorých alegoricky (keďže pošta bola cenzurovaná) písal o fyzickom týraní. Všetky tieto udalosti boli predzvesťou toho, čo čakalo Židov v Maďarskom kráľovstve.

Za múrmi budapeštianskeho geta

Mamička počas vojny otehotnela s mladším synčekom Petrom. Vďaka tehotenstvu a jej švagrovi lekárovi, ktorému sa podarilo vybaviť im povolenie na presun, sa na poslednú chvíľu dostali z Nových Zámkov do Budapešti. Nasledujúci deň po ich odchode sa geto uzatvorilo a začali sa transporty do vyhladzovacích táborov. Doma ostala len stará mama, ktorá našla svoju smrť v Osvienčime. V tunajšej nemocnici mamička porodila. Následne bývali so starou mamou Arankou a odtiaľ boli presunutí do chráneného bytu. „Tam nás zhromažďovali, tam to bolo troška ešte voľnejšie, bývali sme v tom čase v izbách, ale v tých izbách bolo 10 – 15  ľudí.“ Zakrátko však boli internovaní v gete v Budapešti. Pamätník si na cestu do nového bývania spomína takto: „Chlapík prišiel s takou károu a tam sa naložili veci, ktoré sme ešte mali. Pomocníci nám tlačili tú káru. Samozrejme, nič z toho sa nedostalo do geta.“ Počas tohto obdobia im pomáhal mamičkin bratranec, Viktor Adler, ktorému sa podarilo vybaviť si falošné papiere. Pracoval pre políciu. Vybavil im švajčiarske osvedčenie, ktoré ich za nyilašovcov zachránilo pred deportáciami.

Otecko v roku 1944 ušiel z nútených prác. Jeho cesta však neviedla na slobodu, ale za rodinou do geta. Z dôvodu vyčíňania nyilašovcov zobral syna do úkrytu v zbombardovanej synagóge. Tu ostali až do januára 1945. „Deky ešte z toho obdobia mám odložené doma, ktoré sme mali nad sebou.“ Mamička musela s novonarodeným synčekom Petrom ostať v gete.

Spomienky, ktoré sa nedajú zabudnúť

Pamätník mal v období getoizácie Budapešti päť rokov, preto má v pamäti uchované živé spomienky, ktoré krutým spôsobom zasiahli do jeho detského sveta. Dom, v ktorom bývali, stál tesne na hranici geta. Bývali prevažne v pivnici, keďže v tom čase už boli nálety na Budapešť. Pred smrťou ho zachránila pani, s ktorou bývali v jednom dome. Počas jedného náletu nestihli ujsť do úkrytu, a práve tejto pani sa podarilo stiahnuť pamätníka aj so stoličkou, na ktorej sedel, na zem. Do stola sa v tom momente zapichla črepina. „Spomienka z geta, ktorá sa nedá zabudnúť.“

Zo všetkého najviac si spomína na obrovský nedostatok jedla a vody, ktorý ich nútil kradnúť, aby prežili. Židia, ktorí boli povinní nosiť na viditeľnom mieste žltú hviezdu, mohli chodiť nakupovať potravu len v určený čas. Keďže na deti sa nevzťahovala povinnosť označenia, rodičia posielali päťročného chlapca do obchodu hneď ráno, aby sa mu niečo ušlo. „Ja vďaka tekviciam som ostal na žive. Tie sladké pečené tekvice, tie som jedol, to ma držalo pri sile.“ Také šťastie však nemal mladší braček Peter. Týždeň pred oslobodením geta zomrel na podvýživu.

Na ceste domov

Na slobodu sa dostali, keď osloboditelia rozbúrali steny geta. Na toto obdobie sa pamätníkovi viaže aj jedna dobrá spomienka. Keď v januári 1945 vyšli von vítať osloboditeľov, jeden ruský vojak vystúpil z vozidla a podal mu do ruky vojenský chlieb. Ostatní sa však na neho vrhli a o chlieb ho okradli, takmer nič mu neostalo. Aj samotná cesta domov však bola pre dieťa traumatizujúca. „Musel sa človek pozerať popod nohy, inak by postúpal po mŕtvolách.“

Po oslobodení sa vrátili do domu starých rodičov v Budapešti. Mnohí z ich rodiny sa stali obeťami masového vyhladzovania židovskej minority. Z Osvienčimu sa podarilo vrátiť len mamičkinej sesternici Júlii Adlerovej. Avšak, sotva ju vedeli spoznať. „Bola kosť a koža, zavšivavené všetko.“ Starí rodičia z mamičkinej strany prežili vojnu v budapeštianskom gete. Raz boli určení na deportácie do táborov smrti, ale Viktor Adler, mamičkin bratranec, ich dostal z transportu von. Bol to jeden z posledných transportov.

Bratislava bola oslobodená 4. apríla 1945. Rodičia sa v nasledujúcich dňoch rozhodli odísť na územie Slovenska nákladným vlakom. Pamätník prišiel za nimi do Nových Zámkov až v júni, keď už bola jedna časť domu obývateľná.

V časoch obnovy židovskej minority aj rodinného života

Otecko v prvých povojnových rokoch znovu sprevádzkoval rodinné mäsiarstvo. Okrem obnovy rodinného života sa obdobie po skončení vojny nieslo aj v znamení obnovy židovskej komunity a náboženského života. V Nových Zámkoch fungovala synagóga, ktorá bola najmä na veľké sviatky plná. K zmene došlo po 14. máji 1948, keď vznikol štát Izrael a mnohí využili možnosť vysťahovať sa do novovzniknutého židovského štátu. Pre emigráciu sa rozhodla aj Júlia Adlerová. Chcela so sebou zobrať aj pamätníka s prísľubom, že rodičia prídu za ním neskôr. „Ale rodičia nejdú, tak nejdem ani ja.“ Po porážke Komunistickej strany Izraela začal byť tento štát vnímaný ako prisluhovač amerického imperializmu. Transporty boli vyhlásené za ilegálne.

V tom čase už chodil pamätník do ľudovej školy a práve so školským prostredím sa mu spájajú prvotné antisemitské antipatie povojnového obdobia, ktorých bol obeťou. Spolužiak Paľo Homola, syn okresného lekára, mu nadával do smradľavých Židov. Veľmi sa ho to dotklo. „Ja som prežil vojnu a som rád, že som tu, dokonca chodím miništrovať.“ V nasledujúcich rokoch protižidovské nálady silneli. Viacerí židovskí lekári sa v Nových Zámkoch stali obeťami politických procesov a boli poslaní do uránových baní v Jáchymove. Jeho spomienky na koniec 40. a začiatok 50. rokov sa tak stávajú akýmsi mementom o pretrvávajúcich dvoch rovinách antisemitizmu v povojnovom období – ľudového, ktorého nositeľmi boli rádoví občania, aj politického, ktorý sa šíril v radoch politikov.

Februárový prevrat

Prevrat vo februári 1948 ovplyvnil aj fungovanie mäsiarstva. Otecko mohol vydávať mäso len na lístky a bol kontrolovaný každý mesiac dvoma komisármi. V mäsiarstvach pracoval až do dôchodku, hoci ich rodinný obchod bol po prevrate znárodnený a okrem neho aj ich rodinný dom. Mohli tam ostať žiť, ale museli platiť nájomné. Po otcovej smrti mamičku nahovárali, aby dom opustila. „Ale vďaka tomu práve, že ona tvrdošijne ostávala v tom byte, my sme dostali v rámci reštitúcie toto späť.“

V časoch budovania socializmu sa viacerí spolužiaci a ich rodičia prejavili ako tvrdí stúpenci nastupujúceho režimu. Zároveň pamätník znovu pocítil nenávistné postoje spoločnosti voči Židom. Keď bol v treťom ročníku v meštianke, spolužiak Vajda, ktorého otec bol gardistom za slovenského štátu, mu začal nadávať do Židov. Pri šarvátke nešťastne spadol na chrbticu a pamätník mal z toho veľké problémy. Kvôli detskej neopatrnosti, keď zo steny v telocvični zhodil obraz Stalina, dostal trojku zo správania. „Toto len málo dokresľuje to, že aká bola vtedy éra.“

Dopad menovej reformy a revolúcie v Maďarsku

Päťdesiate roky sa okrem vykonštruovaných politických procesov niesli aj v znamení menovej reformy v roku 1953. Tá zasiahla do rodinných financií československých rodín, ale aj revolúcie v Maďarsku proti komunistickej vláde. Vo viacerých rodinách z pohraničných oblastí vyvolala strach o príbuzných žijúcich u južných susedov. Jeden z pamätníkových príbuzných pracoval ako primár v nemocnici ministerstva vnútra v Budapešti. „Aby mohol robiť primára v tom čase, on bol zarytý komunista. Jeho otec bol rabín, ale po vojne, keď toto všetko sa udialo, tak povedal, že nech mi nikto nerozpráva o náboženstve, o božstve, lebo keby boh existoval, tak toto by nebol dopustil.“ Počas revolúcie bol nútený okolnosťami ostať v nemocnici, inak by ho revolucionári obesili. Keď sa však dozvedel, že jedného povstalca postrelili, kázal ho doniesť do nemocnice a zachránil ho pred smrťou. Pamätník bol prvým z rodiny, ktorému sa podarilo vycestovať do Budapešti. V tomto období už navštevoval Strednú školu chemickú v Banskej Štiavnici.

Vojenčina

Po ukončení stredoškolského vzdelávania nastúpil do zamestnania v priemyselnom kombináte, kde jeho mamička pracovala ako účtovníčka. Už v októbri toho istého roku musel narukovať na vojenčinu do Jindřichova Hradce. Veliteľ roty, nadporučík Bláhovec, dal pamätníka už v prvom roku za pisára. V druhom roku už bol slobodníkom, ale funkčne sa dostal až na staršinu roty. Z tejto funkcie vyplývalo, že bol veliteľom roty za neprítomnosti nadporučíka a velil svojim rovesníkom, ktorí po absolvovaní poddôstojníckej školy boli hodnostne vyššie. Vtedy prvýkrát zasiahol proti nespravodlivosti, proti šikanovaniu zo strany mazákov. Táto vlastnosť, obrana znevýhodňovaných, mu ostala aj počas pracovného života.

Politický odmäk ukončený inváziou

Pamätník nastúpil v 60. rokoch, v čase uvoľnenia politického režimu, do Elektrosvitu v Nových Zámkoch. Keď na prelome rokov 1961/62 začal pracovať v galvanovni, nepáčili sa mu rozdiely vo vyplácaní miezd. Nespravodlivosť nebola len medzi mužmi a ženami, ale aj v rizikových príplatkoch. Svoje názory musel obhajovať aj pred riaditeľom „Ako nestraník som dosiahol toho, že behom troch rokov sme dostali červenú zástavu ako najlepšia dielňa v Elektrosvite.“

Nádeje na demokratizáciu politického systému v Československu boli zastavené inváziou vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Informácie o tejto udalosti sa dozvedel od švagra Tomáša Langa, manžela sestry Agnesy, s ktorými chodievali spolu do práce. Napriek okupácii museli aj v tento deň pracovať. Najprv obdržali telefonát z ústredia, aby vyvesili čiernu zástavu, ale následne im ju kázali zvesiť. Keď sa okolo desiatej hodiny ozvala z ulíc streľba, pustili ich z práce domov. V čase normalizácie mala udalosť s čiernou zástavou svoju dohru. Do závodu prišla overovacia komisia, ktorá požadovala vysvetlenie. Všetci zamestnanci mlčali, len pamätník povedal pravdu. „A tým pádom som ja mal pokoj, aspoň po tejto stránke.“

Roky normalizácie československej spoločnosti

Sedemdesiate roky znamenali koniec politického uvoľnenia a nádeje na zmenu. „Tí ľudia, ktorí dúfali, že sa dá nadýchnuť. A naraz vás strčia pod vodu a niet vzduchu.“ Pamätník si spomína prípady ľudí, ktorí neurobili nič protištátne, napriek tomu boli prepustení zo zamestnania. Dôvodom mohli byť banálne veci, ako cirkevný sobáš či pohreb v rodine. V období normalizácie pracoval v Elektrosvite, kde si doplnil vzdelanie na diplomovaného technika. Súčasne bol tajomníkom telovýchovnej jednoty, kým nemal výmenu názorov s vedúcim tajomníkom ÚV KSS Valentom na spartakiáde v roku 1985 kvôli financovaniu. Práve v nedostatku pridelených peňazí videl totiž problém, prečo telovýchova nedosahovala adekvátne športové výsledky. Pamätníkovi dávali pociťovať, že viac nie je žiadúci. Bol presunutý na krajský výbor do Bratislavy a po roku 1989 sa dostal dokonca do Ústredného výboru SZTK (Slovenský zväz telovýchovy a kultúry). Opäť však narazil na nespravodlivosť v prerozdeľovaní financií medzi jednotlivé oddiely, preto zo svojej funkcie abdikoval. „Nešlo už o šport, ale o biznis.“ Pri oslavách 10. výročia SZTK mu mala byť udelená plaketa, ale odmietol ju.

Sklamanie po prevrate

O udalostiach 17. novembra 1989 sa dozvedel na stanici v Nitre. V Nových Zámkoch chceli robiť čistky a obhajovať sa musel aj pamätník, ktorého chceli zosadiť z jeho pozície v telovýchove. V jeho prospech zakročil dokonca tajomník telovýchovy v Bratislave. Práve na tomto pracovisku spoznal aj Vladimíra Mečiara. „To bol človek, s ktorým sa nedalo rozprávať – keď on nemá pravdu, nemá pravdu nikto.“ Rozpad Československa vníma ako dohodu medzi Klausom a Mečiarom. „Toto sa v živote nemalo stať, malo byť referendum.“ Napriek všetkému, čo si v živote prežil a vzhľadom na súčasný narastajúci nacionalizmus, sa snaží žiť tak, aby bol spokojný najmä sám so sebou. „Ráno, keď sa zobudíš a pozrieš sa do zrkadla, nemusíš si napľuť do tváre.“