The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Šilhár (* 1932)

Osud je pseudonym Božej Prozreteľnosti

  • narodil sa 2. júla 1932 v Pezinku;

  • ako štvorročný prišiel o otca;

  • po základnej škole v Pezinku absolvoval gymnázium v Bratislave;

  • pokračoval v gymnaziálnom štúdiu v internátnej škole pre budúcich kňazov v Šaštíne;

  • tu ho v noci z 13. na 14. apríla 1950 zastihla tzv. akcia K (kláštory);

  • Štefana previezli do koncentračného kláštora v Podolínci;

  • neskôr ho prepustili na slobodu a pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Modre;

  • v roku 1951 podnikol prvý, no neúspešný, pokus o prekročenie hranice s Rakúskom;

  • v októbri 1951 uskutočnil svoj druhý útek za slobodou;

  • pätnásťčlenná skupina smerovala zo Šaštína k hraniciam, aby sa neskoro v noci preplavila na nafukovacích člnoch cez rieku Moravu do Rakúska.;

  • cez Rakúsko sa po dramatických udalostiach dostal do Talianska;

  • na Turínskej univerzite zahájil filozofické štúdiá;

  • predstavení ho poslali na didakticko-pedagogickú prax na dva roky do Francúzska, neskôr vyučoval rok francúzštinu v Taliansku;

  • počas štvorročných teologických štúdií dopĺňal svoju pedagogickú prax v Nemecku;

  • za kňaza bol vysvätený 1. júla 1959;

  • vyššie filozofické štúdiá absolvoval na univerzitách v Turíne a v Ríme, kde bol promovaný za doktora filozofie;

  • v roku 1968 prišiel na Slovensko, jeho pobyt tu však prerušila invázia vojsk štátov Varšavskej zmluvy;

  • po opätovnom opustení rodnej krajiny pokračoval vo svojej publikačnej a prekladateľskej činnosti;

  • dvadsaťpäť rokov pôsobil v Taliansku ako kňaz a profesor;

  • v septembri 1992 sa definitívne vrátil na Slovensko;

  • popri kňazskej práci sa venuje publikovaniu článkov na rôzne témy, prekladaniu a tlmočeniu;

  • sedem rokov pôsobil ako odborný asistent na detašovanom pracovisku Univerzity Komenského, v Inštitúte sv. Tomáša Akvinského v Žiline.

Štefan Šilhár

Motto:

„Osud je pseudonym Božej Prozreteľnosti.“

Štefan Šilhár sa narodil 2. júla 1932 v Pezinku.  Už ako štvorročný prišiel o otca a jeho matka musela ťažko pracovať, aby sa mohla sama postarať o tri malé deti. Po základnej škole v Pezinku absolvoval gymnázium v Bratislave, rozhodol sa však pokračovať v gymnaziálnom štúdiu v internátnej škole pre budúcich kňazov v Šaštíne.

Tu ho zastihol zásah komunistického režimu proti rehoľníkom, keď v rámci tzv. akcie K (kláštory) nariadil v noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadiť mužské (neskôr i ženské) kláštory. V saleziánskom dome v Šaštíne „zabúchali na bránu a vrátnik sa pýta: ,Čo je?‘ ,Treba rýchlo zaopatrovať zomierajúceho.‛ Otvoril bránu. ,Hore ruky!‛ A obsadili celý dom s puškami v rukách.“ Potom kňazov a rehoľníkov vo všeobecnosti, ako aj Štefana, vtedy sotva 18-ročného, previezli do koncentračného kláštora v Podolínci. Keďže režimu sa nepodarila ich „prevýchova“, prepustili mladších väzňov neskôr na slobodu. Štefanovi sa podarilo pokračovať v štúdiu na gymnáziu v Modre, uvedomoval si však, že vo vtedajšom Československu nikdy neuskutoční to, čo si želal najväčšmi – stať sa kňazom. Preto už v roku 1951 podnikol prvý pokus o prekročenie hranice s Rakúskom. Svoj úmysel postupne naznačoval matke. Keď dostal pohľadnicu od známeho, ktorému sa útek podaril, povedal jej: „,Vidíte, toto je z Talianska... všetkých nechytia na hraniciach.‛ Ale ona mi odvetila: ,Aj keby ťa chytili, vy saleziáni budete zaiste veselí ešte aj v base. Veď už si bol raz zavretý.‛“

Prvý pokus sa mu však nevydaril. „Prvýkrát sme boli na hranici a nedostavil sa vodca... a naslepo ísť nemôžete. Preplávate rieku Moravu a kam ísť? Napravo, naľavo? Kde sú hlavné stráže? ... Koľkých chytili, ba aj zastrelili.“ V októbri 1951 podnikol svoj druhý útek za slobodou. „Tento raz sme išli inak, nie na Bratislavu a tie nižšie dediny. Teraz sa išlo (vlakom) do Trnavy, na Šaštín a Kúty. Stretávali sme sa postupne, každý (šiel) do iného vagóna a (s lístkom) na rozličné stanice. Do Šaštína, Kútov alebo ďalej.“ Pätnásťčlenná skupina opatrne vystúpila v Šaštíne.Na večer sa uchýlila do viacerých stodôl v blízkej dedine, kde zažili kontrolu hliadky: „Prišli a pod strechu svietili odspodu a my sme videli ako s baterkou svietia. Bolo to silno napäté.“

Na druhý deň sa so sprievodcami vybrali opatrne k hraniciam: „Niekedy nám hovorili: ,Zastaviť sa, schovať sa!‛ keď bolo niečo podozrivé. Ja som sa nikdy nehneval na mesiac ako vtedy. Tak svietil. A tie suché haluze a lístie šušťalo.“ Neskoro v noci sa celá skupina postupne preplavila na nafukovacích člnoch cez rieku Moravu do Rakúska. „S haluzami, s rukami sme museli veslovať, nemali sme veslá.“ Nie všetci, ktorí sa však podobným spôsobom pokúšali o útek, mali toľko šťastia. Keď sa iná skupina brodila cez rieku, „roztrhol sa povraz a oni ostali trčať vyše pol hodiny v studenej vode, len v trenkách a mali tašku na hlave... Jeden začal kričať a vodca mu hovorí: ,Buďte ticho, lebo Vás zastrelím!‛“

Avšak ani úspešné prekonanie Moravy ale neznamenalo definitívne víťazstvo. Rakúsko bolo od konca 2. svetovej vojny rozdelené do štyroch okupačných zón a Štefan sa s celou skupinou ocitol práve v tej sovietskej. Do Viedne, ktorá bola tiež rozdelená na štyri časti, no celá ležala v sovietskej zóne, sa dostali vlakom. Ich prvou zastávkou bol saleziánsky dom v americkom pásme, kam sa odviezli taxíkmi. „Dali sa nám naobedovať, mali sme svätú omšu a hneď preč, preč, čo najskôr.“ Ak sa chceli dostať do bezpečia, museli opäť prekonať desiatky kilometrov naprieč sovietskou zónou. Sprievodcovia ich síce opustili ešte vo Viedni, avšak jeden zo saleziánov šiel s nimi až do blízkosti hraníc, kde vystúpili z vlaku, a ukázal im cestu: „Tam sú z jednej strany Rusi, bude tam pole a tam sú Američania, sú ozbrojení.“ Skupinka využila skutočnosť, že Rakúšania mohli na základe špeciálneho povolenia chodiť do sovietskej zóny obrábať svoje polia. „Vedel som, že Američania nie sú nadaní na reči a o nemeckú reč sa srdečne nezaujímali... a všeličo som im povedal: ,Es friert,‛ bolo zima...“ Kým sa Štefan rozprával s americkou hliadkou, ostatní prechádzali poza neho do americkej časti. Nakoniec prešli aj cez anglickú a francúzsku zónu a po úbočiach Álp smerovali pešo do Talianska. „Neboli vidieť chodníky, boli zasypané snehom.“ Uprostred noci prišli do prvej dediny Colle Isarco, kde troch z už len päťčlennej skupiny chytili. Nemali dokumenty, mali však list od turínskych saleziánov, v ktorom ich pozývali na štúdiá na tamojšiu univerzitu. Pokračovali cez Vipiteno do Bolzana, kde ich talianske úrady vyšetrovali, ale nakoniec im zaplatili cestu až do Turína. Pred Vianocami už sedel v laviciach Turínskej univerzity a zahájil filozofické štúdiá. Po nich ho predstavení poslali na predpísanú didakticko-pedagogickú prax na dva roky do Francúzska, kde pôsobil v Malom ukrajinskom seminári v Loury (Loiret). Neskôr vyučoval rok francúzštinu v Taliansku a počas štvorročných teologických štúdií každé prázdniny dopĺňal túto pedagogickú prax v Nemecku. Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1959. V 60. rokoch dosiahol v Oxforde rečový diplom, ktorý neskôr doplnil v Ríme habilitáciou pre vyučovanie angličtiny. Vyššie filozofické štúdiá absolvoval na univerzitách v Turíne a v Ríme, kde bol promovaný za doktora filozofie.

V roku 1968 prišiel na Slovensko, jeho pobyt tu však prerušila invázia vojsk štátov Varšavskej zmluvy. Na Šafárikovom námestí v Bratislave presvedčil šoféra talianskeho autobusu, aby ho vzal so sebou a takýmto spôsobom opäť opustil rodnú krajinu. V zahraničí pokračoval vo svojej publikačnej a prekladateľskej činnosti, dvadsaťpäť rokov pôsobil v Taliansku ako kňaz a profesor. V druhej polovici 80. rokov sa začal venovať výlučne naliehavej pastorácii a sprevádzaniu slovenských pútnikov a návštevníkov Ríma, ktorých bolo vyše 21 000. V septembri 1992 sa však definitívne vrátil na Slovensko. Popri kňazskej práci sa venuje i publikovaniu článkov na rôzne témy, prekladaniu a tlmočeniu z angličtiny, francúzštiny, taliančiny a nemčiny. Sedem rokov pôsobil aj ako odborný asistent na detašovanom pracovisku Univerzity Komenského, v Inštitúte sv. Tomáša Akvinského v Žiline, kde vyučoval filozofické disciplíny.

Autorizácia a korektúra textu: Štefan Šilhár

Príbeh spracovala: Martina Fiamová

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Jana Speváková)