The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

JUDr. Danica Okrucká (* 1940)

Neboli sme vyslovene prenasledovaní, ale ja som už ako malé dieťa cítila, že niečo nie je v poriadku

  • narodená 3. júla 1940 v Trenčíne

  • otec JUDr. Vojtech Okrucký, mama Oľga, rodená Čermáková, staršia sestra Tatiana

  • otec vplyvný advokát, spoluzakladateľ odevného podniku Nehera

  • cez vojnu sa skrývali v Ilave v pivovare, neskôr vo väzení

  • po vojne návrat do Trenčína, začala chodiť do školy, prvýkrát sa stretla s neprávosťou

  • rodinu ovplyvnilo znárodňovanie a nástup komunistického režimu

  • otec prišiel o zamestnanie, sestry mali problémy v škole

  • tancovala v súbore Trenčan, kvôli nevôli miestnych komunistov musela skončiť

  • nepustili ju na vysokú školu, zamestnala sa v advokátskej poradni, začala diaľkovo študovať

  • v auguste 1968 s manželom vycestovali do Viedne, odtiaľ do Belehradu, chceli emigrovať

  • vrátili sa domov kvôli rodičom

  • pôsobila ako úspešná advokátka, v práci sa stretávala aj s politickými procesmi

  • v novembri 1989 stála pri vzniku trenčianskeho VPN, kvôli Mečiarovi odišla

  • založila si súkromnú advokátsku prax, pracovala takmer do 80 rokov

  • na dôchodku, spolupodieľa sa autorsky na publikácii o otcovi

Danica Okrucká sa narodila 3. júla 1940 v Trenčíne ako druhé dieťa Vojtecha Okruckého a Oľgy, rod. Čermákovej. Danica mala ešte o dva roky staršiu sestru Tatianu. Jej otec JUDr. Vojtech Okrucký, uznávaný a vážený právnik a advokát, patril medzi vtedajšiu trenčiansku spoločenskú elitu. Ako právnik a akcionár stál aj pri zrode textilnej fabriky Nehera. Počas druhej svetovej vojny Vojtech patril medzi podporovateľov partizánskeho hnutia, pomáhal získavať potraviny aj šatstvo, s odovzdávaním informácií aj pri distribúcii letákov pre odboj. Mama Oľga v tom čase nepracovala, venovala sa výchove dcér a výrobe ozdôb a módnych doplnkov pre dámy. Danica si spomína, že v ich rodine pracovala aj pestúnka, ktorá sa Danici a jej sestre Tatiane venovala.

Spomienky na vojnu
Danica sa narodila začiatkom druhej svetovej vojny a jej rané spomienky sa spájajú s poplachmi a skrývaním sa pred ostreľovaním. „Keď bol v noci poplach, tak ma rodičia dali do košíka, čo bol na prádlo, tam ma uložili a išli so mnou do pivnice. Pamätám si, že som sa zobudila a bola som v tom košíku,“ spomína Danica. Ku koncu vojny sa situácia v Trenčíne natoľko zhoršila, že rodičia poslali obe malé dcéry k starej mame do Ilavy. „Cez tú vojnu sme boli u babičky, pretože keď to tu začalo byť nebezpečné, tak rodičia nás tam presťahovali. Neskôr tam s nami bola aj mama. Jedine otec zostal v Trenčíne.“ Babička, Danica, jej mama a sestra sa istý čas skrývali v ilavskom pivovare. „Potom, keď to už začalo byť veľmi zlé, tak Ilava umiestnila obyvateľov do väznice. Takže, prosím pekne, ja som v tom období už bola v base (smiech). To už začalo byť veľmi veľmi zlé, že už tu bol veľký vojenský pohyb.“ Danica si spomína, že vo väznici mali samostatnú izbu, kde žilo asi osem ľudí. Ostatní obyvatelia boli sústredení v jednej veľkej miestnosti a spali na zemi. Pamätá si, že sa tam hrávala s miestnymi deťmi a dievčatkom menom Klára Havlíková, z ktorej sa neskôr stala slávna klaviristka. Koncom vojny mala Danica takmer päť rokov, ale niektoré spomienky jej ostali doteraz. „To som ešte ozaj bola malá, ale pamätám si, keď vyhodili do povetria most. Taký malý most, ktorý bol nad takým potokom. Strašne to buchlo, my sme to počuli v tej väznici a ja som sa išla podívať do okna, že čo sa stalo. Tak to je taký zážitok z vojny. Potom si ešte pamätám, že sme sa s babičkou dívali na lietadlá. Ona nám tam niečo vysvetľovala. Boli to nemecké lietadlá, čo niekde niečo bombardovali,“ uzatvára spomienky na vojnu Danica.

Život po vojne  
Po oslobodení sa mama Oľga s dievčatami vrátili naspäť do Trenčína. Otec tu zatiaľ stále pôsobil ako advokát. Ešte v apríli 1945 sa stal členom Revolučného miestneho národného výboru za demokratickú stranu a angažoval sa tiež v ECAV, kde pôsobil na rôznych pozíciách. Členom demokratickej strany bol však len chvíľu, po zvyšok života už do žiadnej strany nevstúpil. Po uzákonení Benešových dekrétov sa začalo zmrákať aj nad textilkou Nehera, kde pôsobil i Dr. Okrucký. So spoločníkmi založil novú spoločnosť na výrobu kobercov Peržan, no vzhľadom na nepriaznivé spoločenské pomery, ktoré súkromnému podnikaniu vôbec nepriali, čoskoro zanikla. V roku 1947 bol odevný podnik Nehera znárodnený a v marci toho istého roku mu zanikla aj pracovná pozícia. „Doma sme sa o tom nebavili. Ale že ten Nehera padol, o tom som vedela. Aj že otec potom skončil a robil len advokátsku prácu. Mal túto kanceláriu (ukazuje) a zamestnancov. Ja myslím, že to mal až do doby, kým ho zlikvidovali. To bol začiatok tých 50. rokov,“ spomína Danica. Kým sa Dr. Okrucký venoval advokátskej práci, v pivnici ukrýval množstvo dokumentov, ktoré si u neho ukryli prenasledované židovské rodiny. „Mnohé veci sa vrátili. Ale stalo sa, že pre mnohé tie dokumenty už ľudia neprišli, tí ľudia zahynuli. A viem, že otec potom zháňal nejakých ďalších príbuzných, ale aj tak ešte zostali nejaké písomnosti,“ spomína Danica. Židia jej otcovi natoľko dôverovali, že mu zverili svoje najdôležitejšie písomnosti. Po prevrate v roku 1948 moc v štáte v plnom rozsahu prebrala komunistická strana a demokratická strana, ktorej členom bol aj Vojtech Okrucký, zanikla. Celá rodina sa zrazu dostala do nemilosti režimu. „Komunistický prevrat. Našu rodinu to veľmi poškodilo. Ono sa to až po čase začalo tak prejavovať. Hneď sa to neukázalo. Ale ja som to tak cítila, že niečo nie je v poriadku,“ spomína pamätníčka na obdobie, ktoré zásadným spôsobom poznamenalo celú rodinu na niekoľko desaťročí.

Dopad zmeny režimu na rodinu
Danica si spomína, že ako malé dieťa chodila do materskej školy k sestričkám na evanjelickú faru. Tam začala navštevovať aj základnú školu. Bystré dievča s dobrými známkami začalo veľmi skoro vnímať zmenu spoločenskej klímy. „To tak postupne, napríklad v tretej ľudovej, to bolo tak v roku 1948, to bol zrovna ten rok. My sme mali takého učiteľa, ktorý bol komunista a on ma veľmi nemal rád. Hovoril mi princeznička Okrucká. Ja som predtým mala jednotky, sem-tam nejakú dvojku a v tretej triede som mala trojky. Nikdy mi rodičia nič nepovedali za to, že som nosila zlé známky, lebo vedeli, že čo za tým je. Takže skutočne tento človek mne sa pomstil. Aj som kdesi našla to vysvedčenie a tam mám asi štyri trojky v tretej ľudovej. Predtým som mala samé jednotky, nejakú dvojku.“ Danicin otec musel prijať prácu pod svoju úroveň - v Azbestocementových závodoch v Hrabovom nastúpil na miesto kvalitára, neskôr sa zamestnal v Hornom Sŕní v Ústave maltovín. Danica so sestrou navštevovali základnú školu. „Chodili sme pešo na náboženstvo na evanjelickú faru. Ešte vtedy bolo, potom už neskôr nebolo. Keď som išla do ôsmeho ročníka, tak sa to potom zmenilo. Podľa sovietskeho vzoru sa to skrátilo na 11 rokov, lebo predtým bolo 12. Museli sa do deviatej triedy robiť skúšky,“ spomína pamätníčka na školu. Danicina staršia sestra sa učila na samé jednotky, no na vytúženú školu ju nevzali. „Hoci spravila skúšky, nevzali ju na tú školu. To bolo gymnázium. Otec to potom vymyslel tak, že písali Zápotockému. Ten napísal, že keď urobila skúšky, tak ju musia prijať. Takže ona potom nastúpila do toho gymnázia asi po dvoch alebo troch mesiacoch až. Keďže to takto dopadlo, mne už potom nerobili problémy. Ja som tiež urobila skúšky, ale potom už bez problémov som teda išla do tej deviatej triedy,“ približuje ťažkú cestu na gymnázium.

Pretancované študentské roky
Danica na gymnáziu patrila medzi výborných študentov. V tom období začala tancovať vo vychýrenom folklórnom súbore Trenčan, ktorý viedli manželia Kubalovci. „Oni vtedy boli tiež prenasledovaní, pretože sa venovali tancu a nie politike, takže sa režimu neľúbili. Museli odísť zo školy,“ spomína pamätníčka. So súborom nacvičovali v rôznych provizórnych priestoroch. „V škole sme nemohli. Boli v nemilosti a takto sa im pomstili. Ten súbor, oni boli veľmi dobrí, oni mali úspechy. A ako chceli, tak ich potlačovali.“ Napriek tomu, že bol súbor v nemilosti predstaviteľov komunistickej strany, dosahoval vynikajúce výsledky. Danica sa po niekoľkých náročných rokoch tancovania v Trenčane dostala medzi najlepších päť párov, ktoré v roku 1957 reprezentovali krajinu na Celosvetovom festivale mládeže v Moskve. Po návrate z festivalu však s milovaným tancom musela skončiť. Danicu si zavolal profesor, ktorý súbor viedol a povedal jej, že dostal príkaz z vedenia komunistickej strany v Trenčíne. Vedenie strany si neprialo, aby Danica Okrucká v súbore ďalej tancovala.

V nemilosti režimu
Danica vnímala, že vyrastá v nepriazni vtedajšej politickej garnitúry. „Človek to cítil, také všelijaké... Ale ja som to proste cítila, že tí rodičia sú takí nie prenasledovaní, to ťažko tak povedať. Hlavne ten otec. Mama, tá bola doma a robila ručné práce. Vlastne viac-menej nás aj živila. Ja som to vnímala a vedela, tú situáciu som sledovala. Čím som bola staršia, tým skôr som to poznala. Potom už v tej 11. triede, keď už sme sa chystali na maturitu, napríklad doniesli do triedy prihlášky na vysokú školu. No a ja som si ju išla tiež zobrať a nejaký profesor, že: ‚No Okrucká, a ty čo chceš?!‘ Akože čo ma to mohlo vôbec napadnúť, že by som išla do školy! Vôbec som nesmela ísť na žiadnu školu,“ spomína Danica na neprávosti komunistického režimu, v nevôli ktorého sa celá rodina Okruckých ocitla. Danicina sestra Tatiana sa radšej odsťahovala do Bratislavy, nechcela znášať poníženie, že sa tiež nedostala na vysokú školu. Zo začiatku pracovala ako robotníčka v sklade s nápojmi, neskôr jej otec vybavil miesto v pobočke Keramoprojektu. V inom meste rodinu Okruckých nikto nepoznal, tak si Tatiana mohla doplniť vzdelanie. Po večeroch vyštudovala knihovnícku školu. Neskôr sa vydala a odsťahovala do Opavy a tak svoje šťastie našla v knihách a v novej rodine ďaleko od Trenčína. Mladšiu Danicu mal čakať podobný osud, no tu už otec radšej zakročil. Nechcel dopustiť, aby aj jeho druhá dcéra musela za lepším životom odísť z mesta. Vybavil jej miesto v administratíve v advokátskej poradni, kde pôsobili jeho niekdajší kolegovia. Danici sa zrazu otvorili nové možnosti. 

Nová nádej na lepší život
Po skončení gymnázia dostala Danica umiestenku do zamestnania a mala nastúpiť do továrne a manuálne pracovať. No nenastúpila. „Ja som bola nezamestnaná, no to bolo tiež veľmi zle. Do toho zamestnania som išla asi až v novembri,“ konštatuje pamätníčka. Tí, čo nepracovali, boli považovaní za príživníkov. Danicu pôvodne lákala technika, ale nebolo jej to režimom dopriate. Aj jej otec Vojtech pôvodne študoval technické vedy, až neskôr presedlal na právo. Advokátska poradňa, kam nastúpila, ju však priviedla na podobné chodníčky ako jej otca. „Tam už potom neskôr, nie hneď, keď som sa trošku zapracovala, som si dala tú žiadosť a môžem povedať, že ma podporili. Nado mnou boli vedúci krajský a slovenský, obaja mi pomohli určite a dobre som s nimi vychádzala. Boli to presne takí ľudia, ktorí síce akože boli pre ten nový režim, ale pritom to boli ešte tí starí právnici, takí proste na úrovni,“ spomína na začiatky svojej právnickej kariéry. Danica pracovala v advokátskej poradni a od roku 1965 diaľkovo študovala na právnickej fakulte v Bratislave. Získané vedomosti z praxe vnímala ako veľkú výhodu. Aj Danicin otec pokladal jej kariérne smerovanie za pozitívne. Predsa len, bývalý renomovaný advokát v dcére videl svoju nasledovníčku. 

August 1968
Počas štúdia na vysokej škole sa Danica vydala za Igora Kostku, brata svojej vedúcej v advokátskej poradni. Igor Kostka bol v tom čase známym trenčianskym výtvarníkom. Politické zmeny Pražskej jari a oteplenie vzťahov v roku 1968 obaja vnímali veľmi pozitívne a s nádejou. „Tomu som veľmi verila, myslela som si, že sa to zmení, ale nestalo sa. Zaujímavé, že ten môj prvý manžel mal taký pocit, že sa stane niečo zlé. Že sa to zmení, že nedôjde toho dobrého,“ spomína Danica. V auguste 1968 sa všetky nádeje na zmenu rozplynuli. „Na ten deň si spomínam. Ja som už spala, keď ma prišiel muž zobudiť, že čo sa stalo, že Rusi prišli. Tak mne tam prišlo špatne. To bola pre mňa strašná rana. Ja som opravdu verila, že z toho bude niečo dobrého, no proste tak to skončilo,“ povie pamätníčka smutne. V tom období chodievala na Sihoť za dobrou kamarátkou, ktorá bývala v blízkosti Východného vojenského okruhu. Z tých dní si pamätá ulice plné tankov a cudzích vojakov. Kúsok od domu jej rodičov vo Fajke sídlila komandatúra, v ktorej boli ubytovaní sovietski vojaci. V pamäti jej utkvel groteskný obraz, keď obyčajným ruským vojakom hrajúcim na harmonike tam pod okná prišli zahrať naši vysokí dôstojníci. Danica a jej manžel sa ešte v auguste zbalili a vycestovali do Viedne rozhodnutí emigrovať z okupovanej krajiny. „Ešte nejaký čas sme tu boli a ja neviem ako, ale jednoducho sme sa rozhodli. Naraz sme sa zobrali a išli sme do toho Belehradu. Ja myslím, že my sme tam pôvodne ani nechceli ísť. My sme išli do Viedne a tam nás už niekto navigoval. Strašne moc ľudí nás tam čakalo. Keď prišiel vlak do Viedne, bol plný emigrantov. Tie nástupištia boli plné našich ľudí. Tí sa nás vypytovali, čo nového u nás, boli veľmi zvedaví. To bolo také zvláštne, že my sme prišli do Viedne a boli sme medzi našimi ľuďmi. Potom nás niekto navigoval na ten Belehrad,“ spomína pamätníčka na odchod zo Slovenska.

Život na úteku
Danica s manželom pricestovali do Juhoslávie. Nejaký čas strávili pri mori a potom sa pobrali do Belehradu. „Bývali sme vo vysokoškolskom internáte a boli tam samí naši ľudia. Niektorí, ktorí tam boli už dlhšie alebo ktorí si to vybavili, tak postupom času začali niektorí odchádzať. Odchádzali do Austrálie, ale boli aj takí, čo išli do Európy.“ Danica s manželom zatiaľ žili z manželovej práce. On ako umelec a výtvarník sa tam dokázal uplatniť a do miestnych novín prispieval kresbami a informáciami o okupácii a ich úteku z krajiny. To bola pre miestne noviny zaujímavá téma a zarobil nejaké peniaze. Danica ako nedoštudovaná právnička si v cudzine nevedela nájsť uplatnenie a časom začala pochybovať, či urobili správne. „Nejako sa mi to nevidelo, či sa tam uplatním. A druhá vec, že tí moji rodičia zostali sami. Sestra bola v Opave a ja som si myslela, že by som im predsa len mala pomôcť. Že ja to nejako prežijem, im pomôžem a teda že tých rodičov opatrím. Hlavne kvôli tomu som sa vrátila. Ten môj muž teda súhlasil a išiel so mnou,“ vysvetľuje, prečo sa rozhodli pre návrat do okupovaného Československa. Dvojica sa domov vrátila presne v deň, keď sa v Bratislave podpisovala federácia (27. októbra 1968), čiže dosť skoro na to, aby z ich odchodu nevznikli veľké problémy. Danica sa vrátila do práce a do školy a ich dlhý „výlet“ za hranice vysvetlili tým, že sprevádzala manžela umelca na jeho služobnej ceste. Našťastie, všetci im uverili a viac ich dobrodružstvo a odchod z okupovanej krajiny nikto nerozoberal.

Roky plné práce
Danica promovala v roku 1970 a začala si budovať kariéru advokátky. Životné cesty mladej ambicióznej advokátky a umelca Igora Kostku sa rozišli a Danica sa po rozvode vrátila k svojmu dievčenskému priezvisku. Nastalo obdobe tvrdej normalizácie a ľudia sa začali báť. Danica si spomína, že advokáti fungovali akoby mimo politického prúdu a previerky, ktoré prišli nástupom normalizácie, sa ich príliš nedotýkali. Vo svojej práci sa stretávala s rôznymi ľuďmi, ktorí potrebovali pomôcť. Časom jej však začali pribúdať klienti, ktorí mali problémy s fungovaním politického systému v krajine. „Človek pracuje, a tej roboty bolo dosť. Venovala som sa klientom. Každý prípad je iný. Takže ja som sa nemohla zaoberať jedným, ja som musela zvládať všetko. Musela som sa venovať všetkému. Tam nemôžete uhýbať, to sa nedá. Buď tú vec prevezmete alebo vám ju pridelí súd. Nech je to akokoľvek, nech je ten človek akýkoľvek protiva, vy ho musíte zastupovať, musíte mu pomáhať,“ konštatuje pamätníčka. Spomína si, že blízko bytu jej rodičov často vídavali auto Alexandra Dubčeka. Ich suseda sa kamarátila s jeho mamou, pani Dubčekovou, s ktorou sa poznala ešte z čias Interhelpa. Vo vypätých časoch sa tam jeho mama ukrývala a on ju potajme chodil navštevovať. Danica sa neskôr opäť vydala, za manžela si vzala českého staviteľa Zdeňka Žižku. Priezvisko si však už nezmenila, naďalej ostala pri mene Okrucká, ktoré kedysi čosi znamenalo.

Ďalšia nádej na zmenu
November 1989 a nežná revolúcia zastihli Danicu na vrchole jej advokátskej kariéry. „Samozrejme, že som to privítala. Proste to prišlo samo. Ja som mala taký pocit, že kto iný by sa mal angažovať, keď nie ja?! Proste, čo som si ja prežila, ako mňa oni poškodili! Keď sa to začína meniť a malo by to prísť k nejakým dobrým koncom, predsa ja som ten človek, ktorý by sa mal angažovať. Nie to, že ja chcem ísť do politiky a chcem byť prezidentka a neviem čo. Nie, to vôbec! Ale pomôcť tomu, aby sa to zmenilo a aby sa opäť nestal ten rok 1968, že sa to vráti naspäť. Takže ja som mala takýto pocit,“ približuje svoje zmýšľanie z toho obdobia pamätníčka. Danica sa celou svojou osobnosťou vložila do vtedajšieho spoločenského a politického diania a stala sa zakladajúcou členkou VPN v Trenčíne. „Bože, my sme s touto vépéenkou... My sme toľko večerov sedeli, vyprávali. Toľko času som tomu venovala. Ale vôbec som to nebrala, že sa niečomu obetujem. Ja som to brala tak, že je to úplne normálna vec, že ľudia ako ja majú pomáhať. Samozrejme, keď sa niečo dialo, tak som bola u toho,“ spomína. Členovia trenčianskeho VPN sa pravidelne stretávali vo Hviezde (kultúrne stredisko) a dohadovali sa, čo a ako budú robiť. Podotýka, že to nebola žiadna zábava, ale tvrdá práca. Po čase sa do skupiny nadšencov pridal aj radový podnikový právnik Vladimír Mečiar. „On to potom všetko vzal do rúk, on všetko dirigoval, potom rozdával úlohy, to sa muselo spraviť. No proste to bol Mečiar, toto. Ja som ho poznala a vedela som, že on nie je seriózny, takže ja som si dávala veľký pozor. Ale potom, keď ma už chcel nejako do toho vtlačiť... On potreboval nejakých ľudí, čo by pre neho robili, ale ja som potom z toho vycúvala. Celkom som z toho odišla, nepáčilo sa mi to,“ približuje, prečo s politikou kvôli Mečiarovi rýchlo skončila.

Dnešné dni
Po revolučných dňoch, počas ktorých Danica venovala meniacej sa spoločenskej a politickej situácii samu seba, sa vrátila naspäť k svojmu poslaniu advokátky. Podobne ako predtým, ani v novom zriadení nepociťovala veľké politické tlaky. Podotýka, že advokáti stáli vždy trochu mimo hlavného prúdu politického diania. Po smrti manžela sa vrátila naspäť do rodičovského domu a doopatrovala otca aj mamu. V júli 1990 sa advokáti osamostatnili a Danica si tiež založila vlastnú advokátsku kanceláriu. Tú si zriadila v v byte svojich rodičov, kde kedysi svoje advokátske poslanie napĺňal aj jej otec JUDr. Vojtech Okrucký. Rozpad republiky vnímala negatívne. „Mne sa to nepáčilo, že sme sa rozdelili. Vychádzali sme dobre, som si myslela, že bude lepšie, keď sme väčšia republika. Ale keď sa to stalo, tak som sa s tým nejako zmierila.“ Advokátskej praxi sa venovala až do úctyhodného veku 79 rokov, do konca roku 2019. Momentálne sa venuje záhradke a spolupodieľa sa na zhromažďovaní materiálov o svojom otcovi, váženom advokátovi, autorovi mnohých pokrokových matematických publikácií a odborných právnických článkov a autorovi patentu „množinového počítadla“.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Adriana Demjanovičová)