The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Letko (* 1934  †︎ 2024)

• narodil sa v dedine Farná v roku 1934

• detstvo a gymnaziálne roky prežil v Hlohovci

• silne ho poznačilo väznenie oboch rodičov pre pomáhanie povstalcom SNP

• od roku 1953 študoval na VŠMU v Bratislave

• po skončení školy pracoval 10 rokov v Armádnom divadle v Martine

• od roku 1967 pôsobil na Novej Scéne a učil na VŠMU

• Ivan Letko zomrel 21. januára 2024.

Ivan Letko sa narodil 9. decembra 1934 v dedine Farná neďaleko Štúrova, kde jeho otec Jozef Letko slúžil v štátnej službe. Život v tejto dedine si dobre nepamätá, pretože tam spoločne s rodinou prežil iba dva roky. Po krátkom čase sa Letkovci odsťahovali do Hlohovca, kde Ivan prežil celé detstvo a dospievanie: „Boli to krásne detské roky, i keď narušené druhou svetovou vojnou. A tá bola pre našu rodinu dosť krutá, pretože môj otec sa zapojil veľmi aktívne do odboja a samozrejme mu na to prišli.”

Otec Ivana Letka spolupracoval s odbojom pred vypuknutím Slovenského národného povstania, počas neho i po ňom. Bol v kontakte s jeho predstaviteľmi, ktorí sa tajne v noci stretávali aj v rodinnom dome Letkovcov: „My sme to všetko počuli, ale keďže sme boli desaťroční, tie priame súvislosti sme až tak nevnímali.“ Ivanov otec spolupracoval aj s hlohovskou posádkou, ktorá sídlila v neďalekých kasárňach a ktorá sa neskôr pridala k SNP: „Jedného dňa, bolo to 13. októbra 1944, prišli poňho, ale on sa ešte dokázal skryť, kdesi v kúte na povale nášho rodinného domu.“ Napriek tomu, že bezpečnostné zložky vtedajšieho Slovenského štátu dôkladne prehľadali celý dom, Jozefa Letka nenašli: „On potom vybehol von. Mali sme tam takú záhradu s menším políčkom, kde rástla kukurica. Tam sa skryl. Aj ho tam hľadali a zase ho nenašli, ale vedeli, že bol doma, pretože keď prišli, perina na manželskej posteli vedľa mojej mamy bola ešte stále teplá.“ O niekoľko dní ho však napokon predsa našli a zaistili ho na Ústredni štátnej bezpečnosti. Išlo o najvyšší policajný úrad počas vojnového Slovenského štátu, ktorý mal za úlohu vykonávať policajné spravodajstvo.

Rovnaký osud čakal aj na Ivanovu mamu Máriu. Do väzenia v Nitre ju zavreli na niekoľko mesiacov: „Pamätám sa ako dieťa, veď som mal ani nie desať rokov, ako to prekutali celé u nás doma. V skrini našli nejaké šperky a to všetko pobrali. Vtedy u nás neboli Nemci, to bola Hlinkova garda. A ja ako taký uplakaný chlapec, keď to všetko prebiehalo, tak som sa ich pýtal: ,Kde je naša mama?´ Lebo medzitým mamu vzali, vrátili sa a vykrádali náš dom. Odpovedali mi: ,Ju tak skoro neuvidíte, ona je už v Nemecku.´ No proste boli to grobiani, fašisti.“ Ako sa neskôr rodina dozvedala, matka v Nemecku nebola, deti iba postrašili. Traja súrodenci zostali nejaký čas bez rodičov. Prišla sa o nich postarať stará mama z neďalekých Horných Otrokoviec a neskôr aj sesternica, ktorá im istú dobu viedla domácnosť. Neskôr otca prepustili a domov sa vrátila aj matka. Ani jeden z rodičov nebol vo väzení týraný, deťom však povedali, že ich sústavne vypočúvali. O tom, že by boli za mrežami vystavení násiliu, rodičia nehovorili.

Rodina Letkových bola tiež svedkom prvých transportov, ktoré odvádzali židov: „Videli sme tie plačúce rodiny, ako ich sácali do tých nákladných vagónov. Bolo to srdcervúce. Naozaj to bolo hrozné obdobie.“ No medzi spolužiakmi nepociťoval pamätník nevraživosť alebo nenávisť. Tvrdí, že v tom čase náboženské rozdiely medzi spolužiakmi, kamarátmi či známymi neregistroval.

Život po vojne

V čase, keď do Hlohovca prichádzal front s Červenou armádou, bola už rodina spolu a oslobodzovanie mesta prečkala v dedine Horné Otrokovce, kde bývala rozvetvená časť rodiny z maminej strany. V kritických dňoch, keď Nemci ustupovali, sa Letkovci ukrývali v pivnici: „Okolo bola streľba, otec vyšiel a hovorí: ,Tak už sú tu Rusi.´ Bolo to ešte nad ránom, ani nesvitalo a otec vyšiel z pivnice a zvolal: ,Zdrastvujte, tovariši!´ A ten vojak bol Nemec. No našťastie ho nezastrelil, len sa pýtal, kde sú Rusi, takže otec ich falošne navigoval. Všetky tie babky sa v tej pivnici modlili, my deti s nimi. To oslobodzovanie bolo veľmi dramatické.“ 

Ivanova matka krátko po konci druhej svetovej vojny zomrela na následky väznenia. Keď preto na podnet britskej ambasády vznikla akcia, v rámci ktorej mohli ísť československé siroty a polosiroty na niekoľko mesiacov do Veľkej Británie, otec tam mladého Ivana prihlásil. Najprv bol mesiac v anglickom kempe a potom si jeho a ďalšie slovenské deti zobrali anglické rodiny na zvyšné tri mesiace. V rodine, do ktorej sa dostal Ivan, boli deti v jeho veku, s ktorými si dobre rozumel. V Spojenom kráľovstve chodil aj do miestnej školy – St. Dominic School: „Dokonca som mal diktáty lepšie ako tie anglické deti, s ktorými som bol v ročníku.“

Na strednú školu prijali Ivana Letka v Trnave, pretože hlohovské gymnázium, ktoré sa nachádza na dnešnej pešej zóne, ešte len vznikalo. Spomína si, že ešte aj počas prijímacích skúšok na strednú školu sa museli skryť v pivniciach trnavského gymnázia, kvôli náletu amerických lietadiel. Po oslobodení Hlohovca bolo otvorené tamojšie gymnázium, kde napokon Ivan strávil osem rokov (1945 – 1953): „Život bol vtedy celkom prijateľný, kým neprišli komunistické čistky,“ tvrdí Ivan Letko.

Nástup komunizmu prežívala rodina veľmi ťažko. Otec Ivana Letka totiž vstúpil do Demokratickej strany, dokonca bol istý čas aj poslancom a pred prenasledovaním ho zrejme zachránilo najmä to, že bol v Zväze protifašistických bojovníkov. Letkovými mladistvými očami však bola atmosféra v Hlohovci pomerne priaznivá. A to najmä vtedy, ak si ju človek dokázal v rámci politického systému vytvoriť: „To, že nad nami vládli komunisti, to sme samozrejme vnímali, pociťovali, ale pokiaľ sa dalo, tak sme sa v tej kultúrnej oblasti rezervovali. Bola to akoby oáza takého tvorivého ducha a dobrej pohody.“

Keďže bol Letkov otec členom bývalej Demokratickej strany, tak sa doma o komunistoch hovorilo najmä v negatívnom slova zmysle: „V škole však vládla schizofrénia. Museli sme sa trošku pretvarovať, teda my mladí, my študenti. V zmysle, že sme museli poslúchať, že sme museli byť v Československom zväze mládeže či Socialistickom zväze mládeže. Museli sme chodiť na schôdze týchto zväzákov. Dokonca nás niektorých zvolili za funkcionárov, čo bolo prekvapenie. Robili sme to neradi. A v tomto zmysle vidím tú schizofréniu, že doma sa o tom rozprávalo trošku inak ako oficiálne v škole.“ 

Prvé kontakty s divadlom

K divadlu sa Ivan Letko dostal cez istú pani Jahelkovú, ktorá v Hlohovci viedla divadelný krúžok. Ivana pozvala účinkovať v hre Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon. Hru prevzali v hlohovskom gymnáziu, čím si založili vlastný dramatický krúžok, v ktorom vystupovali aj s inými divadelnými hrami. Krúžok viedol Ivan Letko spoločne so spolužiakom a kamarátom Tiborom Baranovičom. Najskôr robili menšie divadelné formy, úryvky z divadelných hier, neskôr aj celovečerné predstavenia. Vystupovali najmä v kine Úsmev. Hrali aj klasické české hry, napríklad hru Josefa Jiráska Otec: „Ja som hral ústrednú postavu otca. Ja, 17-18-ročný, s nalepenými fúzami, som hral 65-ročného starého Diviška. A s tým sme chodili aj po dedinách, dokonca sme hrali aj v Piešťanoch, v secesnom divadielku, ktoré neskôr vyhorelo.“

Práve skúsenosť s ochotníckym divadlom ho inšpirovala pri výbere vysokej školy. Aj keď sa nakoniec dozvedel, že ako syn nestraníka a odporcu režimu inú možnosť de facto nemal: „Keď som maturoval, riaditeľ gymnázia mi s ľútosťou oznámil, že môžem ísť iba na umeleckú vysokú školu. A ja som mu povedal: to práve chcem!“ Ivan Letko v tom čase nad iným ako umeleckým zameraním ani neuvažoval, i keď istý dobu koketoval s myšlienkou, že by sa mohol stať lekárom.

Štúdium na Vysokej škole múzických umení

Na vysokú školu ho prijímala slovenská herecká legenda, Andrej Bagar, ktorý bol zároveň aj jeho ročníkovým vedúcim. Do školy nastúpil na jeseň roku 1953: „Musím sa úprimne priznať, že ten prvý rok som bol zo školy sklamaný. A to sú tie povestné etudy, ktoré sme museli robiť.“ S pribúdajúcimi rolami ho však štúdium na VŠMU začalo baviť viac a školu napokon aj doštudoval.

Andrej Bagar, Ivanov ročníkový vedúci, bol v čase, keď učil na VŠMU, aj aktívnym členom Komunistickej strany Československa. O svojich politických názoroch sa aj preto na hodinách otvorene nerozprávali. Umelci však boli podľa Ivana Letka vždy akosi viac naklonení slobode a demokracii. Aj v umeleckých kruhoch sa však podľa neho objavovali aj takí, ktorí si zastávali komunizmus a neslobodu. Menovať však nechcel. 

Letko do strany nevstúpil, napriek tomu, že ho v štvrtom ročníku vysokej školy oslovovali v tejto súvislosti jeho spolužiaci. V škole nedochádzalo, podľa jeho skúseností, k nejakému udávaniu. Najšťastnejšie spomienky má Ivan na obdobie, keď ich ročník prevzal František Dibarbora: „To mi nesmierne imponovalo, aj sme potom robili spolu nejaké inscenácie s ním. On nás aj pozýval k sebe alebo sme chodili do baru v Carltone. Bol nesmierne ľudský, vtipný človek, veď aj to herectvo komediálne z neho priamo vyžarovalo. Toto bolo krásne obdobie.“

Napriek tomu, že Ivan Letko študoval na vysokej škole v 50. rokoch, v čase najtvrdšieho komunizmu, toto obdobie nedokázalo pokaziť bezstarostné časy jeho štúdií. A to aj napriek tomu, že všetci študenti tvrdé perzekúcie či monsterprocesy intenzívne vnímali: „Verejne sme sa však k tomu nevyjadrovali, pretože sme vedeli, že by nám to poškodilo. My sme to vnímali, mali v sebe odpor voči tomu, čo sa dialo, ale nemohli sme sa k tomu otvorene vyjadrovať.“

Vysoká škola múzických umení sídlila v 50. rokoch na dnešnej Štúrovej ulici, kde sa nielen vyučovalo, ale študenti tam mali aj svoj internát a v budove sídlil aj všeobecný lekár, kam si neraz chodili po falošné ospravedlnenky: „Bývali sme v tých miestnostiach a hneď vedľa bola učebňa, kde sme mali hereckú tvorbu. Raz sa stalo, že prišiel Bagar a my sme zaspali, a on nás musel prísť zobudiť.“ Povinnú vojenskú službu si herci na VŠMU odslúžili počas štúdia. Na vojenské cvičenia chodili raz týždenne do jedného z domov na bratislavských Palisádach, ktorý bol na tieto účely špeciálne vyhradený.

Umelecká kariéra Ivana Letka

Druhý rok vojenskej služby si Ivan Letko mohol odslúžiť v Armádnom divadla v Martine, kde mu ponúkli angažmán. V tom čase išlo o veľmi prestížnu slovenskú scénu - divadlo bolo na výslní. Pôsobilo tam množstvo kvalitných režisérov, medzi inými napríklad Otto Haas z pražského divadla Vinohrady. Neskôr do Martina prišiel Dezider Janda a Martin Hollý. Vystupovali tam také osobnosti ako Elo Romančík, Jozef Kroner či Tereza Urbanová. V Martine Ivan Letko pôsobil celých desať rokov, pričom koncom tohto obdobia dochádzal pre jednu rolu niekoľko mesiacov zároveň aj do Bratislavy. V roku 1967 prestúpil na Novú scénu. Tá bola najprv odnožou Národného divadla, neskôr sa z nej stalo mládežnícke divadlo a v čase, keď tam prišiel Ivan Letko, sa z Novej scény stalo regulárne činoherné divadlo, kde sa tiež hrali operety so živým orchestrom. Vtedy tam pôsobil režisér Jozef Pálka, ktorý Ivana Letka angažoval do hlavnej úlohy v hre Vajce. Na Novej scéne napokon Ivan Letko pôsobil 44 rokov.

Okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy zažil Ivan Letko už v Bratislave. Na 60. roky spomína ako na dekádu, v ktorej bolo všetko slobodnejšie. Divadlo smelo do repertoáru zaradiť hry, aké sa predtým nemohli hrať. Do divadelných predstavení herci radi vmiešavali vlastné postrehy a úvahy na aktuálne politické dianie, a to aj krátko po auguste 1968: „Bolo to veľké uvoľnenie. Alexander Dubček vtedy chodil na naše predstavenia, s ním sme sa stretávali, no bolo to veľmi krátke obdobie.“ 

Koncom 60. rokov mu ponúkla prácu aj jeho alma mater - Vysoká škola múzických umení. Práve s touto vysokou školou precestoval v čase socializmu viacero európskych krajín, vrátane Veľkej Británie, Francúzska, Talianska či Nemecka: „Pamätám si, že raz ma prehliadali na hraničnom priechode Berg a musel som vyložiť kufor. Dokonca syr, ktorý som mal so sebou, rozlomili a hľadali, či tam nemám doláre. Na toto boli diví.“ 

Podľa vlastných slov Letko nemal problém s tým, že by naňho niekto donášal, ale vedel o tom, že vždy, keď išiel so študentmi do zahraničia, bol na nich niekto nasadený a informoval kompetentných, s kým sa stretávajú a o čom sa rozprávajú. Ako pedagóg necítil politický tlak, no na škole boli akési upozornenia, napríklad aby študenti pedagógov oslovovali súdruh. Inak sa do repertoáru nezasahovalo, no museli sa hrať aj sovietske úryvky hier: „Mali sme pomerne voľnú ruku, až na to, že občas prišlo nejaké avízo, že pozor, ale to prišlo skôr z ministerstva školstva, aby študenti boli aj politicky činní a takéto formálne hlúposti.“

Najmä cez vyučovanie na vysokej škole vnímal Ivan Letko aj Nežnú revolúciu. „Po revolúcii nás zvolali pedagógovia-komunisti a ostentatívne hádzali do fontány na škole svoje komunistické legitimácie, do bazéna na nádvorí. Akože sa oslobodzujú a títo nás potom kádrovali. Nechcem menovať, ale boli medzi nimi aj mnohí známejší pedagógovia a umelci.“ Pedagógovia VŠMU museli neskôr prejsť konkurzmi, aby dokázali, že môžu vykonávať toto povolanie aj v demokratickom systéme. To však mnohí z nich vrátane Ivana Letka odmietli a zo školy odišli. Dôvodom bol najmä fakt, že previerky robili pedagógovia, ktorí boli za socializmu politicky činní či boli v komunistickej strane. Po Nežnej revolúcii sa na to Letko snažil zabudnúť: „Tá snaha tam bola, vyretušovať to, pokiaľ sa dá, lebo predsa len, keď ste v kontakte javiskovom, hereckom s nimi, nedá sa nenávidieť jednoznačne. I keď dá sa povedať, oni nechceli byť nebezpeční. Nechceli, ale boli tam. A ja osobne som to ako nestraník zle znášal, že niekto mi má určovať moju budúcnosť alebo kariéru, a bol v tejto strane.“

Poznačená herecká generácia (minulá, aj súčasná)

„Chceli sme sa orientovať v úzkom zábere slobody. V tom to je. Že tá relatívna sloboda pre nás umelcov existovala, ale ono to bolo veľmi ohraničené, malo to svoje mantinely. Takže v tomto sme sa nachádzali alebo chceli nájsť a to ostatné sme, pokiaľ sa dalo, museli rešpektovať. Nič iné sa nedalo. Samozrejme, to obmedzenie fungovalo, ale v tom priezore, ktorý nám bol dovolený, sme sa museli nájsť a museli sme sa uplatňovať,“ hovorí Ivan Letko. Podľa neho je v súčasnosti prekvapivé, že u ľudí nachádzajú ohlasy tie umelecké „produkty“, ktoré sú povrchné: „Aj naše médiá ich ponúkajú čoraz viac a podliehajú vkusu ľudí, ktorí ho majú pomerne málo vycibrený.” Podľa neho je v slovenských médiách cítiť istý úpadok. „Myslím si, že v samotnom divadle to neexistuje, že sa hrajú hry, kde sa dá herectvo naplno uplatniť a je naozaj zaujímavé sa na to dívať.“  Ak si však niekto myslí, že bolo počas socializmu viac slobody, je podľa Ivana Letka na omyle: „Slobody je dostatok a trošku sa zneužíva. V tom je to.“

Ivan Letko zomrel 21. januára 2024.