Miluše Babjaková

* 1941

  • "Tam, kde som bola zamestnaná, sme spievali piesne. Všelijaké slovenské, české, ruské, rusnácke, všelijaké. A po tom deväťdesiatom roku som sa zúčastnila nejakých narodenín alebo čo to bolo. Ale bolo nás tam veľa. A začal niekto spievať české pesničky. A jeden tam, a dokonca jeden z vedúcich pracovníkov: `My nemáme svoje pesničky, že musíme, toto?` To bola jedna vec a potom druhá vec. Ľudia, ktorí vyslovene, lebo železnica mala sídlo v Prahe, ľudia, ktorí vyslovene nadbiehali funkcionárom na pražskom ministerstve dopravy, naraz boli... No, zabudli na všetko." A vlastne, zo dňa na deň, keď ste chceli ísť znovu späť za rodinou tak proste museli ste si vybaviť pas. Na začiatku to bolo, kým sa to aspoň trošku znormalizovalo. Ako ste to vôbec vnímali, že chcete ísť niekde za rodičmi? Neviem či ešte žili v tej dobe alebo aj za rodinou proste? (dokumentarista) "Viete čo? Blbé to bolo, ale to ovzdušie bolo také, že sme si povedali, to takto to nemôže dlho trvať, že sa s tým niečo musí urobiť. Lebo išli ste do Čiech a v noci, o polnoci vás budili a ľudia, ktorí tu desaťročia žili. Takže sme nejak tušili, že ono to nejak dlho nebude a ani to dlho nebolo."

  • "My sme boli tam práve na tých, pri tých Olšanských cintorínoch. Tam práve Vinohrady boli bombardované a pamätám si, že sme veľa utekali do pivnice. Ja som tam mala už aj postieľku. Veľa sme utekali, ale na to jedno bombardovanie si iba pamätám. To bolo hrozné potom, ako šiel ocko von a každý sa išiel pozrieť, čo sa stalo. Lebo práve Vinohrady boli bombardované najviac potom." A to bol nejaký poplach predtým? (dokumentarista) "Poplachy, hovorím, dneska mám tie sirény v uchu, aj keď počujem sirénu v televízii. Dlho, dlho som to mala v ušiach a som sa bála."

  • "Ja si pamätám, my sme bývali na Boženy Němcovej na desiatom poschodí. A tam, samozrejme Furča ešte nebola a bola tam tá jedna cesta, čo od Košickej Novej Vsi až tam do tej zatáčky. A to celé boli tam tanky. A inač aj na Boženy Němcovej boli tanky. Moja dcéra mala päť rokov a stále sa tam motala. Potom mi jedna suseda hovorila, že Erika, dcérka teda, že: `Vojačku, daj mi odznačku,` že tam takto s tými Rusmi hovorili. No a potom, keď som tridsiateho augusta rodila, tak stál, neviem či jeden alebo dva tanky. Rusi stáli pri Československom rozhlase a tam hneď je okno pôrodnej sály, takže ja som to mala aj s ich doprovodom."

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 20.03.2023

    (audio)
    duration: 02:02:35
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Dodnes mám ten zvuk sirén v ušiach

Miluše Babjaková
Miluše Babjaková
photo: Post Bellum SK

Miluše Babjaková sa narodila 29. mája 1941 v Prahe. Rodičia, mama Olga Retzmanová a otec Jozef Kratochvíl, pochádzali z iných českých miest, no kvôli práci a štúdiu prišli do Prahy, kde sa stretli. Počas druhej svetovej vojny žila rodina na pražských Vinohradoch, kde sa stali svedkami bombardovania, ktoré sa odohrávalo v blízkosti miesta, kde bývali. Detstvo a školské časy strávila Miluše striedavo v Prahe a v pohraničnej Českej Lipe, kde sa kvôli otcovej práci na niekoľko rokov presťahovali. V roku 1950 sa vrátili späť do Prahy, kde už po socialistickom prevrate dokončila základnú školu. V roku 1955 nastúpila na strednú školu, vtedy Vyššiu ekonomickú školu v Mladej Boleslavi, kam každý deň dochádzala autobusom. Po maturite na jar 1959 stretla Miluše svojho budúceho manžela Vojtecha Babjaka, ktorý bol z Košíc. Zamilovala sa a ešte v júli toho istého roka sa s ním presťahovala do Košíc, kde sa vydala a žije tam dodnes. V Košiciach pracovala na účtovníckom oddelení vojenskej nemocnice do roku 1963, kedy sa manželom narodila dcéra Erika. Miluše so sestrou často navštevovali svoje tety z maminej strany, ktoré boli po druhej svetovej vojne kvôli svojmu nemeckému pôvodu vysídlené do západného Nemecka. Dňa 30. augusta 1968 sa Miluši narodil syn Vojtech. Po krátkej materskej dovolenke nastúpila opäť do práce na železnici, kde sa vypracovala až na pozíciu ekonomickej námestníčky. Po zmene režimu a rozpade Československa v roku 1993 zažila isté prejavy nevraživosti Slovákov voči Čechom, ktorí ostali žiť na Slovensku. Miluše odišla do dôchodku v roku 1995, avšak ešte päť rokov pracovala v košickej železničnej nemocnici. V čase dokumentovania sa ako dôchodkyňa teší z prítomnosti rodiny a aktívne sa venuje vedeniu a aktivitám spoločenského klubu Českého spolku v Košiciach.