The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Helena Aková (* 1932  †︎ 2023)

Najprv si na našom dvore postavili poľnú kuchyňu Nemci, potom Rusi. Mňa volali, aby som im pomáhala lepiť pirohy.

  • narodená 24. februára 1932 v Rozvadzoch

  • rodičia žili v Amerike, za zarobené peniaze kúpili v Rozvadzoch veľké hospodárstvo

  • po rozpade Československa musela z ich domu odísť česká rodina podnájomníkov

  • počas druhej svetovej vojny v ich dome žili nemeckí vojaci, v ich dvore mali postavenú poľnú kuchyňu

  • počas jednej z razií v stodole objavili zbraň a strelivo, ktoré tam ukryl ich podnájomník kedysi patriaci k partizánom

  • neskôr v dome žili aj ruskí vojaci, tiež mali na dvore poľnú kuchyňu, rodina im pomáhala

  • po vojne sa vydala, porodila deti, pracovala na družstve, neskôr v Zlatokove

  • jej manžel Pavel sa po kolektivizácii stal predsedom družstva

  • nikdy sa politicky neangažovala

  • august 1968 aj zmenu režimu v novembri 1989 v tichosti prečkali

  • v čase dokumentovania vdova na dôchodku, stále žije v Rozvadzoch, časť Trenčianskych Stankoviec

  • Helena Aková zomrela 25. októbra 2023

Helena Aková, rodená Vašková, sa narodila 24. februára 1932 v Rozvadzoch pri Trenčíne Štefanovi a Anne Vaškovcom. Mala o 14 rokov staršieho brata Jozefa, ktorý sa narodil v Amerike, keď tam boli ich rodičia na robotách. V meste Somers v štáte Montana otec Štefan strávil 20 rokov a mama jedenásť. „Mama sa vrátila s trojročným bratom, mala veľmi zlú cestu na mori. Bolo veľké vlnobitie. Otec prišiel o 10 rokov pre ňu. Oni už mali v Amerike všetko, aj dom. Otec robil kuchára veľkej firme, ktorá mala lode. Tam bývali stretnutia zákazníkov. On mal okolo seba sluhov a len slovenské jedlá varil. Robil kuchára 10 rokov. Mama, tá bola nadaná, vedela po maďarsky aj po anglicky. Robila pri telefónoch u jednej veľkej spoločnosti. Tato prišiel pre ňu a mama ho prosila, že na more sa už viac nechce dostať, keď bola taká zlá cesta. Ale on nástojil na tom, aby sa vrátili do tej Ameriky, lebo on len zamkol a kľúč dal pánovi, čo mi hovoril. Mama chytila papiere a spálila a museli zostať tu,“ spomína Helena na rozprávanie svojich rodičov z pobytu v Amerike. Otec posielal z Ameriky domov peniaze a za ne mama kúpila veľký dom. Po návrate otca začali hospodáriť. Helena spomína, že s bratom mali krásne detstvo a vyrastala v dostatku. Rodičia jej a bratovi dopriali všetko, čo mohli, no aj napriek dostatku viedli svoje deti k pracovitosti, skromnosti a slušnosti.

Začiatky vojny v Rozvadzoch

Vojna zasiahla do života Rozvadžanov rovnako ako do života ostatných Slovákov. Dňa 14. marca 1939 vznikla ľudácka Slovenská republika a mnoho mladých mužov muselo narukovať do armády. Mladí chlapci rukovali do zložiek slovenskej armády pod velením Wehrmachtu. Boli určení hlavne do zložiek Rýchlej divízie na východnom fronte. Helena mala v tom čase sedem rokov a začala chodiť do školy. V Rozvadzoch v tom čase stálo 46 domov a v nich žilo približne 270 obyvateľov. Priamo v Rozvadzoch židia nebývali, no Helena si zo školských čias spomína na niekoľko židovských rodín, ktoré žili v okolitých dedinách. V neďalekej Sedličnej do konca vojny existovala aj synagóga. V mysli sa jej vybavujú priezviská rodín Frankleovcov či Löwyovcov. Löwyovci mali obchod a kupovala si u nich ceruzky a perá do školy. Potom niekde zmizli a už sa nevrátili.

U Vaškovcov v podnájme žila aj rodina četníka Leníčka. Pochádzali z Českých Budějovíc. Helena spomína, že manželia boli bezdetní, nemohli mať deti. Až jedného dňa sa dozvedeli, že sestra četníkovej ženy čaká dieťa s jej mužom. Prišla ho porodiť k sestre do Rozvádz a Helenina mama jej pomáhala pri pôrode. Manželia dieťa prijali za svoje. „On tu bol žandárom, bol tu na tej četníckej stanici. Býval tu u nás na byte s rodinou. To bol taký dvojizbový dom. Bol ako náš vlastný, tak ho mali rodičia radi. Rodičia boli takí dobrodinci. Oni potom museli odísť. Keď sa lúčili, to si pamätám, až sa tá manželka uložila na krk mojej mame a plakala. ‚Pani domáca, mne je tak ľúto za vami.‘ Museli potom odísť, lebo vznikol Slovenský štát,“ spomína na rodinu Helena. Po rozpade Československa museli Česi odísť naspäť do Protektorátu. Leníčkovcom však nútený odchod aj dobre padol. Mohli začať nový život aj s osvojeným dieťaťom tam, kde ich nikto nepoznal.

SNP a príchod frontu

Helena pokračovala v škole a pomáhala rodičom v domácnosti a na veľkom hospodárstve. Chvíľu navštevovala aj meštianku v Trenčíne, kam chodila peši. „Prišla vojna, nálety. Prišli sme do školy a museli sme zase utekať domov. Škola bola dobrá, len sme sa málo učili. Prišlo 10-11 hodín a domov,“ spomína Helena na predčasné ukončenie svojho štúdia. V dome u Vaškovcov v tom čase žila v podnájme rodina Ochodnických. Pán Ochodnický vraj kedysi patril k partizánom. Ale keďže mal doma štyri malé deti, vrátil sa napokon domov. Svoju zbraň a nejaké strelivo schoval v sene u domácich. Po dedine robili nemeckí vojaci časté akcie a prehľadávali domy. Nemci pri raziách prehľadávali vidlami aj hospodárske budovy a počas jednej z nich zavadili o guľomet a nejaké strelivo v stodole u Vaškovcov. Hľadali partizánov a tento nález ich presvedčil o tom, že obec partizánov schováva. „Ale čo sa stalo. Prišli k nám Nemci na koňoch a išli do pajty brať seno. Prišli tam, nabrali sena a keď išli druhý raz, tak jeden z nich napichol na vidly zbraň. Prišli za tatom – tu je partizán, partizán, partizán! Mama sa schopila rozumu a išla na majer. Tam býval jeden Nemec, ktorý bol inžinierom (nadporučík Ing. Jozef Papritz) a riadil to hospodárstvo. Ona išla za ním a mu to všetko porozprávala a prosila ho, aby išiel s ňou k nám a povedal, že my sme neutrálni, že my nič o ničom nevieme,“ popisuje Helena, ako u nich v sene našli schovanú zbraň. Spomína, že vyšetrovanie celej udalosti trvalo tri dni. Nakoniec sa však všetko vyjasnilo. Ochodnický aj s rodinou odišiel niekam na sever, odkiaľ pochádzal, a viac o ňom nepočuli. V Rozvadzoch sa síce nejaké partizánske jednotky ponevierali, no oveľa viac sa ich nachádzalo v podhorských obciach smerom do Inoveckých hôr.

Starali sa o nemeckých vojakov

Po incidente v stodole Vaškovcov a odhalení niekoľkých prípadov partizánskej činnosti boli nemecké jednotky v Rozvadzoch a v okolitých dedinách posilnené. Vzhľadom na blížiaci sa front robili opevňovacie práce pri letisku v neďalekých Trenčianskych Biskupiciach. Ľudia z dediny boli využívaní na budovanie muničných skladov, kopanie protitankových kanálov, budovanie betónových zátarasov a zamínovávanie ciest. Historické záznamy uvádzajú, že starosta Rozvádz na tieto práce musel denne posielať 15 občanov, mužov aj ženy.

Na jeseň roku 1944 po potlačení Slovenského národného povstania a represáliách voči domácemu obyvateľstvu obsadili Rozvadze nemeckí vojaci. V dome Vaškovcov bývalo niekoľko týždňov asi desať vojakov a v okolitých domoch ďalší. Na ich dvore si Nemci zriadili aj poľnú kuchyňu a varili vo veľkých kotloch stravu pre vojakov. Helena si spomína, že sa k nej a jej rodičom správali s rešpektom a nemali medzi sebou žiadne konflikty. Mama im dokonca občas pomáhala variť alebo piecť, len aby dobre bolo. Nemecké jednotky sa v dedine a okolí zdržiavali niekoľko týždňov. V dedine bolo vyhlásené stanné právo a ľudia si museli zatemniť všetky okná na domoch. Po okolitých horách sa potulovalo množstvo skupín partizánov rôznych národností. Tí sa sťahovali najmä do Inoveckých hôr a pripájali sa k väčším partizánskym brigádam. Niektorým Rozvadžania pomáhali, no boli medzi nimi aj takí, čo robili iba škody a spôsobovali domácim problémy. Príchodom frontu sa však situácia dramaticky menila. „Nemci museli potom ujsť. Utekali kade-tade, tu krížom na Závažie, tu po roliach,“ spomína Helena na stiahnutie sa nemeckých jednotiek.

Jedni vojaci striedali druhých

Nemcov po čase vystriedali ďalší vojaci. Na jar roku 1945 prišli zložky sovietskej oslobodzovacej armády. Rovnako ako nemeckí vojaci aj títo obsadili domy a u Vaškovcov sa zdržiavali asi tridsiati. Na dvore veľkostatku si tiež postavili poľnú kuchyňu. Vaškovci sa aj k nim správali slušne a ani s nimi nemali žiadne konflikty. „Na dvore sa zase varilo. Mama ich aj volala dovnútra, aby si išli upiecť aj čosi inšie spraviť. Tá im pomáhala. Moja mama bola dobrá kuchárka. Nebáli sa, lebo potom sa už tak spriatelili. Boli u nás dva či tri týždne. Zarobili si cesto a plnku, mäso mleli do toho. Také krúžky vykrajovali a robili z toho polmesiačiky. To sa lepilo a vyváralo. To si pamätám, jak ma volali, také dievča, aby som im išla lepiť pirohy,“ spomína na ďalších vojakov v dome vtedy 13-ročná Helena.

Z historických záznamov obce vyplýva, že front v Rozvadzoch a okolí stál 13 dní. Počas tohto obdobia boli nemeckou delostreleckou paľbou poškodené tri domy, niekoľko hospodárskych budov a uhynulo niekoľko kráv a koní. Vtedy sa časť Rozvadžanov ukrývala mimo dediny v lesoch, kde so sebou brali aj dobytok, aby ho uchránili pred streľbou. V budove jedného veľkostatku bola zriadená poľná nemocnica rumunskej armády, kam vozili každé ráno tri vozy zranených vojakov. V pivnici domu spaľovali amputované končatiny. V tom čase tu zomrelo 33 rumunských vojakov, ktorí sú pochovaní v Malých Stankovciach.

Život po vojne a spoločné hospodárenie

Rozvadze a okolité obce boli oslobodené začiatkom apríla 1945 sovietskou a rumunskou armádou. Helena po odchode všetkých vojakov z ich dvora našla veľkú nerezovú lyžicu. „Keď odchádzali, nič nám nezobrali. Akurát jedna veľká lyžica po nich zostala. Asi kdesi zapadla a potom sme ju našli a ešte doteraz ju mám. Ešte na šaláty ju používam. To mi vždy príde na myseľ, keď ju používam. To kdesi na zemi som našla, veď to by bola škoda. Doteraz ju mám,“ ukazuje Helena veľkú lyžicu. Nerezová lyžica s patinou histórie, ktorú doteraz pamätníčka používa na servírovanie, je jedna z mála pripomienok vojnových udalostí v rodine pani Heleny. Lyžicu pravdepodobne stratili na dvore nemeckí vojaci, keď utekali z dediny. Časom sa život vtedy 13-ročnej Heleny a jej rodiny vrátil do starých koľají. Do meštianky do Trenčína sa však už nevrátila, osemročnú základnú školu dokončila v Malých Stankovciach. S rodičmi pracovali na roliach a starali sa o veľké hospodárstvo. Ako 15 či 16-ročné dievča si už aj začala privyrábať pri okopávaní cukrovej repy, aby si zarobila nejaké peniaze.

Helena sa vydávala v roku 1951 a za manžela si vzala Pavla Aka, ktorý býval o pár domov ďalej ako Vaškovci. Na veľkom hospodárstve ostal jej starší brat s rodičmi, ktorý veľké hospodárstvo po rodičoch prebral. „Keď prišlo to znárodnenie, ja som už bola vydatá, mala som ročného syna. To sme ešte hospodárili. Potom neskôr prišlo združstevňovanie. Začali spájať a podpisovať do družstva. Môj muž bol najmladší roľník, tak podpísal družstvo. A hneď každý, že keď ty podpíšeš, podpíšeme aj my. Tak už to popodpisovali a muž sa stal predsedom družstva. Odovzdali sme asi 6 hektárov. Keď bol muž predsedom, musel všetko zaobstarať, nebolo ničoho. Prišiel domov, zobral a robili spoločne,“ spomína na začiatky spoločného hospodárenia pamätníčka Helena.

Spomienky na august 1968

Helena spočiatku tiež pracovala na družstve. Akovcom sa postupne narodili štyri deti – Jožko, Marienka, Danka a Ľubka. Namáhavá práca na družstve Helene nevyhovovala a ochorela. Neskôr si našla prácu v Trenčíne v Zlatokove, kde pracovala 17 rokov. Najprv robila pomocné práce, neskôr pracovala v dielni a najdlhšie v expedícii tovaru. Počas tejto etapy života zažila aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Vtedy sme vedeli len to, čo sme z rádia počuli. Celý deň išli po tej diaľnici, to len taký hrkot tie tanky. Tadiaľto prešli, ale nerobili tu nič. To viac toho bolo v mestách. Ľudia sa priečili, boli výtržníci aj obete. No všelijako sme rozmýšľali, čo bude ďalej. Veď to išlo z pokolenia na pokolenie takéto prepady. Vždy sme sa museli nejako zadeliť v živote. Lebo potom už prišlo tak všelijako,“ popisuje spomienky na august 1968 Helena. Náročné spoločenské zmeny zvládli a žili ďalej pokojne skromným životom. „Chválapánubohu, všetko sme zdolali. Rozmýšľali sme všelijako, pravdaže. Nevedeli sme, čo bude ďalej. Lebo tiež to družstvo sme museli udržať, aby sme sa na ňom mohli uživiť a aby sme aj z čohosi žili. Muž robil predsedu družstva za 7 korún denne. Za 210 korún na mesiac. Bola som pracovitá a povedala som si, že mám zdravé ruky, musíme robiť. Dosť bolo aj doma, či to boli kačky, či husi, kury. Mali sme, čo bolo, chlieb sme si napiekli. Bolo dobre, hladovať sme nehladovali.“ Ona ani jej rodina nepatrili medzi rebelov. Nikdy sa politicky neangažovala. Mala svoju rodinu a prácu, ktorá ju bavila a pomáhala žiť slušným životom. Vo všetkej skromnosti a slušnosti odmietla aj akékoľvek pokusy o politické angažovanie sa. „Slušným spôsobom sme si odpovedali, rozišli sme sa a neboli žiadne problémy. Bola som moc skromný človek. Všade som sa radšej s dobrotou predierala ako so zlobou. Tá zloba ešte väčšie zlo vytvorí,“ konštatuje pamätníčka Helena.

Odchod do dôchodku a ďalšia zmena režimu

V koncom osemdesiatych rokov už bola Helena na dôchodku, no pomáhala ešte v cukrárni v Sedličnej. „Keď som tam ráno prišla, ani som o ničom nevedela. Už ma jedna vítala medzi dverami, že či viem, čo sa stalo. Bola manifestácia v Bratislave. Sviečková. A ja hovorím, že no a čo, veď ja im nijako nepomôžem. Sviečky im ani nezapálim, ani nezadusím. Prišla som domov a robila si svoje. Neangažovala som sa do ničoho. Len v médiách čo sa deje, som videla. Potom to už nejako prišlo, ani neviem. Ja som sa o politiku vôbec nezaujímala,“ spomína na revolučné roky pamätníčka.

Po novembrovej revolúcii ešte niekoľko rokov pracovala v cukrárni a potom odišla do dôchodku. Pamätníčka Helena Aková dnes stále žije v Rozvadzoch, ktoré sú od roku 1972 časťou Trenčianskych Stankoviec. V pokore a skromnosti prekonala aj stratu manžela, syna, vnuka aj zaťa. Rada číta a ak jej čas a zdravie dovolia, tak pracuje v záhrade za domom. Všedné dni na dôchodku jej spríjemňuje osem vnúčat a štyri pravnúčatá.

Helena Aková zomrela 25. októbra 2023.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Adriana Demjanovičová)